,,Neboj, nebudem ti robiť problémy," zasmiala som sa, keď sme schádzali dole schodmi. Chcela som ísť do kuchyne a nájsť si niečo na raňajky. Matias išiel popri mne, tak som nemala pocit, že je jeho prácou chodiť všade za mojimi pätami. A k tomu sa so mnou normálne rozprával.

,,To dúfam," zaškeril sa a preskočil pár schodov. ,,Nevieš si predstaviť, aké je ťažké dostať sa do paláca." Uškrnula som sa, nad tým ako sa sťažoval. Poznala som to z vlastnej skúsenosti, aj keď v úplne inom obore.

,,Myslím, že nám pred dvere postavili vždy tých najhorších z najlepších," poznamenala som uštipačne.

,,Nie, vždy, Josh bol vo svojej generácií najlepším, možno preto ho ako jediného nevyhodili," povedal zamyslene.

,,Myslia si, že som úplne neschopná," znechutene som zvraštila nos a zoskočila tých pár schodov čo zostávali.

,,Toto, zle chápeš, nikto nečakal, že ty budeš utekať od nich. Ich úlohou bolo udržať ťa v bezpečí, kým má kráľ svoje povinnosti. Inač nechápem prečo si včera utiekla, keď ti chceli len pomôcť," pozrel sa na mňa.

,,To nerieš," cítila som ako som sa trochu začervenala, kvôli tej spomienke. Keď o tom teraz premýšľam bolo to hlúpe, ale vtedy sa mi to zdalo byť úplne samozrejmé.

Nahlas sa zasmial a opatrne do mňa drgol akoby sa bál, že ma zhodí na zem. Hmm, to by asi bol ďalší, ktorý by dostal vyhadzov. Sarkasticky som si pomyslela a vrátila mu to s čo najväčšou silou. Skoro to s ním ani nepohlo.

„Ty ma chceš priviesť do problémov, princezná?" spýtal sa zo srandy. Ale mne išla vybuchnúť hlava skôr nad tým posledným slovom. To oslovenie sa mi nepáči, znie mi veľmi cudzo.

„Prestaň ma tak volať," oborila som sa naňho.

„Za chvíľu ťa tak budeme musieť nazývať," poznamenal a milo sa na mňa usmial.

„Až tak skoro to hádam nie je," odvetila som mu s úsmevom. Ešte je čas aspoň pár týždňov dúfam.

„Čas plynie rýchlejšie než si myslíš," povedal mi Matias s úplne vážnou tvárou.

„Také niečo som už počula," zareagovala som skoro hneď. Hlavne môj otec sa vždy sťažoval, že deň ubehol príliš rýchlo. Otec. Na pár sekúnd som úplne strnula, no potom sa tvárila akoby sa nič nestalo.

„Preto nechápem ľudí, ja by som sa s tým asi ťažko zmieril, že zomriem v tak mladom veku ako je napríklad osemdesiat rokov," nechápavo pokrútil hlavou.

„A ja nechápem vás. Je nepredstaviteľné, že ty," na chvíľu som sa odmlčala a rýchlo som ho prebehla očami, „koľko máš vlastne rokov?"

„Takmer stodvadsaťpäť, ešte tri mesiace," hovoril odľahčene. Už ma to ani neprekvapilo.

„Máš stodvadsaťštyri rokov a stále vyzeráš mlado, no tak to je," dokončila som svoju predchádzajúcu vetu.

„Pripomeniem ti tento rozhovor, keď budeš rovnako „mladá" ako ja." Zasmial sa na výraze, ktorý som mala na tvári, keď to dopovedal.

„Ak ma teda kvôli tebe nevyhodia a nebudem mať postarané o potupu medzi upírmi do konca môjho života," prehovoril tragicky. Prekrútila som očami a pokrútila hlavou.

„Prosím, už s tým prestaň," povedala som mu.

„Samozrejme, princezná," podpichol ma.

„Idiot," zasyčala som sama pre seba.

„Áno, presne to som," zasmial sa, „sestra mi tak často hovorievala."

„Nemal si to počuť," šepla som trochu zahanbene a pozrela sa na neho.

„Sluch, na ten nikdy nezabúdaj," brnkol mi ukazovákom do jedného ucha. Hneď som jeho ruku odtlačila preč, pretože mi to bolo nepríjemné.

„Ako ďaleko môžeš počuť?" spýtala som sa odrazu otázku, ktorú som mala už dlho na jazyku.

„Ak by som chcel mohol by som počuť čo sa deje dole v kuchyni, alebo rozhovor dvoch slúžok o tri poschodia vyššie," odpovedal mi pomocou príkladov.

„A ja som vás počula z druhej strany chodby a to ani nemusím byť upírka," vynorila s jedných dverí Sisi.

