Prudko som otvorila dvere. V tú chvíľu som si uvedomila hneď tri veci.
Prvá zrazila som naštvanú Dominiku.
Druhá Dominika nie je obyčajná tak ako som si myslela.
Tretia bojím sa týchto ľudí. Vybrala som si tú istú cestu ako Jasmin.
Vôbec to neznášam lepšie ako ostatný.

„Ela! Ako sa opovažuješ narážať do mňa!" zrúkla na mňa Dominika. Pozrela som sa na ňu. Jej oči žiarili červenou farbou.

„Prepáč nechcela som." ospravedlnila som sa chystala vstať. Keď som sa už ako tak vstala Dominika ma sotila naspäť.

„ Mne je jedno že si to nechcela! Ale spravila si to!" zakričala na mňa a so pyšne zdvihnutou hlavou napochodovala do jedálne. Vstala som a chcela odísť. Lenže mi v tom bránili hneď dva dôvody. Prvý bol že som neodolala a vyplazila som dverám jazyk. Druhý som nezapríčinila ja ale Austin ktorý ma chytil za rameno hneď ako som sa otočila.

„Pred osudom neutečieš Melanie" pošepol mi do ucha. Trhla som sebou. Takto podobne mi to povedal aj ten hlas.

„Austin, prosím ťa volaj ma Ela." povedala som napoly nahnevane napoly vystrašene. Prečo ma volajú Melanie. Mne sa to nepáči.

„Dobre Ela pokúsim sa ťa volať tak ako ty budeš chcieť." vydýchol, „ale ty sa ma nebudeš báť dobre ?"

„To ti nemôžem sľúbiť ani povedať." vytrhla som si ruku z jeho zovretia. Posledný krát som sa naň ho pozrela. V jeho tvári bola zráčená bolesť a strach? Nie on sa ničoho nebojí. Alebo? Žeby sa niečoho bál?

Rozbehla som sa ani neviem kam. Nemôže ma donútiť aby som mala osud ktorý hovorí že by som mala mať? Ja si chcem sama rozhodovať o svojej budúcnosti.

Míňala som veľkú vázu s rímskymi ornamentmi keď som do niekoho narazila. Pozrela som sa hore kde som sa stretla s párom čokoládovo hnedých očí. Alex.

„Ela. Kde je Austin?" spýtal sa ma. Ale ja som jeho otázku ignorovala. Začala som vystrašene ustupovať dozadu až kým ma niekto pevne nechytil za boky. Vystrašene som sa pozrela na veľké ruky okolo môjho pása.

„Ela. Pozri sa na mňa." zdvihla mi hlavu Sisi. Ale ja som ju odvrátila a prudko sebou trhla. No Austin ma nepustil.

„Strach." iba jedno slovo a na Austina sa upieralo množstvo očí. Mnohý z nich si mysleli že sa zbláznil iný zase že uhádol nejakú hádanku. Iba traja vedeli pravý význam jeho slova. Ja, Sisi a Alex.

„Ako Jasmin?" opýtala sa Sisi.
„Áno ako Jasmin. Ale ja to nebudem riešiť ako David. Počkám kým ju strach prejde." odpovedal.

„Austin ešte nevieš či to je naozaj ona" opatrne povedal Alex aby Austina nenahneval. Austin ho prepálil pohľadom. Takže sa nahneval. Oni sa tu dohadujú a mňa si tu nikto nevšíma. Nemôžem aj ja povedať čo si o tom myslím? Ale priznávam že skôr akoby som niečo stihla povedať nohy by ma niesli nevedno kam. Alebo druhá možnosť psychicky by som sa zrútila. Rozkričala by som sa a na koniec by som možno aj odpadla. No to by mi už len chýbalo.

„Dotkni sa jej. Iba tak zistíš či je to ona." sebavedomo zahlásil Alex. Ja som s ním nesúhlasila chcem si žiť svoj život podľa seba. Ale očividne to nahnevalo Austina ešte viac.

„Nie Alex ty to nechápeš nechcem ju vystaviť nepriateľom rovno pod oči. To im už rovno môžem povedať: ,Nech sa páči! Tu je moje slabé miesto! Kľudne ju zabite a mňa tým úplne zničte. Lebo keby moje predurčené dievča zabili bolo by to pre mňa horšie ako smrť! A ako čerešnička na torte. Uplynulo dvesto rokov od vlády kráľa Aurela a kráľovnej Melanie! A aká náhoda ona je jediná výnimočná Melanie! Chápeš!? Volá sa Melanie! A niečo ma k nej ťahá. Sedí to vašim popisom ako ste sa vtedy cítili ale je to oveľa väčšie. Lenže viete ako to má byť! Ona má byť predurčenou nejakého Aurela alebo Armana alebo Antala. Ona by mu mala byť súdená! Nie mne! Aby spolu zničili tú vec v podzemí! Iba on je dosť silný!" vykričal rozsiahli monológ pri čom si ma na seba stále silnejšie a silnejšie tisol na seba.

