Z kráľovej vysokej postavy sršala dominantnosť a nebezpečenstvo. Ale nebála som sa aj keď som stála tesne za jeho chrbtom. Austinov trup sa nakláňal dopredu a varovne ceril na môjho otca tesáky.

Neschopná pohybu som bola nalepená na stene a nemohla som prísť na to čo sa tu deje. Rozhodne som bola v šoku z toho, že ma Austin sotil ku stene a ani som nevidela ako obyšiel stôl. A otec pokojne stál na mieste a pobavene sa usmieval. To ma prekvapilo ešte viac.

„A ja, že ma už ani nespoznáš, Augustín. Čo ma prezradilo?"

„Ty sám," zavrčal napálene a rukou ma posunul viac za seba.

„Počul som o tej šťastnej novine, stal si sa kráľom," dodal skoro až posmešným tónom. Takto som otca nikdy nepočula hovoriť. Vykukla som spoza Austinovho pleca a zvedavo hľadela na scénku predo mnou.

„A ty sa vieš majstrovsky maskovať, keď ťa doteraz neprekukla ani tvoja vlastná dcéra," Austin sa konečne vyrovnal no i tak pripravený zaútočiť alebo ma brániť? Ale pred čím? Pred kým?

„Ďakujem za pochvalu," sykol môj otec sarkasticky. A urobil krok dopredu.

„Nepribližuj sa k..."

„Čo si nám tajil?" prerušila som Austina svojou otázkou, ale Austin aj otec ma odignorovali akoby som ani nič nepovedala. Iba Austin predo mňa ochranne vystrel ruku.

„Zaslúžila by si vedieť pravdu," povedal zdanlivo pokojne, ale dlaň, ktorú mal omotanú okolo môjho zápästia hovorila o niečom inom.

,,Akú pravdu, ocko?" spýtala som sa zúfalo, nechcela som stratiť aj otca. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel a pokrútil hlavou.

,,Nehovor jej to," žiadal Austina, ale ten sa len sarkasticky uchechtol.

,,Je vílou," ukázal naňho prstom. Skoro som sa v tej chvíli zrútila na zem. To nemôže byť pravda. Obišla som Austina a napriek jeho protestom podišla bližšie k otcovi. Austin sa ma snažil potiahnuť naspäť, ale zakaždým som sa mu vytrhla.

,,Je to pravda?" spýtala som sa zo slzami na krajíčku a prosebne mu pozrela do očí. ,,Ocko?"

,,Prepáč, El," snažil sa ma objať, ale ja som krútiac hlavou ustupovala dozadu. Zakopla som a spadla na zem, rukami som si zakryla tvár a nechala slzám voľný priechod. Mala som pocit akoby ma otec zradil. Šestnásť rokov mi klamal kým je.

,,Bolo to pre vaše bezpečie," bránil sa, ,,Nechcel som ti ublížiť."

Zacítila som austinovu ruku na mojom chrbte ako sa ma snaží upokojiť. Otočila som sa objala ho, cítila som sa zranená chcela som pred niečím utiecť a pritom vbehla do ďalšieho sveta. Aspoň Austinove náručie mi poskytovalo komfort, ktorý som očividne stratila aj doma.

,,Ideme domov?" šepol mi Austin do ucha. Pokrútila som hlavou. ,,Tak ti idem po veci," bola som mu vďačná, že mi nechal priestor byť s otcom o samote. Zdvihol sa a dal mi bozk na čelo. ,,Za chvíľu som naspäť."

,,Si vôbec môj otec?" spýtala som sa muža predo mnou zúfalo. No keď prikývol vydesilo ma to ešte viac, to znamenalo, že nie som človek. Čo potom vlastne som?

,,Ako vyzeráš naozaj?" prehltla som a sledovala ako sa na mňa zranene pozeral.

,,Nechcem ťa vystrašiť," povedal potichu a pritom si prešiel rukou po tvári. Nemohlo ho to až tak trápiť. Alebo mohlo? Veď celý čas klamal.

,,Zvládnem to, chcem vedieť kto naozaj môj otec je," povedala som rozhodne, ale hlas mi od plaču preskakoval. So zatajeným dychom som sledovala ako sa jeho vrásky na tvári vyhladzovali, uši sa predĺžili, dokonca aj jeho postava sa stala štíhlejšou. Vlasy mu sčerneli na uhoľ a oči sa zmenili na strieborné. Nespoznávala som otca v tomto mužovi. Všetko bolo iné, vyzeral inač.