„Ahoj," objal ju, keď prišla k nám. Bola elegantne upravená a v zeleno bielych šatoch vyzerala o mnoho viac ako princezná než ja budem kedy vyzerať.

„Čau," odzdravila a ustúpila o krok od neho. Potom sa pozrela na mňa a usmiala sa.

„Tak poďme k nám," prehovorila Sisi po dlhšom tichu. Schytila ma za zápästie a už ma ťahala k dverám z, ktorých vyšla.

Všetci traja sme vošli do Sisinej a Alexovej komnaty. Matias si sadol na stoličku pri dverách a pozeral sa na nás.

„Ela, spravím ti make-up, čo ty na to?" navrhla mi Sisi s úsmevom a kývla k toaletnému stolíku.

„Dobre, keď myslíš," usmiala som sa a trochu neisto si sadla na stoličku, pred celkom veľkým zrkadlom. Vedľa neho boli poličky na, ktorých boli rôzne krabičky.

„Tešíš sa už na stretnutie so svojou rodinou?" spýtala sa ma, keď si prisúvala stoličku ku mne.

„Popravde, neviem čo od toho mám čakať," odpovedala som jej. Nervózne som sa pozrela na svoju bledú tvár so sklenenými očami. Takto som mohla zreteľne vidieť ranu na kľúčnej kosti. Nevyzerala veľmi pekne, ale zapálená určite nebola.

„Neboj sa, niečo s tebou spravím aby si vyzerala k svetu," odmlčala sa a pohľadom sa zastavila na mojich kruhoch pod očami, „nechcem ťa uraziť, ale práve teraz nevypadáš najlepšie. Prepáč."

Zobrala do rúk korektor a začala mi ho nanášať pod viečka.

„Nečuduj sa včera som skoro zomrela," zamrmlala som popri tom ako mi niečo ďalšie dávala na tvár.

„Máš šťastie, že máme podobný odtieň pokožky," počula som v jej hlase úsmev, ale nechávala oči zatvorené.

„Inak ťa vôbec nechápem, prečo si včera išla s nimi?" spýtala sa ma po chvíli. Chytila som si prsteň a nepokojne ho zopár krát otočila. Nebolo príjemné spomínať na bolesť, ktorá bola zo včerajška najjasnejšia spomienka. Prvé na čo si spomeniem.

„Cítila som to tak," povedala som neisto.

„Ja som bola rada, že Alex nemusel ísť," zamrmlala Sisi a venovala sa svojej práci.

„Máš to," vyhlásila hrdo o niekoľko minút. Otvorila som oči a zvedavo sa otočila k zrkadlu. Pootvorila som ústa, keď som videla svoj odraz. Takto som ešte nebola namaľovaná. Vyzeralo to decentne, ale ani to nebolo nenápadné.

„Sisi, je to úžasné," zvrtla som sa k nej a objala ju.

„Ďakujem, za tie roky už v tom mám prax," odtiahla sa.

„Možno to bude znieť divne, ale koľko máš rokov?" spýtala som sa. Doteraz som si myslela, že môže mať podobne ako ja, keď je človek.

„V pohode, neviem to presne, ale viem, že som sa narodila pred prvou svetovou vojnou," prezradila mi a pritom si odkladala maľovátka, ktoré použila. Prekvapene som sa nadýchla, na čo sa Matias zasmial.

„Prečo si taká prekvapená?" položil mi rečnícku otázku. Škaredo som naňho zazrela a potom sa pozrela na Sisi. Začula som ako si povzdychla a sadla si na posteľ.

„Nepamätám si skoro nič, viem o tom období iba to čo mi Alex alebo niekto iný povedal. Možno mám ešte pár útržok spomienok, ale nie som si istá či som si to nevymyslela," pozrela sa kamsi do diaľky, ďaleko za nás.

„Nemusíš to hovoriť ak nechceš," ozvala som sa, keď bolo dlhšie ticho, napriek tomu, že ma táto téma zaujala.

„Nie, to je v poriadku," pokývala hlavou a jemne sa usmiala. Jej blonďavé vlasy jej padli do očí, keď rozprávala. Nechala ich nech zakrývajú jej tvár.

„Určite?" postavila som sa a sadla si vedľa nej súcitne jej hladiac chrbát. Rýchlo prikývla a nadýchla sa.

„Vážne, rada ti to poviem. Sme predsa kamarátky," usmiala sa, ,,a navyše ja o tebe už čo to viem, no varujem ťa, moja minulosť je o trochu dlhšia ako tvoja." Aj ja som sa ticho zasmiala, kútikom oka som videla ako sa Matias pousmial.

