Ela

Zomrela som. Bolo prvé na čo som dokázala myslieť, keď som sa zobudila. Nemohla som síce otvoriť oči, no napriek tomu som sa cítila dobre. Už ma nič nebolelo.

Pred očami sa mi objavili obrazy toho upíra. Začala som uvažovať, čo sa so mnou potom stalo. Čo sa asi stalo s Austinom. Predstavila som si ako sa ten meč stal kvôli mne zase len mečom a Taurus bol voľný. Mysľou mi prebleskol pohľad na utrpenie, ktoré by to bolo spôsobilo. Mimovoľne som sa pomrvila a protestne zamrnčala. Nie to sa určite nemohlo stať. Moja fantázia mi ponúkala len tie najhoršie obrazy aké som si dokázala predstaviť. Nevedela som či som mŕtva, alebo žijem, pretože som mala pocit, že si cítim svoje telo, no napriek tomu nijako nemôžem otvoriť oči. Snažila som sa, ale nešlo to. Alebo som skôr nevedela ako.

Rukou som narazila na niečo teplé vedľa mňa a zhodila zo seba prikrývku. Čo sa deje? Kde som? Začala som trochu panikáriť, nechcela som byť mŕtva, nemohla som zomrieť určite nie. To by bolo iné však? Na um mi prišla ďalšia možnosť, pri, ktorej som sa mala chuť rozplakať. Ten prekliaty upír zo mňa naozaj musel spraviť také monštrum akým je on a preto nedokážem ovládať svoje telo tak ako pred tým. V duchu som ho preklínala a prosila len nech to nie je pravda. Nevedela som si predstaviť, život aký vedú oni. Nechcela som tak žiť, nikdy.

,,El? Počuješ ma?" dostal sa ku mne tlmený hlas, ktorý som odniekiaľ poznala. Niekto ma chytil za ramená tak aby som sa nemohla pokúšať nejako zobudiť. Nebol to hlas, ktorý by vo mne vyvolával pocit nebezpečenstva skôr naopak. Prestala som sa vzpierať. Ak som v zámku, to znamená, že ma zabijú. Nevadilo mi to bola som, skôr rada, radšej zomriem ja akoby som musela zabíjať ľudí a vôbec by mi to neprekážalo, možno by som sa na to dokonca tešila. Fuj, zlá predstava. Len nech to spravia rýchlo a bude to v poriadku. Neexistovala predsa iná šanca. Tým čo som bola som už predsa nemohla byť. Pochybovala som, že by do desiatich minút dokázali spáliť jed. Zdalo sa mi to nemožné, veď ani nevedeli, kde som a pravdepodobne ani to čo sa dialo.

,,El, Melanie zobuď sa," nabádal ma hlas potichu. Nazval ma Melanie a prečo chce aby som zobudila, alebo skôr otvorila oči, nemôžu to jednoducho spraviť rýchlo tak aby som o tom ani nevedela?

,,No tak, dušička," šepol viac pre seba. Vtedy som pochopila kto to je. Austin. Ten jediný ma tak volal. Je tu. Musím sa zobudiť, no tak prosím. Snažila som sa naozaj veľmi, ale nedalo sa to. Už som naozaj vedela, že som nezomrela. Musela som byť živá.

,,Nemusíš sa báť, si doma," snažil sa ma presvedčiť, neviem ako nadobudol tej istoty, že ho počujem ale mal pravdu. Nerozmýšľala som nad tým, že možno nechcem otvoriť oči kvôli strachu čo sa stane potom. ,,Nikto ti neublíži, už je to v poriadku," šepkal mi. Nevedela som či mu mám veriť, pretože som si sama nebola istá či je všetko v poriadku. Trochu som pootvorila oči, ale ostré svetlo ma ich hneď donútilo znovu zatvoriť. Trepotavo som ich otvorila pretože svetlo bolo stále príliš silné, keď som si zvykla na tmu. Videla som všetko rozmazané a žiarivé, dokonca som si na pár sekúnd myslela, že som sa naozaj ocitla v nebi.

Ale tú možnosť som hneď zamietla, keď som ucítila tupú bolesť v oblasti krku. Keď si moje oči privykli na svetlo mierne som otočila hlavou. Zbadala som tam sedieť Austina v tureckom sede, usmieval sa.

