Sadla som si na posteľ a nohy si vyložila k sebe. Cítila som ako sa za mnou matrac prehol a Austin si sadol ku mne.

„Spravíš to teraz?" spýtala som sa po tichu a hľadela na stenu pred sebou.

„Čo?" spýtal sa ma a začal mi rozpletať vrkoč, ktorý sám zaplietol.

„Hovoril si," začala som a stále sa na neho nepozrela ani očkom. Iba som si vychutnávala jeho prsty v mojich vlasoch. Ak by som boka mačka teraz by som dozaista priadla.

„Že ma uhryzneš, keď bude ten správny čas," zašepkala som.

„Chceš to?" položil mi otázku na, ktorú som nechcela odpovedať. Pretože sa bojím že by som si to rozmyslela.

Rýchlo som zahmkala na súhlas a prvý krát sa na neho pozrela. Usmieval sa. Dotkol sa mi líca a jemne ma pobozkal na pery.

„Ďakujem, že ťa mám," vydýchol. Chytil ma za zápästie a potiahol ma bokom k sebe. Opierala som sa o jeho plece a sedela bokom na jeho nohách.

,,Ľúbim ťa," šepla som. Usmial sa na mňa a chytil ma o niečo silnejšie. Druhou rukou mi odhrnul spoly rozpletený vrkoč na druhú stranu.

,,Nezľakni sa," varoval ma. Zachytila som jeho predĺžené tesáky a automaticky sa chytila jednou rukou zápästia ruky, ktorou ma držal. Cítila som jeho horúci dych na krku a pomaly zavrela oči, ktoré som k sebe pevne stisla, keď mi jeho tesáky prerezali kožu a následne sa dostali až ku tepne. Nevydala som zo sebe ani hláska, aj keď to bolelo. Dokázala som to vydržať. Kvôli Austinovi. Pomaly som prestávala cítiť bolesť.

Niečo som videla aj so zavretými viečkami. Nevedela som čo to je. Najskôr bolo všetko šedé, ale pomaly sa to začalo vyjasňovať a ja som rozpoznala zdobený strop nejakej veľkej miestnosti. Hýbalo sa to akoby som sa na niečo pozerala a pritom kráčala. Vošla som von čiernymi veľkými dverami a otočila sa naspäť. Týčil sa predo mnou zámok, ktorý som nikdy nevidela.

,,Mina," ozval sa za mnou hlas. Prudko som sa otočila a zbadala som pred sebou niečo neuveriteľné, Vlada Tepeša. Ale nebol taký akého ho vykresľovali ľudia, vyzeral inač. Skoro ako. Panebože. Skoro ako ten upír čo sa mi prihovoril na svadbe, ale v jednom bol zásadný rozdiel tento mal úplne čierne oči v, ktorých sa neodrážalo svetlo.

,,Pán Tepeš, ste späť," povedala som ale nie svojim hlasom, znel úplne inač. A vtedy som to pochopila. Toto budú spomienky, ktoré mi Austin asi nechtiac vložil do hlavy. Neboli to však jeho spomienky, ale tie zdedené.

,,Áno, Mina," slabo sa pousmial a zosadol s koňa. Vlad k nej spravil pár krokov a objal ju.

,,Chýbali ste mi som rada, že ste späť," znova sa ozvala Mina.

,,Za tebou sa vždy vrátim, moja vyvolená," šepol jej do ucha.

Otvorila som oči a uvidela bledé nebesá našej postele. Cítila som sa slabá, ale nie natoľko aby som Austinovi nestisla ruku na znak, že už dlhšie nezvládnem. Prestal a odtiahol sa od môjho krku. Usmiala som sa na neho s privretými viečkami a plytko a rýchlo dýchala. Cítila som ako ma položil do mäkkých perín a pobozkal ma na čelo.

,,Ďakujem ti, dušička."

.............................................................

Zobudila som sa skoro ráno. Ešte nevyšlo ani slnko a ja som sa nemohla ani pohnúť. Na stotinu sekundy som nevedela prečo, no, keď som sa pozrela vedľa seba ešte stále tam spal spokojný Austin, vydávajúci vrčivé zvuky vychádzajúce z je hrude.