„A ja mu ju budem musieť dať." potichu doložil.

„A-Austin to bolí." vysúkala som zo seba. Akoby si až teraz uvedomil čo robí. Svoje zovretie zjemnil ale nepustil ma.

„Mali by ste veľmi silné puto. Možno až sto percentné. Keď sa k nej už teraz správaš tak ako sa správaš." usmiala sa zasnene Sisi.

„Ela počula si tu nejaký hlas?" Sisi sa po chvíli spamätala zo zasnenia. Jej tvár sa už neusmievala ale mračila do zeme.

Zaváhala som či im to povedať alebo nie. Konečne som hneď všetko nevyklopila. Cítila som ako Austin stuhol a narovnal sa ako pravítko. Netrpezlivo čakal na odpoveď.

„An..." ,rýchlo som sa stopla a povedala, „Nie." Klamala som aby to neriešili. Však ten hlas už je preč.

„Neklam," povedal Austin. Ako to do čerta vedel. Však mi ledva vidí do tváre. Už tobôž nie do očí.

„Intuícia a vnímanie pocitov a emócii," pošepla Sisi Alexovy ktorý prikývol na súhlas.

„Takže ona je to dievča z legendy. A jediný výnimočný alebo bytosť z nášho sveta s takým menom je Arman zo skupiny Seven Stars" Alex povedal na konci vety mierne znechutene.

„Alex zbláznil si sa ten Ryšavec! Ten ktorý vystriedal v posteli polku školy a všetky barbiny a ten..." Austina prerušil Alex: „Ten ktorý špinavo zneužil Sisi a ostatné naše dievčatá len aby si ich mená pripnúť na nástenku. Lebo súťaží s ostatnými jeho kumpánmi kto za tie roku pretiahne viac dievčat." precedil pomedzi zuby. Pri čom tuho objímal Sisi ktorej tiekli po lícach slzy.

Austin ma otočil naspäť k nemu takže som mala hlavu na jeho hrudi. „Neboj sa. Dám si naňho pozor aby ti nič nespravil dušička moja." pošepol mi. Dušička? To vážne? Kde na to prišiel? „Môže ublížiť všetkým dievčatám v škole ale tebe nikdy" pohladil ma po chrbte čím mi spôsobil zimomriavky smerujúce od miesta na ktorom sa ma dotkol. Takéto niečo som ešte nikdy necítila ani keď sa ma dotkol pred tým. Ešte pred chvíľou som sa všetkých bála a najradšej od nich utiekla za hory-doly. Ale teraz som sa ich bála tiež ale Austina už nie. Cítila som sa s ním v bezpečí a spokojne ako nikdy pred tým.

„Vypadá... uvoľnene" nadhodil Alex, „možno sa legenda zmýlila a ty si pre ňu určený. Možno keď sa jej dotkneš niečo sa stane."

„Možno máš pravdu a Mel...Ela bude moja. Možno." povedal Austin zatiaľ čo som sa zahniezdila v jeho náručí.. Austin bol očividne spokojný. Vydal čudný tichý zvuk podobný pradeniu mačky.

„Poďme do záhrad." navrhla Sisi ktorá si utierala slzy. „Dobre poďme" súhlasil Alex. Austin sa na mňa spýtavo zahľadel. Ja som iba kývla hlavou na súhlas. Žiarivo sa na mňa usmial. Chytil mi rameno a ťahal ma zaň na opačnú stranu ako išla Sisi s Alexom.

„Austin? " nesmelo som sa opýtala.
„Hmm"
„Kam ideme?"
„Do kráľovských záhrad." odpovedal mi s úsmevom ktorý mu zdobil tvár. Neviem čo sa to so mnou porobilo ale bola som rada že je šťastný.

„Ale veď sme v škole," namietla som.

„Nie sme iba v škole. Pre tých čo to vedia. Sme v kráľovskom sídle. Pre ľudí škola trvá len štyri roky a pre výnimočných a tých čo sa narodili v našom svete trvá osem rokov. Ľudia ktorý odtiaľto odídu zabudnú meno výzor aj polohu školy. Škola tu vznikla pre takých ako si ty. Aby zistili kto vlastne sú a ku komu patria a tak sa oddelia od ľudí. Škola je len malá časť sídla." zasmial sa.

Toto som nečakala. Táto budova musí byť obrovitánska keď škola je veľká. „Austin povieš mi čo si?" neisto som sa opýtala. Čo ak sa nahnevá. Nervózne som si žmolila prsty na rukách. Asi to nebola práve najlepšia otázka ale ja to musím vedieť. Keď už som sa zaplietla do tohto sveta.

„Poviem ti to a aj ukážem keď chceš. Ale šťastný z toho nie som." vyhlásil pri čom mal v očiach narastajúci nepokoj. Zastali sme pred obrovským stromom pod ktorý sme si sadli.

