Zobudila som sa, keď už bola tma. Vybrala som si z vrecka mobil a pozrela sa na hodiny. Sedem hodín večer. To znamenalo, že som spala jeden a pol hodiny, približne.

„Vyspala si sa?" spýtal sa ma kráľ sediaci na sedadle vodiča a pokojne s času na čas zatočil s volantom.

„Celkom hej," odpovedala som a natiahla si ruky a chrbát ako sa len dalo.

„Kde sme?" Pozrela som sa z okna, ale videla som len tmu a cestu osvetlenú svetlami auta. Nič som nevedela poriadne identifikovať.

„Za Imortalises, za chvíľu sme doma," usmial sa na mňa. Vystrela som si nohy a pozerala sa vo z okna do hustej tmy. O chvíľu sme prechádzali cez hlavnú bránu pri, ktorej stálo viac bojovníkov ako som bola zvyknutá. Niektorých som zbadala aj na koňoch ako sa prechádzajú okolo múru.

Austin vypol motor rovno pred schodiskom čo viedlo k dverám čo by som mohla kľudne nazvať ďalšou bránou. Lenivo som si odopla pás a obula si tenisky čo ležali niekde pod sedadlom. Austin už vystúpil, ale mne sa absolútne nechcelo ísť do tej zimy vonku. Otočila som sa, Austin sa ešte vonku pri aute s niekým rozpráva. Ešte chvíľu môžem ostať v teple nie? Vytiahla som si mobil a skoro ho vyhodila von oknom. Svietila tam správa. Správa od môjho „otca". Namiesto toho som mobil vypla. Zaklonila som hlavu a zavrela oči. Ako mohol, nie ako mi môže písať potom čo sa pokúsil spraviť.

„Čo sa tak mračíš?" dvere na mojej strane sa z ničoho nič otvorili a dnu sa nahol Austin. Bez slova som si odomkla mobil a ukázala mu správu. Zobral mi ho. „On sa ti snaží ospravedlniť?" okomentoval správu neveriaco.

„Veľmi mu to nejde," vytrhla som mu z ruky môj mobil a správu vymazala.

„Uvedomuješ si, že sa snažil o niečo neodpustiteľné." Vyliezla som z auta a zabuchla za sebou dvere.

„Možno áno, ale vtedy som si uvedomila, čo pre mňa znamenáš," urobila som krok k nemu a objala ho. Cítila som ako omotal svoju ruku okolo môjho chrbta a druhou mi zahrabol do vlasov. „Už si mi zostal iba ty," šepla som so slzami v očiach, „nechcem zostať sama." Rozplakala som sa a bolo mi jedno, že nejaký upír stojaci pár metrov od nás tam stále stojí. Stisla som ho tuhšie.

„Nenechám ťa samú," šepol mi do vlasov. Verila som mu a on ma nesklamal aj, keď som si niekedy myslela že áno.

„Ďakujem," povedala som jednoducho nič iné nebolo treba hovoriť. Stačila mi jeho blízkosť nič iné som nepotrebovala.

„To je samozrejmosť, dušička," preplietol si prsty s mojimi a spoločne sme kráčali po schodoch do sídla. Pri vchode ma opäť prekvapili šiesti bojovníci od hlavy až po päty plne vyzbrojený. Aj vnútri na každej chodbe boli aspoň dvaja tak to nebývalo.

„Stalo sa tu niečo?" spýtala som sa, keď sme vchádzali do našej komnaty pred, ktorou samozrejme stáli dvaja strážcovia a ďalší šiesti boli rozostavený po chodbe.

„Iba musíme byť opatrnejší kvôli Taurusovi," vysvetlil mi. Nevediac čo urobiť alebo povedať som sa odblížila ku skrini z ktorej som vybrala čistý uterák a nočnú košeľu. Za pár minút som bola osprchovaná aj som si umyla zuby, už som sa nemohla dočkať kedy vhupnem do teplej pohodlnej postele. V kúpeľni som sa vystriedala s Austinom, ktorý tam vošiel hneď ako som ja vyšla. Sadla som si na posteľ a začala točiť prstienkom z bieleho zlata na mojom prstenníku.

Začula som buchnutie dvier od kúpeľne tak som preliezla na moju stranu postele čo sa nachádzala rovno pri stene. Nehovorím, že mi to nevyhovovalo, práve naopak, spať pri stene je podľa môjho názoru pohodlnejšie.

Austin zhasol svetlo a sfúkol zopár sviečok čo horeli na svietnikoch. Nechal svietiť len malú lampičku pri posteli. Oboch nás zakryl a mňa si privinul k sebe. Spokojne som zamrnkala a oprela si hlavu o jeho plece.

„Musíš byť unavená," skonštatoval, keď sa na mňa pozrel.

„Spala som v aute," pripomenula som mu. „Mohla by som si ešte čítať."

„Nie som včerajší, použila si kúzlo. Muselo ťa to vyčerpať."

„A nie si rád, že som to spravila?" nadvihla som obočie a začala sa hrať s jeho prstami.

„Som viac než rád. A ty? Mala si možnosť skoncovať s putom, ktorému si sa bránila a neurobila si to." Pozrela som sa mu do očí snažiac sa vyčítať z nich o čom premýšľa.

„Nechcela som to spraviť," povedala som jednoducho a lepšie sa zakutrala do teplých páperových perín, „pretože mi na tebe záleží." Hovorila som ospalým šeptom a zavrela oči.