,,Dobré ráno," pozdravil, ,,ako sa cítiš?" Pokúsila som sa posadiť, no nakoniec mi musel pomôcť, oprela som sa o stenu. Mala som na sebe košeľu, ktorú som nespoznávala a tipom mi veľmi pripomínala tie čo bývajú v nemocniciach, no táto vyzerala oveľa lepšie.

,,Čo sa stalo?" chytila som medzi prsty rukáv bavlnenej košele. ,,Akoto, že som tu? A čo je toto?" Nahmatala som si miesta, kde mali byť rany, ale boli nejaké divné. Austin mi chytil ruku a položil mi ju dole.

,,Nechytaj si to," prísne sa na mňa pozrel, ,,rozškriabeš si to."

,,Austin, povedz mi čo sa stalo," chytila som ho za ruku, snažiac sa na niečo si spomenúť. Na hocijaký útržok, posledné si pamätám len ako som stratila vedomie a potom už len tma.

,,Nemusíš sa báť, jed sme spálili včas," usmial sa na mňa. Slová, ktoré povedal sa mi vstrebávali dosť ťažko. Myslela som si, že takáto možnosť nemôže existovať. Ale znamenalo to, že som taká ako pred tým.

,,Hovoril si, že za desať minút," nenechal ma dokončiť. ,, Zvládli sme to, práve včas," usmial sa a chytil mi obe ruky do dlaní. ,,Ale už nikdy, nerob takú chybu ako si urobila včera."

,,Dobre," vydýchla som. Potiahol mi ruky tak, že som dopadla rovno do jeho náruče. Zjojkla som s časti od ľaku a od bolesti. Nebolo to však nič strašné. Objala som ho tak ako on objímal mňa.

,,Nevieš si predstaviť ako som sa bál, že ťa nezvládnem včas doniesť k Ľudmile. Stačila minúta na vyše a už by si..."

,,Nie nehovor to," povedala som slabým hlasom. ,,Ďakujem, že si ma zachránil," stále som ho objímala a nechcela ho ešte pustiť. Myslím, že ani on.

,,To je samozrejmosť."

,,A meč?" spýtala som sa, hneď ako som si spomenula na dôvod prečo sme tam vôbec išli. Počula som ako ťažko vydýchol a objal ma mocnejšie.

,,Je opäť tam kde bol, ale dlho to už nepotrvá a kúzlo úplne vyprchá. Prepáč."

,,Čím skôr, tým lepšie nie?" neveselo som sa usmiala. Ak to prežijeme budeme mať po hlavnom probléme, ktorý trápi tento svet už príliš dlho a zomrelo kvôli nemu priveľa ľudí.

,,Teraz som si nie som istý," vydýchol a pohladil ma po hlave. ,,Cítiš sa už dobre?" spýtal sa vzápätí.

,,Myslím, že som v poriadku," usmiala som sa, ,,a ty? tebe sa nič nestalo?" Počula som ako sa uchechtol.

,,Len pár, škrabancov, nič vážne a aj to je už skoro zahojené," odpovedal mi, v jeho hlase som počula hrdosť. No jasné, zabudla som, že upírom sa rýchlejšie hoja rany. Prečo to príroda zariadila tak nespravodlivo, čo by som ja dala za to ak by to fungovalo aj u ľudí, alebo čo som to vlastne za stvorenie.

V tú chvíľu Austinovi pípla správa, pustila som sa ho a on sa natiahol pre mobil. Bol to Alex. Videla som ako sa Austin uškrnul a potom mi ukázal obrazovku.

,,Ja som to vedel, že sa aspoň jeden nájde," povedal otrávene a čakal kým dočítam správu.

Čau, Austin, na tomto sa určite zasmeješ (alebo ťa to nenormálne naštve). Dnes ráno sa prišlo pár upíriek z dediny sťažovať, že sa im ulicami preháňa nejaký švihnutý idiot trojnásobnou rýchlosťou ako je povolená. Len ich prosím nechoď za to zabiť :D. Je to vyriešené, len som si myslel, že by ťa to zaujímalo. Dúfam, že je už Ela v poriadku.

,,To si bol ty?" spýtala som sa s úsmevom a on mi prikývol. Zachichotala som sa nad tou predstavou. ,,Ten švihnutý idiot?" podpichla som ho a ťukla mu do pleca prstom.

