„Dáhlia," oslovil ju Austin varovne, ,,nemusíš to robiť. Len nám daj ten meč a sľubujem, že tvoja dcéra nebude musieť žiť ako otrokyňa," presviedčal ju. Opatrne som sa na ňu pozrela, videla som ako zatína sánku a na chvíľu o tom naozaj premýšľa, no nakoniec pokrútila hlavou.

,,Vyhráme a ona sa bude mať dobre," povedala s bojovne vystrčenou bradou. Kieran sa posmešne zachechtal a s nadvihnutým obočím sa pozrel na Dahliu.

,,Zabúdaš na to, že Austin nie je sám. Môžeš poraziť Európu, ale na Ameriku a ostatné svetadiely nemáš šancu." ozval sa Kieran hrdo. Dahlia len nadvihla neveriacky obočie.

,,Dahlia, mysli na ňu. Dobre vieš, že nemáte šancu," prehováral ju. Podľa mňa sa mýlil, práve teraz mali veľkú šancu vyhrať.

,,Myslím na ňu, ale so mnou jej bude lepšie," odvrkla mu. Austin zaťal ruky do pästí a zhlboka sa nadýchol.

,,Prečo mi nedávaš na výber," povedal viac menej pre seba, ale počuli sme to všetci.

,,To isté by som mohla povedať aj ja, dajte nám to dievča a nikto nemusí zomrieť," Dahlia sa naňho pozerala so serióznym pohľadom, ktorý potom presmerovala na mňa. Sťažka som preglgla a pozrela sa na Austina.

,,Ani náhodou," zavrčal a chcel vykročiť predo mňa, v tom mu však zabránil Kieran, ktorý divoko zavrčal aby zostal stáť na mieste. Na moje prekvapenie zostal, ale svoje prsty obmotal okolo môjho zápästia tak aby som nikde nemohla ísť. Pozrela som sa na Dahliu a ústami naznačila jediné slovo, prosím. Tvárila sa, že ma nevidela a pritom sa pozerala priamo na mňa. Mohla nám ho dať.

,,Kedysi sme boli kamaráti, niekedy mi to chýba, ale ako som počula tvoje rozhodnutie, teraz to asi nepôjde," povzdychla si Dahlia a prehodila svoje blonďavé vlasy cez svoje plece. Obaja boli príliš tvrdohlavý aby jeden z nich ustúpil, vedela som to, že Austin by v tomto prípade Dahlii neustúpil.

,,Nemám na výber," povedala s náznakom ľútosti v hlase. Šokovane som sa na ňu pozrela, keď povedala tých pár slov.

,,Zoberte ju, kto ju chytí dostane od Taurusa špeciálne miesto v hierarchii."

A vtedy začalo peklo, na chvíľu mi mozog úplne prestal pracovať a potom sa rozhýbal na plné obrátky. Natiahla som šíp, zamierila a s výdychom ho pustila, nebolo ťažké niekoho trafiť, keď sa každý hrnul na mňa. Vyzerali ako obrovská vlna tiel, ktorá sa ku mne snaží silou mocou dostať. Austin sa mi rozhodol ísť pomôcť a vytiahol svoju zbraň. Zatiaľ čo on zastrelil na jeden pokus niekoľko upírov ja som mierila ďalším šípom. Napriek tomu, že sa snažíme brániť viac ako minútu nevydržíme. Odkedy povedala Dáhlia tie slová ubehlo len pár sekúnd a ja som mala pocit akoby sa to všetko strašne vlieklo. Všetko som vnímala ako v spomalenom zábere. Jeden upír sa po mne vrhol a už načahoval svoje pazúry aby ma schmatol, ale Austin mu ich jedným dobre miereným seknutím meča odsekol. Upír spadol tvárou dole a vtedy dostal svoju poslednú, smrteľnú ranu. Zavrela som oči aby som sa na to nemusela pozerať. Snažila som sa silou vlastnej vôle nevnímať krv, ktorú som mala na sebe.

,,Ela, choď za mňa!" zakričal Austin, ktorý sa zručne oháňal mečom aby od nás odplašil čo najviac tých krv pijúcich parazitov. Kieran vyzeral, že si to nesmierne užíva, pretože mu na perách hral diabolský úsmev zakaždým, keď vystrelil a niekoho trafil. A mne nezostávalo nič iné ako sa za nimi schovávať.

