Napriek tomu, že bolo niekoľko stupňov pod nulou v uliciach sa zhromaždili ľudia. Bola som prekvapená koľko ich tam bolo. A po chvíli som prišla aj na to prečo. Prišli sa pozrieť ako vyzerá manželka ich kráľa. Slová manželka, princezná, kráľ, Augustín som počula zo všetkých strán. Cítila som sa trochu ako zviera v zoologickej záhrade, ktoré si obzerajú šepkajúci ľudia. Austin mi chytil jednu ruku, no vážny pohľad mal stále uprený dopredu. Upíri sa klaňali ako sme okolo nich prechádzali, no potom na nás vždy znovu upreli svoje pohľady.

Napriek svojmu psychickému nepohodliu som sa milo usmievala na upírov, ktorý sa poväčšine tiež usmievali, ale našli sa aj taký, ktorý sa na mňa pozerali akoby mi najradšej roztrhali hrdlo. Tých som odignorovala a zobrala si príklad z Austina, ktorý sa stále pozeral iba dopredu.

,,Mama!" začula som detský hlas zanariekať, kde sme boli skoro pri konci dediny. Pootočila som hlavou a snažila sa zistiť odkiaľ ten hlas prichádza. Pohľadom som prečesávala okolie až kým som nezbadala, malé dievčatko na zemi bezmocne sa obzerajúce so zaslzenou tvárou. Nevedelo nájsť svoju mamu a nikto si ho nevšímal. Všetci naokolo majú lepší sluch než ja, no aj tak sú voči tomu slepý. Nevšímajú si to čo sa ich netýka.

Prudko som otočila hlavu k Austinovi a zaťahala mu za rukáv aby som pritiahla jeho pozornosť.

,,Čo je?" spýtal sa ma potichu hľadajúc v mojich očiach vysvetlenie.

,,To dievčatko nevie nájsť svoju mamu," kývla som tým smerom kým som mu potichu vysvetľovala. Nemohla som odolať sklamaniu, keď išiel aj tak ďalej. Zostala som namieste pozerajúc sa na jeho chrbát nevediac čo mám urobiť. Austin z ničoho nič pokrútil hlavou a otočil svojho koňa napäť ku mne.

,,Dobre, ale pamätaj si, že tu nie sme sami," šepol mi. Rýchlo som prikývla a podala mu Lindinu uzdu. Zosadla som z Lindy a robila podľa toho čo mi povedal. Všetci sa na mňa pozerajú, nesmiem sa nijako strápniť a hlavne nesmiem strápniť kráľa. Na to som myslela a preto som držala svoj chrbát vystretý a nesklonila som hlavu aj, keď som tak veľmi chcela, keď som prechádzala popri rozostupujúcich sa upíroch. Bola som rada aspoň za to, že sa cez nich nemusím predierať.

Uvidela som tmavovlasé dievčatko s kratučkými čiernymi vláskami sedieť na zemi a pri nej už bola nejaká upírka, ktorá vyzerala o čosi mladšie odo mňa. Aj tak som k nim prišla, pretože sa jej ju nedarilo utíšiť. To dieťa bolo stále vystrašené na smrť. Pomaly som si čupla k nemu a kývla hlavou upírke na pozdrav.

,,Ahoj," povedala som sladko dievčatku a opatrne sa dotkla jeho bacuľatej ručičky. Odhadla som jej vek približne na dva roky, to by už mala vedieť niečo povedať. Dúfam.

,,Som Nia, ja viem, že ma nepoznáš ale nemusíš sa ma báť," hovorila som jej tichučko.

,,To nemá cenu, vaša výsosť. To isté som jej povedala aj ja a bolo to iba horšie," povedala mi upírka a pozrela a na dievčatko.

,,Je iba vystrašená s tým sa vždy dá niečo robiť," usmiala som sa na upírku a obrátila a naspäť k tomu dieťaťu.

,,Sľubujem, že za chvíľku budeš so svojou maminkou, len sa musíš upokojiť aby sme ju mohli nájsť," vysvetľovala som mu a pritom si dala dole jednu rukavicu. Opatrne som zdvihla ruku aby som jej zotrela slzy. Zvláštne, v rukách som cítila ako by mi tam behali iskričky. Ten pocit som si pamätala. Bola to tá istá energia akou ma napadol môj vlastný otec, ma napadlo boli rozkvitnuté kvety. Pocit pokoja. Bola som natoľko fascinovaná tým čo som práve v sebe objavila, že som si ani nevšimla, že dievča prestalo plakať. Odtiahla som ruku od jej líčka a pohladkala som ju po hlave.

