Po pár hodinách som sa rozhodla vymotať z perín a vstať. Už som sa cítila oveľa menej unavená ako pred tým a aj mi bolo lepšie. Austin odišiel asi, keď som znovu zaspala.

Prevesila som nohy z postele a natiahla sa po mobil. Displej sa rozsvietil, môj pôvodný zámer zistiť koľko je hodín sa vyparil, keď tam svietilo len jedno upozornenie. Len jedna krátka správa. Od môjho otca.

Nahnevane som stisla pery k sebe a otvorilasprávu.

Takže už si kráľovou manželkou, gratulujem. -otec

Zavrela som oči na pár minút a potom sa nahlas nadýchla a stlačila políčko na písanie.

Ďakujeme, ale stále som ti nezabudla čo si nám chcel spraviť. -Ela

Ani za pár sekúnd prišla jeho odpoveď.

Naša kráľovná už o tom vie. A nie je veľmi nadšená, chce sa stretnúť s kráľom upírov a samozrejme aj s tebou. -otec

Zadrhol sa mi dych v hrdle. Len nech som nespôsobila ďalšie problémy, prosím. Však ešte nám vysí nad hlavou Taurusov meč.

Prečo mňa, nás nenecháte na pokoji? -Ela

Zahryzla som si do dolnej pery a čakala čo ten človek čo sa nazýva mojím otcom odpíše.

Pretože v tebe koluje moja krv. -otec

Z hrdla mi unikol zvláštne piskľavý smiech. Lepšiu odpoveď si ani nemohol vymyslieť. Teraz ide vyťahovať nenávisť medzi vílami a upírmi. Na to mal myslieť skôr ako si začal s mojou mamou.

Prečo na tom tak záleží? -Ela

Naša kráľovná sa bojí, že potomok teba a kráľa by mohol byť silnejší ako ktokoľvek z nás a zničiť náš národ. -otec

Skoro mi vypadol mobil z ruky. No nie nad významom otcových slov. To nie. Práve som si uvedomila čo presne sa odo mňa bude za neviem akú krátku dobu očakávať. Zahryzla som si do pery a položila ruku na svoje brucho. V tej chvíli do izby vošiel Austin a, keď ma uvidel úplne bledú sedieť na posteli rýchlo ku mne pribehol a vytrhol mi mobil z rúk. Videla som ako mu postupne tmavol pohľad, ako rýchlo prebehol očami správy a v druhej chvíli sa napriahol aby nahnevane hodil môj mobil o zem. Rýchlo som sa k nemu vrhla a chytila mu ruku.

,,Nie, Austin ukľudni sa," zašepkala som a vyplašene sa prikrčila pod jeho pohľadom. Ruka mu pomaly klesla spolu s mojou a ja som opatrne prikročila bližšie k nemu.

,,Bude v poriadku a aj ty budeš v poriadku, sľubujem," povedal mi stále hrubým hlasom.

,,Kto bude v poriadku?" spýtala som sa nechápavo.

,,Naše bábätko," povedal potichu a pobozkal ma do vlasov.

,,Austin, my zatiaľ nemôžme mať bábätko," zašepkala som stále nechápavo.

,,Nie, dušička. Keď sa všetko upokojí a budeme čakať dieťatko nedovolím, nikdy aby sa mu niečo stalo a ani tebe," šepkal a objímal ma tuhšie.

,,Nechápem," zašepkala som zatiaľ čo sa pevne držala Austinovho trička.

,,Nechcem ťa vystrašiť," povedal jemne a odhrnul mi vlasy z tváre.

,,Chcú sa stretnúť, no po tomto stretnutí rátajú s tým, že ja a ty už bábätko nebudeme môcť mať. Chcú sa uistiť, že," opatrne sa na mňa pozrel aby videl moju reakciu, ,,sa nenarodí upír s kráľovskou krvou počiatočného upíra a zdedenými znakmi víli po tebe. Náš syn bude najsilnejším kráľom akého akékoľvek stvorenie kedy mohlo zažiť."