,,Ela," oslovil ma. Pokrútila som hlavou. ,,Nevolaj ma tak."

,,Mama o tom vedela?"

,,Vedela."

,,To znamená, že klamala kráľovi," šepla som.

,,Ak by zistili, že ty a Lucas ste potomkami víly, nemali by ste šancu prežiť," snažil sa mi všetko vysvetliť, ale mňa to robilo iba zmetenejšou.

,,Prečo?"

,,Víli a upíri nemajú medzi sebou priateľské vzťahy. A dieťa upíra a víly. Nikto nemohol vedieť čo z vás vyrastie. A potom tvoja mama zistila, že upíri prezývaný Moros sa ťa budú snažiť zabiť, tak aj spolu s Lucasom, ktorému sa preukazovali upírske vlastnosti, utiekla, aby ťa nemohli nájsť."

Počula som schádzať Austina dole schodmi a otec tiež. Mávol rukou a v dverách sa objavila stena, ktorá mu nedovoľovala dostať sa dovnútra. Vystrašene som sa pozrela na otca a na dvere. Prečo to robí?

,,Odpustíš mi?" spýtal sa ma. Nevedela som čo robiť tak sa len vrhla k stene z kameňa čo prehradila dvere. Nechcem tu byť sama s ním, Neviem čo mi môže urobiť. Môj otec takýto nebol, začínala som pochybovať, že vôbec je môj otec.

,,Pusti ma, prosím," tlačila som sa na tú stenu, a vydesene pred seba natiahla ruky na znak aby sa nepribližoval.

,,Nechcem ti ublížiť," aj jeho hlas znel inač, znel najmenej o tridsať rokov mladšie. ,,Si moja dcéra."

Práve o tomto som pochybovala, nemôžem byť napoly víla. Nenarastú mi krídla, že nie? Srdce mi od strachu rýchlo udieralo do hrude a mozog myslel automaticky na Austina.

,,Daj tú stenu preč," zaplakala som naliehavo a snažila sa nejako sa cez ňu dostať. Nohy sa mi triasli až nakoniec vypovedali službu a ja som sa zviezla na zem.

,,Ľúbiš toho upíra?" nevšímal si moje správane a položil mi ďalšiu otázku.

,,Ľúbim ho," priznala som cez vzlyky. Naozaj sú víly také bezohľadné ako sa o nich hovorí. Nechápem ako sa doňho mohla mama zamilovať.

,,Je to monštrum, ktoré je proti prírode. Bez krvi neprežije. Raz aj teba uhryzne Ela to si pamätaj. Budeš preňho ako korisť," nebezpečným hlasom hovoril a popri tom sa mu v očiach blýskal hnev.

,,Mama pre teba bola monštrum?" spýtala som sa ticho. Chvíľu som musela čakať na odpoveď.

,,Ona bola iná, žiadala od víl iba kvôli mne aby prerušili puto z jej predurčeným, ktorého ani nepoznala. Tohto by sa upír nevzdal. Mohol by som prerušiť puto aj vás dvoch," urobil krok ku mne.

,,Potom budeš v bezpečí," šepol a stále sa približoval s rukou natiahnutou pred seba okolo, ktorej sa ovíjalo zelené svetlo. Dych sa mi roztriasol a snažila som sa nájsť cestu preč. ,,Je to pre tvoje dobro." Po štyroch som sa snažila utiecť pred jeho rukou. Bolela ma iba myšlienka, že by nás mohol rozdeliť. Môj smiešny pokus sa stretol z neúspechom. Chytil ma a prevrátil na chrbát. Zúrivo som krútila hlavou a mykala sa aby som sa nejako vyvliekla z jeho zovretia.

,,Nie, to ty si monštrum," zakvílila som a prudko sebou trhla. ,,Austin! Pomôž mi!" Zakričala som s terorom v očiach , keď sa i zelené chápadlá približovali k srdcu. ,,Nie prosím nerob to," vzlykala som žobroniac o milosť. V hlave som videla len Austinovu tvár, ktorá sa na mňa pokojne usmievala. Hovorila mi, že všetko bude v poriadku. Zelená žiara sa mi omotala okolo celého môjho tela a ja som cítila ako sa zo mňa snaží niečo vytiahnuť a zničiť. Vykríkla som v agónií, ale ani za svet som nebola zmierená s tým nechať to vyhrať. On je možno to posledné čo mi zostalo.