,,Dobre, tak poď," natiahla som k nej obe ruky. Na moje prekvapenie sa trošku nemotorne postavila a sama prišla ku mne. S trochou námahy som si ju zdvihla na ruky a postavila sa. Ešte som sa usmiala na tú upírku a otočila som sa s ňou naspäť ku koňom.

,,Ty si princezná?" opýtalo sa ma dievčatko šeptom. Zahmkala som jej na súhlas po krátkom zaváhaní. ,,Mám rada princezné," zašušlala a usmiala sa na mňa. Úsmev som jej opätovala a zdvihla hlavu k Austinovi.

,,Už hľadajú jej mamu," oznámil mi Austin.

,,Dobre, ďakujem," usmiala som sa naňho. Prikývol, no neprestal sa na mňa pozerať. Dievčatko v mojich rukách venovalo všetku svoju pozornosť Linde za, ktorou aj naťahovalo rúčky. Potichu som sa zachichotala a posunula sa bližšie k Linde tak aby ju mohla pohladkať.

,,Mám rada koníky," povedala zrazu a hlavne úplne nečakane, vyzerala byť do hladkanie Lindinej hrivy pohltená.

,,Aj ja," žmurkla som na ňu a práve vtedy som si všimla ženu so zaslzenými lícami ako sa k nám ponáhľa.

,,Victoria," vydýchla úľavou meno dievčatka. Opatrne som jej ju podala do náručia. ,,Už sa mi nesmieš takto strácať."

,,Ďakujem Vaša výsosť, Vaše veličenstvo," poďakovala sa nám s Victoriou pevne pritúlenou na jej hrudi.

,,To nestojí za reč," usmiala som sa na ňu a opäť sa vyšvihla do sedla.

,,Naozaj som vám veľmi vďačná za to, že ste mi ju postrážili, princezná," vďačne sa na mňa ešte pozrela pred tým ako ustúpila na kraj.

,,Dávajte si na ňu pozor," usmiala som sa na ne. ,,Ahoj, Victoria," pohladkala som ešte dievča po hlave predtým ako sme sa znovu pohli dopredu a teraz už naozaj opustili dedinu.

,,Myslím si, že si si práve zaslúžila od nich rešpekt," uškrnul sa Austin a zo srandy mi jemne poklepal po prilbe. S úsmevom som pokrútila hlavou. Obzrela som sa dozadu, len aby som videla veľmi zvláštne sa tváriacu Vivienne s Elizabeth, ktoré práve predbehol Thomas s Waceom.

,,Akú to my ale máme milú sesternicu," konštatoval Wace, keď zrovnali krok. Iba som sklonila hlavu a usmiala sa. Vôbec neviem čo som na to mala povedať.

,,Ale nehanbi sa," zasmial sa Thomas, ktorý si pokojne išiel popri Austinovi.

,,Nehanbím sa," ohradila som sa a škaredo naňho zazrela.

,,Ja si myslím, že to bolo náhodou celkom odvážne zosadnúť z koňa a ísť pomedzi upírov, ktorý sa na tebe nepozerali zrovna milo," pochválil ma Wace, ,,ja by som na tvojom mieste teda nešiel."

„Aspoň že nie si na jej mieste," vyprskol Thomas a Austin sa veľmi čudne zatváril.

„Aspoň, myslím, bývať s Austinom v jednej izbe a som scvoknutý," povedal celkom nahlas Wace. Počula som niekoho za nami prudko zalapať po dychu. Neobzrela som sa kto to bol. Namiesto toho som sa pozerala do Austinových teraz nebezpečne vyzerajúcich modrých očí.

Je možné, že má také nádherné oči, aj keď sú zahalené pod temnou hmlou?

Prudko som potriasla hlavou a zamýšľala sa nad ako ma tá myšlienka vôbec napadla.

„Dávaj pozor na jazyk, nepamätám si kedy som ti dovolil oslovovať ma menom," prakticky naňho Austin zavrčal.

„Ale no tak som o rok starší a už aj tvoja rodina," zatiahol Wace. Pozrela som sa naňho so zdvihnutým obočím. Ak by sme si vymenili miesta radšej by som bola ticho.

Cítila som niečo nebezpečné, ale zároveň som vedela, že pre mňa to nebezpečenstvo neznamená a nikdy nebude. Austin sa nerád rozpráva o rodine. Vždy si pri tom spomenie na svojich rodičov. A vtedy je buď kompletne bez nálady alebo sa nahnevá a niekam zmizne.

„Wace," zasyčala stará mlado vyzerajúca Vivienne, ,, už síce patríme do kráľovskej rodiny, ale kráľ má stále vyššie postavenie ako ty."