,,Vyber mi z vrecka mobil a zavolaj, Sebastianovi. Povedz mu, že sme ich našli, že sme na severovýchod od Imortalises a nech čo najrýchlejšie prídu," povedal mi rýchlo. Načiahla som sa do vrecka jeho bundy a rýchlo odtiaľ vylovila jeho mobil. Chytala ma panika, keď som nevedela nájsť jeho číslo.

Bolo tam veľa rôznych mien medzi, ktorými som našla aj Lucasa, Alexa, Sisi, dokonca ešte aj jeho rodičov. S roztrasenými prstami som konečne našla Sebastianovo číslo v kontaktoch a čo najrýchlejšie po ňom ťukla. Ako náhle som ho vytočila telefón som si dala k uchu. Nervózne som sa pozrela na oboch upírov, ktorý za mnou aj predo mnou stáli ako štít. Každé jeden zvuk vytáčania telefónu ma ešte viac znervózňoval. Zdalo sa mi to príliš pomalé sekundy mi ubiehali ako minúty a ja som vedela, že každý nádych by mohol byť mojim posledným.

,,Austin, deje sa niečo?" spýtal sa do telefónu Sebastian. Úľavou som vydýchla, keď to konečne zodvihol.

,,To som ja, Ela," povedala som rýchlo roztraseným hlasom a pevnejšie zovrela v ruke telefón.

,,Čo sa deje, kde je Austin, prečo voláš ty?" vychrlil na mňa rýchlo, skôr než som sa stihla spamätať. Pozrela som sa na neho, bol v poriadku, vďakabohu. Všetko sa odohrávalo tak rýchlo a predsa pomaly, nestíhala som si uvedomovať veci okolo mňa.

,,Nie, zatiaľ. Našli nás, musíte prísť, sme na severozápa.." bol to východ, alebo západ? Nie myslím, že to bol východ, ,,severovýchod od Imortalises, je tu strašne veľa moros aj meč je tu, prosím ponáhľajte sa."

,,Ela, prídeme, dobre. Za tri minúty sme pri vás," ubezpečil ma ešte kým zložil.

,,O tri minúty sú tu," povedala som nahlas tak aby to počuli obaja. Austinovy som dala jeho mobil naspäť do vrecka.

,,To je v pohode," počula som Kierana, ktorý sa vyžíval v strieľaní na upírov všade okolo a darilo sa mu ich udržať dosť ďaleko priamo ukážkovo. Bolo mi nepríjemné pozerať sa na to ako si bez výčitiek skáču po telách ich spolubojovníkov a stále pribúdajú ďalšie a ďalšie, no napriek tomu bolo živých stále veľmi veľa.

,,To dáme, len sa drž za mnou," pripomenul mi Austin. S Austinovej strany boli ďaleko približne tri metre, ďalej sa zatiaľ nedokázali dostať.

Neposlúchla som ho tak úplne, približovali sa a ja som nechcela aby to kvôli mne nedokázali a neprežili to. Rozhodla som sa im pomôcť. Aj, keď som vedela, že veľmi nepomôžem, ale aspoň bude o pár menej rýchlejšie. Zostala som za nimi, no i tak si našla na boku miesto odkiaľ môžem strieľať.

Prižmúrila som jedno oko, keď som mala už natiahnutú tetivu, aby som mohla zamieriť. Ten na, ktorého som mierila už ani nevyzeral ako upír, vyzeral ako skutočný démon.

Nahnevane som zavrčala, keď sa stále hýbal a ja som nikdy nemohla zamieriť tak aby som ho mohla trafiť. Nakoniec som to riskla a zamierila pár krokov od neho a pustila šíp. Ten však nebol dosť rýchly a upír ho minul o pár centimetrov.

Zaťala som zuby a natiahla ďalší šíp, tento som poslala tam, kde som videla najväčšie množstvo upírov. Zvýšila sa tak šanca, že ďalší už nebude len tak premrhaný. Vtedy som si uvedomila, že sme mali šťastie, že títo upíri nemali nijaké vyspelé zbrane, pretože to by už bolo po nás. Videla som pár dýk a nahrubo vytvorených oštepov, ale inač som nevidela nič. Samozrejme okrem dlhokánskych pazúroch a tesákov.