Ani som si neuvedomila, že plačem a slzy mi stekajú dolu tvárou. Čo to so mnou je? Znenazdajky mi prišlo ľúto predstavy, že by som nemohla mať vďaka otcovi a tej jeho kráľovne dieťatko. Teraz viem, že nie som pripravená byť ešte mamou, ale viem, že bábätko určite chcem.

,,Pššt, dušička. Nemusíš plakať nič sa nestane," upokojoval ma a hladil po chrbte.

,,Povedz, že to nedokážu spraviť," zašepkala som ustráchane a privinula sa k nemu tesnejšie. Potrebovala som zrazu cítiť, že je so mnou akoby ma niečo k nemu ťahalo viac ako predtým.

,,Tie ich ježibabské bylinky, to dokážu spoľahlivo," povedal ako neprítomný. Nebola som si istá či si vôbec uvedomoval čo mi práve povedal, pretože som mala pocit, že by mi to nepovedal ak by vnímal.

,,Prečo nie kúzlo," opýtala som sa šeptom akoby zhypnotizovaného Austina.

,,Pretože vnútro upírky je odolné voči vílim kúzlam," zatriasol hlavou a vtedy akoby sa spamätal a pozrel na mňa. Snažila som sa potlačovať trasúci sa hlas a položiť ďalšiu otázku, ktorú som chcela vedieť.

,,Prečo?" opýtala som sa nakoniec jednoducho. Austin si povzdychol, sadol si na postel a mňa potiahol rovno do svojho lona. Rukami ma chytil okolo pásu a hlavu si položil na moje plece.

,,Tisícročia sporov medzi nami a vílami spôsobili, že sme sa prispôsobili niektorým kúzlam, ktoré používali najčastejšie na to aby vyhubili náš druh, keďže nikdy nemali takú silu ako mi," povedal ticho. Prikývla som na znak, že chápem a opakom dlane si zotrela slzy.

,,Čo teda budeme robiť?" zašepkala som stiesne a zavrtela sa v jeho náručí.

,,Pozvem Víliu kráľovnú sem na zámok, potom ako bude Taurus preč a pokúsim sa s ňou nejako ruzumne dohodnúť," rozhodol.

,,A čo ak nebude chcieť?" spýtala som sa tenkým hlasom.

,,Bude vojna, ale nie je taká hlúpa aby ju začala. Priveľmi dobre vie, kto by vyhral."

Zobrala som Austinovi z rúk mobil a odpísala otcovi.

Bohužiaľ s tým nemôžete spraviť nič. -Ela

Poslala som to a pozrela sa na Austina, ktorý sa pozeral kamsi za okno. Nad niečim rozmýšľal. Usmiala som sa a pohladila ho po ruku, ktorá odpočívala v mojom lone. Otec na to už nič neodpísal a tak som odložila mobil na stolík.

,,Choď sa prezliecť, ideme si von zajazdiť," povedal mi s úsmevom. Vyskočila som rovno na nohy a za pár sekúnd už hľadala v šatníku niečo vhodné na jazdenie. Schmatla som jazdecké nohavice, nejaké voľné tričko a mikinu.

,,Za minútu som späť," povedala som a po mojej pochmúrnej nálade nebolo ani stopy. Zmizla som v kúpeľni, kde som sa rýchlo prezliekla z nočnej košele do vecí čo som si priniesla. Rýchlo som sa umyla, vyčistila si zuby a rýchlo rozčesala vlasy, ktoré som si rýchlo zaplietla do vrkoča aký mi včera spravil Austin. Pozrela som sa na seba do zrkadla a premerala sa očami. Nič sa na mne nezmenilo. Bála som sa, že to, že sa stanem princeznou ma nejako zmení. Ale nie.

Vyšla som z kúpeľne a už som si nazúvala čižmy. Až nenormálne som sa tešila z toho, že pôjdeme von. Iba tak. Nikto nás nebude naháňať ani chcieť zabiť. Proste len prechádzka. Vytiahla som ešte teplý kabát kráľovsky modrej farby a otočila sa na Austina, ktorý sa opieral o zárubňu dverí a sledoval čo robím.