Potichu som sa zasmiala a oprela si čelo o jeho hruď. Konečne som cítila pokoj. Chvíľku som si aj myslela že som v nebi, pretože presne tak som sa cítila. Tu v jeho náručí na mňa nesmel dočiahnuť nikto, dokonca ani Taurus.

„Austin," zašepkala som. Zahmkal a privinul si ma o čosi pevnejšie k sebe.

„Mirieso hannika," vydýchol. Zdvihla som hlavu aby som zistila, či sa nezobudil. Nezobudil, stále spal, no aj tak mi povedal dve slová, na ktoré sa ho ráno určite spýtam.

Pritúlila som sa k jeho hrudi a spokojne zamrnkala. Jeho dych, ktorý som cítila vo svojich vlasoch spolu s pokojným tlkotom srdca ma ukolísal opäť do ríše snov.

........................................................

„Vstávaj," šepkal mi hlas pri mojom uchu zatiaľ čo ja som sa ohnala po tom hlase rukou aby ma nechal ešte spať. Dotyčný ma šikovne chytil za zápästie.

„Ešte nie, prosím," zamrnčala som a pretočila sa tvárou k stene tak aby ma nevyrušovalo slnko.

„El, je po pol dvanástej. Nemôžeme zostať celý deň v izbe," prehováral ma.

„Prečo nie, ešte chcem spať chvíľku," povedala som ospalým hlasom a zavrtela sa pod perinou tak aby som si našla pohodlné miesto.

„Za chvíľku bude obed takže nemáš chvíľku na spanie," namietal ďalej.

„Nie som hladná, len som strašne unavená," zamrnčala som.

„To je preto, lebo si odvčera nič nejedla. Musíš sa najesť."

Pootvorila som oči a pozrela sa naňho. Vážne som sa cítila akoby ma prešlo všetko čo mohlo. Mala som pocit, že ak sa posadím zatočí sa mi hlava spadnem naspäť.

„Ale ja vážne nevládzem," zanariekala som zúfalo a pritlačila si perinu k hrudi.

Zamračil sa a starostlivým pohľadom si ma celú premeral. Asi mu práve došlo, že nie som len lenivá. Načiahol ku mne ruku, chytil ma za bradu a hlavu mi natočil na bok. Chvíľu sa pozeral na môj odhalený krk s krvavými otlačkami jeho zubou.

„Asi som si od teba zobral veľa, ale dobrá správa je že sa ti to vôbec nezapálilo. O pár dní to už nebudeš ani cítiť," uisťoval ma. Prikývla som a opäť zatvorila oči. Cítila som ako ma jemne pohladil po vlasoch a pobozkal ma na čelo. Keď chcel odísť rýchlo som ho bez rozmýšľania chytila za zápästie. Nechcela som aby odišiel. Počula som ako si povzdychol a sadol si naspäť na posteľ.

Otočil sa na mňa. „Idem do kuchyne pre teba niečo zobrať. Hneď som späť, neboj sa," hrejivo sa na mňa usmial. Položil mi ruku na posteľ, nebránila som sa. A ani som na to nemala silu. Oči sa mi zase unavene na pár sekúnd zatvorili, keď som ich otvorila už tam nebol.

Nahlas som si povzdychla a zaryla sa hlbšie pod perinu. Bolo pod ňou teplučko na rozdiel od miestnosti osvetľovanej horiacim krbom, ktorý ani z ďaleka nezohrieval miestnosť. Tipovala som niečo pod dvadsať stupňov. V celej izbe bolo šero, pretože vonku bola obloha pokrytá mrakmi. Počula som ako sa vietor hrá divokú hru s vetvami stromov a naráža do okien. Po včerajšej jasnej noci nebolo ani pamiatky.

Zavrela som oči a započúvala sa do kvílivej piesne meluzíny v komíne. Na ruke som nahmatala zlatý kovový krúžok a zodvihla ruku nad seba. Ako sa pekne leskne, pomyslela som si.

„Páči sa ti?" Vyľakane som sa strhla, pretože som nikoho nepočula prichádzať, ani dvere som nepočula.