Šíp zasiahol nejakú upírku, ktorá sa v momente zvalila na zem, bolo strašné pozerať sa ako ju ostatní ušliapali. Strieľala som po nich ďalšie a ďalšie, stále dokola a dokola, až kým sa mi všetky šípy neminuli.

Cítila som ako mi slzy stiekli po tvári. Zbadala som niekde v medzere medzi sáčucimi sa upírmi Sebastiana s nepomýliteľnými blonďavými vlasmi. Boli tu.

,,Sú tu," vydýchla som od úľavy a oprela sa o Austinov chrbát. Zvládli sme to. Videla som ako sa kráľovskí bojovníci predierajú za nami dopredu. Bolo ich veľa, najmenej tak ako aj démonických upírov, ktorý sa stále nechceli vzdať a snažili sa ku mne dostať. Napriek tomu som tam chcela zostať, tam kde som videla, že je kráľ Európy v poriadku.

Matne som vnímala ako pár z našich bojovníkov už bolo pri nás. Dvaja z nich ma zobrali ďalej od Austina a Kierana. Zachytila som Austinové oči a on mi prikývol hlavou na znak, že je v poriadku, keď pôjdem s nimi, ale ja som nechcela. Nejako aj napriek mojej vôli ma dostali na miesto, kde som nevidela na to čo sa deje. Moros ani nemali čas ísť za mnou, možno si ani nevšimli, že som preč taký boli pohltený bojom. Oprela som sa o strom, keď ma pustili a schovala si trasúce sa ryky do vreciek, no najprv som položila na zem luk aj prázdny tulec na šípy. Teraz mi to už bolo na nič. Keď som sa pozrela na tých dvoch bojovníkov bližšie, nepoznala som ich. Obaja mali typicky hnedé vlasy aj hnedé oči, iba s rozdielnym odtieňom. Jeden z nich bol vyšší a chudší a ten druhý vyzeral byť trochu nižší od prvého a bol aj väčší ako prvý. Cítila som sa tam trochu zle a mala som pocit, že by som naozaj radšej zostala s Austinom.

,,Ste v poriadku?" spýtal sa jeden z nich, ktorý si následne kvokol ku mne. Nie, nie som v poriadku. Mali ste ma tam nechať a bolo by mi oveľa lepšie. Povedala som si v duchu. Nemala som rada ten pocit, keď neviem čo sa s nimi deje.

,,Myslím, že áno," odpovedala som mu potichu. Dúfala som, že sa nikomu z našich nič nestalo. Austin si v poriadku, však?

,,Ste si istá, neporanili vás?" ďalej sa vypytoval. Pokrútila som hlavou. Nemali šancu, inač by som už tu nestála. Nechceli ma zabiť, len uniesť.

,,Chcem ísť naspäť," zbierala som sa na nohy, ale vyšší z nich ma zatlačil naspäť na zem. Teraz som sa nebála skôr som bola odhodlaná ísť nejako pomôcť, alebo sa iba uistiť, že sa nikomu nič vážne nestalo.

,,To nesmiete, máme rozkaz," povedal mi a neústupne si založil ruky na hrudi.

,,Kašlem vám na nejaký rozkaz, chcem ísť za Austinom," tento krát som sa postavila a tvrdo sa na oboch pozrela.

,,Slečna, kráľ nás potrestá ak sa vám čokoľvek stane," povedal ten čo ešte stále čupel tam, kde predtým. To som si vedela predstaviť, ale práve teraz som mala pocit, že ja by som ich najradšej prešla parným valcom.

,,Nič sa mi nestane, musím ho vidieť," hovorila som im naliehavo, ale oni ma napriek tomu nikam nechceli pustiť. Prešmykla som sa čo najrýchlejšie cez medzeru medzi nimi, ale ten nižší ma stihol zachytiť. Držal ma za rameno a krútil hlavou.

,,Je nám ľúto, slečna," povedal mi a vrátil ma na predchádzajúce miesto. Naštvane som sa na nich pozrela. Tvárila som sa, že si idem sadnúť no namiesto toho som jedného kopla do rozkroku. Neverila som, že niekedy niekoho takto kopnem.

,,Nie mne je ľúto," povedala som rýchlo ospravedlnenie a poháňaná adrenalínom som im utiekla. Nestihla som sa dostať ďaleko, pretože ma znovu niekto chytil. Už som sa išla oboriť aj na druhého bojovníka, ale to čo som tam zbadala určite nemohol byť žiaden bojovník. Prudko som sebou trhla.