Pomôžte mi niekto. Zaprosila som na pokraji zrútenia sa. V mysli mi z ničoho nič vyskočili slová, v upírom jazyku. ,,Osud nevzpieram sa ti, neber to čo si mi dal. Ukáž mi cestu a zachráň nás. Ines e kairian vertiasea!" zvolala som slabým hlasom od vyčerpania. Každé kúzlo má svoju cenu. Zelenú žiaru začala prebíjať modrá a v tú chvíľu sa aj prerazila stena čo nás delila. Austin okamžite pribehol ku mne a chytil ma za ruku. Zelené chápadlá čo vytvárala víla nazývajúca sa mojím otcom zmizla. Pozrela som sa mu do očí a vysilene sa usmiala. Mala som pocit, že každú chvíľu odpadnem. ,,Zesestrio," šepol Austin a ruku mi položil na čelo. To slovo znamená spolu. Austin mi pomohol postaviť sa a pevne si ma pritisol k boku aby som nespadla. Konečne.

Trochu rozmazaný pohľad som upriamila na otca, bezradne sa na nás pozeral. ,,Tvoju dcéru ľúbim aj, keď jej v žilách koluje krv víly, Elias. Nemiešaj sa do kultúry, ktorú nepoznáš. Nevieš ako to u nás chodí," vrčal naňho, ,,ako si mohol použiť kúzlo, ktoré išlo proti tvojej dcére a mohlo by jej ublížiť."

,,Snažil som sa ju chrániť," zasyčal.

,,Áno to vidím," odfrkol Austin. ,,El, je moja. Dal mi ju osud a nemôžeš to už nijako zmeniť."

,,Ideme domov," oznámil mi Austin, keď sa spolu so mnou otáčal k dverám.

,,Otec," oslovila som ho sarkasticky, ,,toto ti len ťažko odpustím." Venovala som mu posledný pohľad. Na chodbe Austin zobral moju tašku a prevesil si ju cez plece. Nazuli sme si rýchlo topánky a vyšli z domu čo bol kedysi mojim domovom. Už nie je.

Nastupovali sme do Austinovho auta. Austin mi pridržal ruku na vrchu hlavy aby som sa nebuchla o strop. Zapla som si pás na strane spolujazdca, kým Austin obišiel auto a nenasadol.

„Si v poriadku?" spýtal sa zatiaľ čo otočil kľúčikom v zapaľovaní a vycúval na cestu.

„Len mi je trochu zima," povedala som pravdivo.

„To sa dá vyriešiť." Austin sa načiahol po deku poskladanú na zadnom sedadle a podal mi ju.

Napoly zohnutú som ju prehodila cez seba a poriadne si ju okolo seba omotala.

„Ja som ti hovoril, že víly sú nebezpečné," chytil mi ruku, ktorú následne stisol. Opätovala som mu slabý stisk a on nechal naše ruky padnúť medzi nás, ale nepustil ma. Vyzula som si tenisky, nohy si skrčila k sebe a otočila som sa bokom k Austinovi.

„Čo vlastne som?" šepla som ticho. Táto otázka ma pomaly zvnútra zožierala za živa. Sama som nevedela čo alebo kto vlastne som. Zachytila som ako sa na mňa Austin úskokom pozrel.

„Si moja predurčená, El."

Zatvorila som oči a skrčila obočie. To nestačí vedieť. ,,Som víla alebo upírka?" zašepkala som.

,,A záleží na tom?" spýtal sa jednoducho a palcom mi na dlani začal robiť krúžky.

„Bolo ľahšie si myslieť, že som človek." Pootvorila som oči aby som videla ako sa tvári. Súcitne sa na mňa na okamih pozrel a opäť začal sledovať cestu pred nami.

„Víly sa od ľudí až tak nelíšia a u teba som zatiaľ nepostrehol žiadne nadprirodzené sily čo mávajú víly. Ak ťa to upokojí."

Chvíľu bolo úplné ticho až kým sa ho nerozhodol neprerušiť: „Nikomu zatiaľ nehovor čo je tvoj otec zač." V napoly spánku som niečo zamrmlala na súhlas. Ani som poriadne nevnímala čo mi povedal.

„Pospi si. Ešte pôjdeme dlho." Keď som zaspávala stále som cítila ako drží moju ruku v jeho.

On jeposledný človek čo tu so mnou zostal. Poslednýkoho mám.