Pozrela som sa na Austina a obrátila zrak naspäť na prsteň. „Je krásny," povedala som potichu a prešla po vyrytých maličký kvetoch.

„Vedel som, že sa ti bude páčiť," usmial sa.

„Poď posaď sa," povedal mi a keď mi poprával vankúš jeho pohľad zmäkol. No spôsobom, ktorý som nepoznala. Tento pohľad bol jemný, no aj tak som mala pocit, že vidí presne cezo mňa a vidí všetky moje myšlienky. Bol to pocit akoby on bol tým prvým človekom, ktorý ma pozná celú taká aká som.

Chytil prameň mojich vlasov a nechal ich pretiecť pomedzi jeho prsty.

„Nádherná."

Pozrela som sa na neho s rumencom v lícach. Poposadla som si a usmiala som sa na svojho kráľa. Otočil sa a držal podnos s jedlom v rukách. Postavil ho ku mne na posteľ tak, že to vyzeralo ako malý stolík.

Sklopila som zrak a pohľadom zisťovala čo mi Austin doniesol. Veľký tanier slepačej polievky, nádherne voňajúce francúzske zemiaky a k tomu šálku ovocného čaju. Vyzeralo to úžasne.

„Ďakujem," poďakovala som a chytila do rúk šálku.

„Neďakuj a jedz, nech ti je lepšie," uškrnul sa a pohľadom mi naznačil, že by som mala začať jesť. Prikývla som a zobrala do rúk lyžičku, zatiaľ čo on mi opatrne zobral horúcu šálku a položil ju naspäť. Keď som prehltla prvú lyžicu polievky rozlialo sa po mne teplo, no potom som zacítila nepríjemné bodanie v krku. Nikto mi nemusel hovoriť z čoho to je. Trasúcimi prstami som nahmatala ranu na krku a zasyčala pomedzi zuby. Austin sa na mňa pozeral s ospravedlnením v očiach. Odtiahla som ruku od svojho krku a položila ju na jeho dlaň, ktorá mu voľne odpočívala na prikrývke.

„Som v poriadku," ubezpečila som ho, no jeho ustarostený výraz som nezmazala. Ani neviem ako a zjedla som všetku polievku čo bola v tanieri. Bolo mi trochu čudné jesť kým sa na mňa on stále pozerá. Cítila som sa trochu nepríjemne, no aj tak siahla po druhom tanieri.

,,Nedáš si?" ponúkla som mu vidličku a dúfala, že to prijme. Chvíľu na mňa skúmavo pozeral a nakoniec odmietavo pokrútil hlavou.

,,Priniesol som to pre teba," povedal.

,,Austin, prosím. Je toho veľa, už som plná len z tej polievky," pozrela som sa naňho psími očami. Austin prekrútil očami a nakoniec si odo mňa zobral vidličku. Šťastne som sa na neho usmiala a zavesila sa mu okolo krku, tak že ak by nepridržal tácku určite by spadla.

,,Dobre, dobre, ale ty budeš jesť tiež," zasmial sa a odťahoval mi ruky od jeho krku. Prikývla som a zobrala lyžičku s, ktorou som jedla polievku. Nabrala som pár zemiakov a dala si ich do úst. Teraz to bolo oveľa lepšie, keď sa na mňa nesústredil tak ako pred tým.

,,Ten posledný si dáš ty," povedal a napichol ho na vidličku. Automaticky som sa odsunula, keď mi chcel dať vidličku do úst.

,,No taak," zatiahol. Hanblivo som otvorila ústa a zjedla posledný krúžok zemiaku.

,,Vidíš aká si šikovná," uškrnul sa, ,,je ti už lepšie?" Prikývla som a oprela sa o jeho rameno. Zobral tácku a položil ju na stolík vedľa postele.

,,Austin?"

,,Áno?"

,,Stále sa necítim ako princezná," šepla som a jemne sa usmiala. Počula som ako sa ticho zasmial nad mojimi slovami a ja som sa vtedy usmiala ešte širšie a nahlas vydýchla.

Bola som to stále ja. Nič sa nezmenilo.