,,Pusť ma, ty škaredá obluda," zavrčala som na tú vec s podliatymi očami a tesákmi. Myseľ som mala úplne opantanú tým, že musím vidieť či je Austin v poriadku. Nemyslela som na vlastný strach, preto som mala dostatočnú odvahu mať chuť vraziť tomu upírovi päsťou do hlavy tak aby som mu pekne krásne vybila tie jeho špicaté kamene. Keď som uvidela jeho triumfálny úsmev, hnev vo mne úplne vzkypel a ja som začala sebou divoko trhať a mávať voľnou rukou všade okolo mňa. Dokonca sa mi podarilo aj dupnúť mu na nohu.

,,O-kam-ži-te," zasyčala som a on sa na mne len smial.

,,Dobré to dievča dostal. Vyzeráš byť aj chutná. Na zahryznutie, povedal by som" uchechtal sa.

,,Imbecil," zaškrípala som zubami a pohrýzla ho do ruky, ktorou ma držal. Vtedy sa mi podarilo vytrhnúť, skoro som sama spadla na zem, ale rukami som zadržala pád a zo začiatku potkýnavo som sa rozbehla preč až kým ma nezhodil.

Tvrdo som dopadla do tvrdej zeme pokrytej hnijúcim lístím. Cítila som ako moja chrbtica pri páde ostro zaprotestovala. Upír ma otočil na chrbát a už otváral ústa.

,,Nerob to," povedala som mu a snažila sa ho zo seba nejako skopnúť, adrenalín sa mi prelieval po celom tele a preto som reagovala tak ako som reagovala, lenže ani to mi nepomohlo. Upír mi roztrhol oblečenie tak aby sa mi mohol dostať ku krku. Jedným pazúrom mi po ňom prešiel, no potom ho zaujala moja kľúčna kosť. Cítila som jeho dych na mojej pokožke.

,,Nesmieš ma zabiť," povedala som mu prvú vec čo ma napadla, len aby to nerobil. Diabolsky sa zasmial.

,,Ale nikto nepovedal, že sa nemôžem napiť," opäť sa ku mne sklonil, ale teraz už moje náreky nepomáhali. Bola som v koncoch, teraz som ľutovala, že som od tých strážcov ušla. To čo sa stalo bola len a len moja chyba. Kopala som nohami v márnej snahe vyslobodiť sa spod jeho tela, ktoré bolo určite ťažšie než moje.

Jeho studené ruky mi vyvrátili hlavu dohora a tak ju držali. Cítila som ako mi pot steká po čele. Zhlboka som dýchala a celá sa napla, keď som cítila jeho tesáky na kľúčnej kosti. Prosím, nech sa to nestane. Mala som pocit, že som pred panickým záchvatom, pretože práve teraz sa mi všetok adrenalín vytratil z tela. A ten sa po chvíli aj dostavil, mala som čo robiť aby som sa neudusila vlastnými vzlykmi.

,,Austin," šepla som pomedzi vzlykmi. Cítila som upírov úškrn.

,,Myslím, že predo mnou ťa už nezachráni," šepol mi do ucha a bez varovania sa mi zahryzol do miesta nad kľúčnou kosťou. Celé moje telo v tú chvíľu ochromila bolesť. Hlasivky sa mi úplne stiahli, takže som nemohla ani kričať. Nemohla som robiť nič, len sebou šklbať a cítiť ako mi jeho tesáky pretrhávajú nervy v tele.

Austin, prosím. Pomyslela som si naliehavo, ale ďalej som už nevládala a v tichosti dúfala, že ma počul. Videla som nad sebou rozmazané koruny stromov od sĺz v mojich očiach. Nevládala som už, mala som pocit akoby som sa celá stiahla do seba snažiac sa nejako prežiť bolesť a zbytočne sa nevyčerpávať, prudkými pohybmi či pokusmi o výkriky.

Matne som vnímala ako upírove tesáky zmizli z môjho tela, spôsobujúc tak ešte väčšiu bolesť. Videla som ako si utrel opakom ruky moju krv stekajúcu mu po brade. Nevládala som už držať oči otvorené tak som ich jednoducho zatvorila a odovzdala sa tme.

Prepáč, Austin.