Prihopkala som k nemu a silno ho objala. Cítila som svoje srdce ako mi splašene bije v hrudi.

,,Nezabudla si," povedal mi potichu a prehodil vrkoč cez rameno. Pokrútila som hlavou a široko sa naňho usmiala.

,,Môžeme už ísť?" spýtala som sa. Usmial sa na mňa a prikývol. Hneď ako sme vyšli z dverí chytil ma za ruku. Nemohla som si pomôcť a musela som sa nad tým usmievať.

„Nejdeme samy," povedal po chvíli,„ide s nami aj tvoja rodina a Sisi a Alex sa určite tiež pridajú a samozrejme Sebastian a Bianka idú tiež." Prikývla som a pozrela sa do zeme. Tešila som sa na to, že tam budeme sami a že si nebudem musieť dávať pozor na svoje správanie.

Moja radosť sa vrátila akoby mávnutím ruky, keď som zbadala Lindu uviazanú pri stajniach. Už z ďaleka som sa usmievala a tešila sa ako si ju pohladkám.

,,Aj ona sa teší na teba," potichu mi povedal Austin.

,,Vážne?" opýtala som sa so širokým úsmevom. Len prikývol a pozrel sa na Amadea, ktorý stál tak pokojne ako žiaden iný kôň nedokázal. Človek by si hneď domyslel, že ten kôň môže patriť jedine kráľovy. Mal hrdo zdvihnutú hlavu a pozeral sa priamo na Austina. Pomaly som pustila Austinovu ruku a hneď potom ju položila na Lindinu hlavu. Objala som ju okolo krku a zavrela oči.

,,Ahoj," pošepkala som jej, ,,ako si sa mala?" Vedela som, že nemôže odpovedať a tak som iba odviazala uzdu a svižne vysadla rovno do sedla, ktoré už mala na sebe. Akoby mi čítala myšlienka sama od seba spravila pár krokov k Austinovi.

,,V pohode?" spýtal sa ma hneď ako som boola pri ňom dostatočne blízko. Prikývla som a pevnejšie chytila oťaže.

,,Som rada, že ideme znovu jazdiť. Mám to rada," usmiala som sa a pozrela na Lindu.

,,Som rád, že sa tešíš napriek tomu, že ide Vivienne," povedal neurčito, no potom sa zatváril otrávene. Rýchlo to zakryl pod odmeranú masku a pozrel sa hore na môj zamrznutý úsmev. Rýchlymi pohybmi rúk skontroloval či moje sedlo drží dobre a potom potľapkal lindu po krku. Ja som si zatiaľ nasadila prilbu a opatrne ju zapla aby som si do nej nezacvikla kožu na krku.

,,Neboj, zajtra odchádzajú," povedal a bez námahy vysadol do svojho sedla. A opäť je vyšší ako ja. Nemrzí ma to ani pri najmenšom. Doteraz som o nich ani nepočula a ani teraz ich nepoznám natoľko aby som ich považovala za rodinu aj inak ako tým, že máme rovnakú krv. Však si pomaly nepamätám ani ich mená. Nahlas som vydýchla.

Austin sa pohol smerom k východu zo zámku a ja som ho hneď nasledovala. Naschvál som dala Linde nohami povel aby zrýchlila aby som o pár metrov predbehla Austina. Otočila som hlavu a zasmiala sa, všimla som si, že aj on sa usmial a neveriacky pokrútil hlavou. Neveril, že mám teraz náladu pokúšať ho. Pokrčila som plecami a ešte o trochu zrýchlila. Počula som, že sa pustil za mnou. Ako som čakala netrvalo dlho a Amadeus dobehol Lindu. Je to viac ako samozrejmé, keďže Austin jazdí už od malička a Amadeus je naozaj rýchly kôň. Spomalili sme až pred bránou, kde na nás čakali všetci už v sedlách a okolo nich okolo desať bojovníkov v čiernych uniformách, vrátane Sebastiana, ktorý im práve dával rozkazy. Zrejme.