Zavrčal na mňa, ale nebolo to také to nebezpečné vrčanie, ktoré som už od neho počula. Toto bolo to druhé, to hravé. „Švihnutý idiot?" nadvihol obočie a zvalil ma na posteľ.

„Nieeee," zvýskla som, keď ma začal štekliť. Smiala som sa a snažila sa ho zhodiť. Bolesť som úplne odignorovala, dokonca som na ňu popri smiechu aj zabudla.

,,Ale viem si predstaviť ako to muselo vyzerať," zasmiala som sa.

,,Mal by som dať asi všade vyvesiť ako vyzerá moje auto, aby nechodili žalovať vlastného kráľa," prestal zo šteklením a odišiel z postele.

Posadila som sa a prevesila si nohy cez kraj. ,,Nevieš si predstaviť s akými blbosťami niekedy chodili za mojim otcom a on to všetko prenechával mne, že aby som sa naučil riešiť aj skutočné problémy. Nechcem ani len vedieť aké problémy musí mať Jafar v Afrike," posťažoval sa zatiaľ čo niečo hľadal. Vystrel sa, keď to našiel a vykročil ku mne.

Ukázal mi retiazku, ktorú mi dala kedysi mama a vložil mi ju do dlane. Museli ti ju včera dať dole, ale teraz si ju znovu daj. Nemala by si s ňou počuť Taurusa, keďže aj to je druh kliatby. Ale pamätaj si, že ak sa dotkneš meča nebude na tom záležať," pozrel sa mi do očí a sadol si ku mne. Zo zvyku som si presúvala malého motýľa z ruky do ruky.

,,Koľko je vlastne hodín?" spýtala som sa, keď som si všimla práve vychádzajúce slnko.

,,Bolo osem," odpovedal mi, keď sa pozrel na masívne hodinky zapnuté okolo jeho zápästia. ,,Budem musieť ísť, kľudne choď za Sisi alebo za niekým iným, ak sa na to cítiš aby si sa tu nenudila." Vstala som spolu s ním a ešte skôr než odišiel som ho objala.

,,El?" otočil sa ešte vo dverách. Spýtavo som zdvihla hlavu od šuplíka v, ktorom som hľadala niečo na oblečenie.

,,Áno?"

,,Dnes má prísť rodina, tvojej mamy. Chceli by ťa vidieť, tak si obleč niečo reprezentatívne," žmurkol a zatvoril dvere. Nemo som sa pozerala na dvere a potom namosúrene zasunula šuplík. Tak uvidíme sa o čosi neskôr, tepláky a tričko.

Maminu rodinu som v živote nevidela, dokonca som o nich skoro nič ani nepočula. Vôbec neviem ako sa volajú, alebo ako vyzerajú. Zamyslene som sa pozerala do šatníka a očami hľadala nejaké ,,reprezentatívne" šaty. Nakoniec som si zobrala tie čo vyzerali najpohodlnejšie. Šedé šaty s hrubej látky s dlhými rukávmi a sukňou do áčka. Boli síce len po kolená, ale to budú musieť nejako prežiť. Prezliekla som sa a pozrela sa do zrkadla. Vyzeralo to v pohode, ak by som mala rada šaty. No našťastie si na ne už celkom zvykám. Nazula som si jednoduché čierne baleríny a vyšla z izby. Skoro som dostala infarkt, keď na mňa vybafol Matias stojaci pri dverách.

,,Čau, princezná," zasmial sa, ,,dúfam, že ma nenecháš vykopnúť tak ako predchádzajúcich bojovníkov, ktorý mali robiť tvoju osobnú ochranku."

,,Austin, ich vyhodil?" prekvapene som otvorila ústa.

,,Jasné myslíš, že by nechal v zámku pracovať, chlapov, ktorým utečie ľudské dievča ľavou zadnou?" nadvihol obočie a nenápadne ukázal na bojovníka za ním, ktorý sa tváril strašne dôležito a nehybným postojom mi pripomínal anglických vojakov.

,,Iba ich prevelili, neboj sa," zasmial sa Matias, keď videl môj pohľad. Ja som sa už zľakla, že im nadobro zobral pozíciu bojovníkov.

Pretože by to dokázal spraviť, ja len dúfam, že ich za tie moje úteky nestihol aj iný trest ako tento. Ale je tiež pravda, že ak by si dobre robili svoju prácu, ani raz by som im nezdrhla. Teraz som nevedela čo si o tom mám myslieť.