„Pripravená?" Austin sa na mňa pozrel tak ako by sa ma snažil pohľadom upokojiť. „Upír" sklopil hlavu zatiaľ čo som ja vypúlila oči. Zdvihol hlavu. Mal pootvorené ústa a z nich vyčnievali dva žiarivo-biele ostré očné zuby. Tesáky! Prekvapene som zalapala po dychu. Reflexne som sa snažila odsunúť čo najďalej. Austin ma potiahol k sebe. „Neboj sa. Už som normálny" pošepol mi do ucha.

„Dobre. Prosím ťa len sa tak predo mnou už neukazuj." odtiahla som sa od zaskočeného Austina a celého si ho premerala.

„Vynasnažím sa" usmial sa „Ale ani z toho nie som šťastný"

Hravo som ho capla po ruke na čo sa zasmial. „Zajtra po štvrtej hodine tancujeme tak sa priprav že ťa poriadne vyzvŕtam." varoval ma. Možno by bolo celkom fajn keby bolo všetko tak ako hovorí a ja by som sa tomu podriadila. Nie! O čom to tu rozmýšľaš. Ela. Veď ho ani poriadne nepoznáš. Ale môžeš ho spoznať. Buď ticho! To svedomie ma fakt poriadne hnevá.

„Vieš vtedy čo si ma našiel na zemi." nehovor mu to. Neskoro. Už sa na mňa otočil. „Počula som ten hlas. Ukázal mi čo je v podzemí. Potom tých ľudí z obrazu ako tancovali a potom ako zomreli. Povedal mi že zomriem ak ho nevyslobodím." povedala som na konci vety mierne hystericky.

„Melanie ak ho vyslobodíš zomrieš ak je v zajatí v meči kráľa Aurela nič sa ti nestane a práve ty ho musíš zničiť. Ale na dobro ho zlikviduje až tvoj predurčený tým istým mečom v ktorom je uväznený. Kráľ Aurel dobre vedel čo robí a tak isto aj kráľovná Melanie." uisťoval ma Austin. Zapozerala som sa na biele ruže v rohu živého plota.

No tak počkať on mi povedal Melanie!? „Austin! Ty si mi povedal Melanie!" zvolala som rozhorčene.

„Oh prepáč" zasmial sa. On sa tomu naozaj smeje? Ja mu fakt nerozumiem. Musím od toho nejako odviesť pozornosť. Aby ma nezačal prehovárať na moje druhé meno.

„Kto je ten Arman?" spýtala som sa. Uznávam toto nebola práve najlepšia otázka na odvádzanie pozornosti.

„Magor, idiot a sukničkár" povedal podráždene.
„Nechcem sa o ňom baviť. Poďme za ostatnými," nečakal čo mu na to poviem a rovno ma schmatol okolo pásu. Išli sme uličkami tvorenými rôznymi rastlinami a tujami.

Keď do mňa niekto narazil. Spadol aj sa mnou na zem. Ležala som pod ryšavým chalanom.

„Ahoj. Máš nádherné oči," zvodne sa na mňa usmial. Fuj on je nechutný. Ani sa dievčaťu nepredstaví a už s ním flirtuje.

„A-ahoj." vykoktala som. Ale nebolo to od toho že sa mi páčil. Čo nepáčil. Radšej by som pobozkala prasa alebo mäso žravú rastlinu ako jeho. A okrem toho vystrašil ma takto sa k dievčatám nemá správať. Tak toto je fakt trápne.

„Vol..." chcel ísť niečo povedať ale bol prerušený. Austin ho odo mňa silno odsotil. Za čo som bola nad mieru rada. Chlapec skončil prevesený o konár stromu päť metrov od nás.

„Si v poriadku?" spýtal sa ma zatiaľ čo mi pomáhal vstať.
„Nie. Nie som. Austin pripučil ma nejaký chalan!" odvetila som mu podráždene.

„Máš pravdu. A volá sa Arman." nahnevane súhlasil Austin. „Tento magor by mal byť tvojim predurčeným" znechutene si odfrkol.
„Nič sa nestalo aj keď sa ťa dotkol. To je dobré." kľudnejšie oznámil Austin.

Arman už ladne zoskočil dole. Rýchlim krokom sa k nám priblížil. „Ahoj. Volám sa Arman Flowers. A ako iste vieš mal by som byť tvojim predurčeným Melanie. Ako prvé ti zakazujem stretávať sa tuto s princom Augustínom Eduardom Watsonom."

------------------------------------------
Ahoj.

Po dvoch týždňoch ďalšia časť.
A je dlhšia ako predchádzajúca má 1907 slov. Aby som vám trošku odčinila to čakanie. Chcela som ju pridať skôr ale wifi nebola takže už zajtra bude ďalšia.

Dúfam že sa vám časť páčila a ďakujem za všetky vote, komentáre, prečítania a follow.

Vaša Miška