,,Od piatich rokov som pravdepodobne vyrastala v sirotinci, s Alexom sme to hľadali, aspoň to bol najstarší záznam, ktorý tam o mne mali. Podľa toho čo tam bolo spomenuté, môjho otca naverbovali do armády a moja matka pravdepodobne umrela kvôli chorobe. Otec sa nikdy z frontu nevrátil, takže som žila v tom sirotinci ešte deväť rokov. No potom ho zavreli a najmladších mali previesť do okolitých. Lenže ja a pár ďalších detí sme vedeli, že my nemáme šancu niekam sa dostať. Všetci sme už boli skoro dospelí a v sirotincoch nebolo pre nás miesto. Naučili nás tam jednoduché domáce práce, ale inak sme nevedeli dokopy nič," odmlčala sa a pozrela na svoje prsty, ktoré sa jej trochu chveli.

Zhlboka sa nadýchla a pokračovala: ,,Čo by nás pripravilo na život v uliciach Paríža kam sme sa dostali a snažili sa nájsť si hocijakú prácu som mohla byť zhruba rok a pol. Veľa si nepamätám, ale viem, že pár šťastným z nás sa podarilo nájsť nejaké chabé zamestnanie. Nebola som medzi nimi. Prevažne som sa zdržiavala so zvyšnou skupinou, ale postupne sme začali ubúdať. Moji kamaráti ubúdali, niektorý zomreli od hladu, iní dostali horúčku a niektorí sa rozhodli skúsiť nájsť šťastie niekde inde. Čo si pamätám nakoniec som zostala sama. Bola silvestrovská noc, keď moja posledná kamarátka zomrela na vysokú horúčku a podchladenie." Všimla som si ako sa v jej očiach zaleskli slzy a zovrela pery do úzkej linky.

,,Utiekla som odtiaľ a stratila som sa. Bola som v tmavých úzkych uličkách, keď ma Alex s Austinom našli. Na toto si vôbec nepamätám a som rada," prehltla a pozrela sa hore na stenu, ,,bol tam vtedy so mnou podľa Alexových slov, nejaký muž spitý pod obraz boží. Som rada, že ma práve vtedy našli, mohlo by to skončiť všelijako," pozrela sa na mňa a smutne sa usmiala.

,,Ale za to, roky, ktoré nasledovali potom boli dobré. S Alexom sme boli najlepší priatelia, staral sa o mňa a mohla som sa s ním rozprávať takmer o čomkoľvek, neskôr sme sa do seba zamilovali. Mala som strechu nad hlavou a teplé jedlo. Po čase ma začala kráľovná, jej dvorné dámy a niekedy aj Aislingina učiteľka učiť etikete, čítaniu, písaniu, počítaniu a pozri na mňa teraz," zasmiala sa veselším tónom, ,,je zo mňa vzdelaná dáma."

,,Dokonca prvá dvorná dáma," ozval sa Matias. Pozeral sa na nás a usmieval sa na Sisi.

,,No pochodila som asi najlepšie zo všetkých čo sme sa museli pretĺkať životom na vlastnú päsť," smutne sa usmiala a pozrela na mňa.

,,Vzhľadom na to, že všetci sú už dávno mŕtvi, áno," povedal Matias s úškrnom. Zlostne som po ňom šibla pohľadom. Nemusel až tak okato dávať najavo jeho opovrhovanie ľuďmi. Stále som to brala trochu ako urážku, aj, keď som vedela, že človekom som nikdy nebola.

,,Ty buď ticho," oborila sa naňho Sisi a založila si ruky na hrudi.

,,A čo, veď ani ty, nič v zlom, by si to neprežila nebyť toho, že si Alexova predurčená a teraz tým nemyslím to, že ťa našli. Ale myslíš si, že by si tam prežila ak by si nemala vďaka Alexandrovi zvýšenú odolnosť voči chorobám? Myslím, že nie," povedal Matias úplne pokojne, ale za to na Sisi bolo vidieť, že je nahnevaná.

,,To bolo od teba hnusné," zasyčala som naňho a nahnevane sa naňho zamračila.

,,To už nikdy v živote nezopakuj," zavrčala a ukázala naňho prstom, ,,a teraz vypadni z miestnosti, nemám náladu sa na teba pozerať." Matias obranne zdvihol ruky pred seba a zmizol so šomraním za dvere.

,,Fakt niekedy nechápem, kde sa to v ňom berie," povzdychla si Sisi a sadla si naspäť na mäkký matrac.

,,Vedela som o tom, že ľudí veľmi dobre neznáša, ale nikdy to až takto nepovedal," povedala som potichu.

,,Ale z časti mu musím uznať pravdu." Pozrela som sa na Sisi, ktorá sa zvalila na posteľ. ,,Bez Alexandra by som neprežila."

V tomto ohľade sme si boli podobné. Ak by nebolo Austina ani ja by som už nežila, bol rozhodujúcou súčasťou mojej minulosti.

A onedlho aj budúcnosti.