S Austinom sme prišli posledný ale nie neskoro. Nehovoriac o tom, že kráľ nikdy nechodí neskoro to iba ostatný prídu príliš skoro. Nebol to aj tak tenjto prípad. S Austinom sme išli na čas iba ostatný museli prísť skôr. Kráľ nikoho nesmie čakať, samozrejme okrem ostatných upírích kráľov, ktorý sú teraz bohvie kde. Nikdy som si počas kráľovniných hjodín nemyslela, že sa mi budú takto vynárať jej poučenia v hlave pri rôznych príležitostiach.

,,Vaše veličenstvo, Vaša výsosť," všetci sa uklonili kývnutím hlavy. Austin ich všetkých ignoroval a ja som sa na nich iba usmiala.

,,Je cesta bezpečná, Sebastian? Nie sú žiadne poroblémy?" spýtal sa ho Austin.

,,Samozrejme, zatiaľ je všetko bez problémov. Hliadky sú rozostavené po celej ploche lesa a nehlásia nič nezvyčajné," odpovedal mu okamžite. Kráľ mi iba kývol na znak, že berie na vedomie a potom sa otočil ku ostatným. Nasledovaola som jeho pohľad a moje oči sa zastavili na niekom na kom nemali. Vivienne. Premeriavala si ma svojími vyhasnutými chladnými očami, v ktorých sa zráčil nesúhlas. Zostala som prekvapená keď sa neobrátila na mňa, ale na Austina.

,,Kráľ môj, sám musíte vedieť, že je nepatričné aby kráľova manželka sedela no takto," kývla hlavou ku mne. Nechápavo som pokrčila obočie a rozmýšľala čo je zlé na tom ako sedím na koni. Tak ako každý okrem Vivienne a Elizabeth, mojej babky. Dámske sedlo, došlo mi. No tak na to ma nikto nikdy v žiadnom prípade nedostane.

,,Som si istý, že aj pre vás je bezpečie mojej manželky na prvom mieste," použil pre mňa rovnaké oslovenie ako ona. Bola som rada, že túto slovnú vojnu prevzal za mňa. Všimla som si Thomasa ako si na grošovanom koni prehodil jednu nohu cez sedlo a snažil sa napodobniť sedenie ba dámskom sedle. Vyškieral sa pri tom na svojho brata Wacea. Radšej som od nich odvrátila zrak, nebolo by pre mňa dobré ak by som teraz vyprskla do smiechu keď Vivienne je tak blízko.

,,Samozrejme, môj pane," sklonila hlavu ale nedala sa, ,,po storočia ženy jazdili v dámskych sedlách, nechcete búrať naše tradície však nie?"

,,Nebudem ohrozovať život mojej predurčenéj kvôli nejakému hlúpemu predsudku, ktorý podotýkam vymysleli ľudia, ktorými tak veľmi sami pohŕdate Vivienne," odpovedal úplne pokojne.

,,Dámske sedlo ešte nikomu koho poznám neublížilo," zašomrala Vivienne.

,,To bude tým, že všetky, ktoré poznáte sa na ňom učili jazdiť už niekoľko rokov. No pochybujem, nechcem ťa nijako uraziť Ela," pozrel na mňa, ,,že by Ela dokázala v dámskom sedle ísť rýchlejšie než krokom."

,,Klus by som zvládla," povedala som potichu ale počuli ma.

,,Aj tak to nie je dostačujúce," odsekol Austin a pozrel na Vivienne.

,,Ela pôjde v obyčajnom sedle, to je moje posledné slovo." Vďaka bohu, pomyslela som si a víťazoslávne sa usmiala na Vivienne.

,,Takže už môžme ísť," povedala som nahlas a pohla sa aj s Elou dopredu. Austin kývol hlavou a pomaly išiel popri mne. Kúsok za nami išli po oboch stranách dvaja bojovníci. Odbočili sme na poľnú cestu, ktorá viedla popod hlavnú rovno do mesta. Potichu som si užívala, ticho prírody a klepot konských kopýt o tvrdú zamrznutú zem. Nad našimi hlavami sa vznášali biele oblaky pokrývajúce celú oblohu až pokiaľ som dovidela. Uzdu som pevne držala v rukách chranených rukavicami pred ostrým mrazom.