„Tak ma neopúšťaj," počula som ešte povedať Austina a potom som spokojne zaspala v jeho bezpečnom náručí.

Otvorila som oči a videla ako posledné pramienky nášho puta miznú v otcových rukách a následne ako sú zničene. Austinova tvár v hlave mi bledla.

„Neopúšťaj ma," šepla som zničene a natiahla pred seba ruku, ale on i tak bol stále menej a menej viditeľný.

„Neodchádzaj, Austin," zamrnčala som a nestiahla ruky, ktoré sa za ním naťahovali aby ho mohli zastaviť. Ale naše puto bolo zrušené už nie je cesty späť.

„Nesmieš," šepla som a spadla do čiernej tmy, z ktorej nebolo úniku.

Prudko som otvorila oči, a potom ich od úľavy znovu zatvorila. Zhlboka som sa nadýchla a natočila hlavu smerom k Austinovi, ktorý ma ešte stále objímal.

Zatvorila som oči a znovu sa pokúsila zaspať. Čo sa mi aj podarilo, ale zlý pocit neodchádzal. Stále tam bol.

Zobudila som sa potom až na slnečné lúče, ktoré mi zasvietili do tváre. Pomrvila som sa a viac sa zamotala do prikrývky nemala som veľkú chuť vstávať. Na sen, ktorý som vtedy mala som si už ani nespomenula. Neochotne som otvorila oči, a pozrela sa vedľa seba. Bolo tam prázdno nahlas som vydýchla a zvalila sa na chrbát. Koľko je vlastne hodín? Zišlo mi zrazu na um. Natiahla som sa po mobil na nočnom stolíku a zapla ho. Pol desiatej, to som spala vážne až tak dlho?

Hodila som mobil vedľa seba a posadila sa. Neochotne som sa vyhrabala z postele, napriek tomu, že som spala vyše desať hodín. Moje bosé chodidlá sa dotkli studenej dlážky. Predpokladala som, že tento zámok sa nestretol s podlahovým kúrením. Mala som pocit, že tu všetko ohrievajú len kozuby. Rýchlo som prebehla ku komode a vytiahla prvé ponožky, ktoré mi padli pod ruku.

Zo šatníka som si s pokrčeným obočím vytiahla jednoduché modré šaty dlhé niečo pod kolená zo sukňou do áčka a dlhými rukávmi, a začala hľadať nejaké silonky, ktoré som nakoniec aj našla a víťazoslávne sa s úsmevom vystrela. Dala som si dole ponožky a namiesto nich navliekla silónky na, ktoré som si následne obula baleríny. Ponožky som strčila do papúč čo boli pod posteľou a postavila sa pred zrkadlo z, ktorého som hneď schmatla hrebeň, hneď, ako som uvidela ten výbuch na mojej hlave. V kúpeľni som si ešte umyla zuby a tvár, a vyšla z izby. Na moje prekvapenie, pred dverami boli tento krát dvaja úplne neznámy bojovníci. Neisto som si ich obzrela a potom sa vybrala smerom doľava, kde som vedela, že má Austin pracovňu. Myslela som si, že tam by mohol byť najskôr. Jeden z bojovníkov sa okamžite vybral za mnou, robila som sa, že som si to nevšimla a ďalej kráčala akoby nič. Cítila som sa trochu nepohodlne, keď som mala muža, ktorého absolútne nepoznám za chrbtom. Svižne som zbehla dole schodmi a skoro zrazila chúďa slúžku, ktorá sa ponáhľala opačným smerom.

,,Prepáčte," ospravedlnila som sa rýchlo a obišla ju. Slúžka iba sklonila hlavu a pokračovala ďalej hore schodmi. Zahla som za schody a podišla k veľkým dreveným dverám s vyrezávanými ornamentmi. Natiahla som ruku aby som zaklopala, ale na chvíľu som zaváhala. Nevedela som či smiem, ale nakoniec som aj tak pár krát ticho zaklopala.

,,Poď ďalej," ozvalo sa z druhej strany dverí pokojne. Jemne som potlačila kľučku smerom dole a otvorila dvere. Austin sedel za pracovným stolom na, ktorom boli porozkladané papiere.

,,Dobré ráno," pozdravila som hneď medzi dverami, ktoré som za sebou zavrela. Jeho pracovňa nebola nejako obzvlášť veľká, ale aj tak dosť na to aby sa do nej vošiel pracovný stôl, pohovka, polička a dve kreslá.

,,Aj tebe, posaď sa," ukázal na jedno z kresiel pred stolom. Bez zaváhania som si sadla na to čo bolo ku mne bližšie a pozrela sa na jeho stôl.

,,Čo robíš?" spýtala som sa zvedavo, zatiaľ čo som si prezerala očami hromadu papierov popísaných počítačom, ale aj ručne.

,,Niečo veľmi nezáživné, ale napriek tomu potrebné," povedal neurčito, keď v tom mu zazvonil telefón.

„Počúvam," povedal chladne, položil papier, ktorý držal v ruke na stôl a pozrel sa na mňa. Ja som iba potichu naňho upierala oči a počúvala čo hovorí.

„Hneď tam budem," povedal vážne a prudko sa postavil zo stoličky. Odložil si telefón do vrecka a rýchlo ma potiahol na nohy.

„Čo sa deje," snažila som sa ho zastaviť v ťahaní ma von z pracovne. Pár centimetrov od dverí zastal a pozrel sa mi do očí. Videla som na ňom vážnosť a mierny odlesk strachu v jeho očiach, ktorý ale potláčal hnev.

„Ukradli meč."