Slušnosť, neslušnosť. Kráľovná mi to bude musieť tam zhora odpustiť. Prudko som sa otočila na Vivienne pár krokov za nami a prepálila ju výhražným pohľadom. Toto bolo priveľa aj na mňa.

Už som otvárala ústa, že niečo poviem, no Austin ma predbehol. „Neopovážte sa ešte niekedy vysloviť niečo o mojej rodine," cítila som z každého jeho slova hrozbu. Vivienne vyzerala akoby jej práve uleteli všetky muchy. Chápala som, prečo je taká aká je, ale to ju neospravedlňuje.

„Ale, ale," opakovala Elizabeth akoby nevedela nájsť slová.

„Jediný, kto sa môže od vás nazvať mojou rodinou je Ela," zasyčal na nich nepriateľsky.

„El," oslovil ma, „ideme." Popchol Amadea aby sa rozbehol a ja som dala presne taký istý povel Linde. Cválala som za ním nechávajúc ostatných ďaleko za nami. Myslela som na to čo povedal. Už iba to, že ma nazval jeho rodinou ma robilo šťastnou. Vedela som, že som nakoniec nezostala sama. Nezastavili sme pokým sme neprešli záhradnou bránou naspäť do kráľovských záhrad.

Začalo snežiť, bol to prvý sneh tohto roku. Natiahla som ruku bez rukavice aby som chytila jemnú vločku, ktorá sa takmer hneď rozpustila.

„Začala zima," skonštatovala som potichu.

„Máš pravdu," potvrdil mi Austin, ktorý bol zo svojím koňom bližšie než som si myslela, že bol.

„Možno je to posledný krát čo vidím sneh. Nebude to príhodné ak zomriem v zime tak ako som mala pred rokmi?" zašepkala som viac menej pre seba plne si uvedomujúc, že sa blíži.

Austin prudko zosadol s koňa a už aj skladal mňa dole z Lindinho chrbta. Keď som sa pozrela do jeho očí mali zase farbu tmavomodrej nočnej oblohy.

„Na to ani nepomysli, Ela. Na budúci rok znovu uvidíš prvý sneh. Počuješ dušička?" jemne mnou pomykal a pitom ma strhol to svojho pevného náručia akoby ma už nikdy nechcel pustiť.

„Melanie," povedala som do jeho čierneho kabátu.

„Čo?" spýtal sa zmetene, ale nepustil ma. Zakvačila som prsty do kabátových vreciek a pritúlila sa bližšie.

„Môžeš ma volať Melanie," vydýchla som sotva počuteľne. Keď som to meno vyslovila znelo mi to zvláštne ale dobre. Dlho ma tak nikto nevolal, pretože som nechcela kvôli mame. Lenže teraz je všetko inak. A ja budem opäť Melanie.

„Naozaj to tak chceš?" spýtal sa ma dookola hladiac moje vlasy. Prikývla som hlavou a ďalej nedokázala zadržať slzy.

„Melanie, to bolo moje meno keď so mnou bola mama. Chcem sa tak znovu volať," povedala som plačlivo. Chcem mamu, chcela by som ju objať a o všetkom jej povedať, ale je preč. V tej dobe som mala rodinu. Je dobré, že sa budem znovu volať Melanie, keď som si našla novú.

„Pššš," utešoval ma. Vedela som, že presne vie ako sa cítim. Aj preto som to jedine od neho bola schopná prijať. Pri ostatných som vždy mala pocit akoby to hovorili len zo slušnosti.

„Vieš čo?" odhrnul mi vlasy z tváre a potom mi zotrel aj slzy.

„Čo?" povedala som zachrípnutým hlasom s rukami stále schovaných v jeho vreckách.

„Melanie ti pristane viac," povedal mi do oči. Neudržala som malý smiech, ktorý mi unikol spomedzi pier.

„A moja Melanie sa mi páči ešte viac."

Aj mne sa to páči. 

Ahojte :)

Dúfam, že sa vám páčila nová časť. A keďže do konca zostáva už iba sedem kapitol, rozhodla som sa, že tento príbeh dopíšem do konca týchto prázdnin. Už ho píšem vážne dlho (tri roky) a chcela by som sa pustiť do voľného pokračovania tohto príbehu.                         Tiež ešte chcem dopísať svoj druhý príbeh Stratená sedmokráska, ktorý som oproti tomuto dosť zanedbávala.                                                                                                                                                        Ak by ste sa niekto nudili a mali si chuť niečo krátke prečítať, bola by som veľmi rada ak by ste sa pozreli na krátku jednodielovku, ktorá pribudla včera na mojom profile :).

Ešte pekné prázdniny ♥️

Mimi