Objímala som rukami vankúš, nad predstavou čo sa včera mohlo asi stať ma začala bolieť hlava ešte viac.

Tým útekom som si nič nepomohla. Iba dokazoval aké sú moje niektoré rozhodnutia nezodpovedné. Zacítila som Austinovu ruku medzi mojimi lopatkami.

„Neboj, vie o tom," povedal mi. Trochu som si vydýchla, nevedela som čo by som robila ak by som musela Austinovu návštevu vysvetľovať otcovi. Trochu neohrabane som sa posadila, stále s Austinovou rukou na mojich lopatkách. Jednou rukou som si odhrnula zlepené vlasy z tváre a pozrela sa naňho.

,,Počkaj tu," prikázala som mu a už sa napriek bolesti hlavy vymotávala von z postele. Zastavil ma a spýtavo sa na mňa pozrel, pýtajúc si vysvetlenie. Nedokázala som sa zbaviť pocitu, že si myslí, že sa pokúsim utiecť. Síce som mu aj povedala, že to nespravím ale asi to nestačí aby mi úplne uveril.

,,Idem sa iba osprchovať," pretočila som oči k dverám. Pomaly prikývol a nechal ma vybrať si zo skrine uterák a veci na prezlečenie. Bokom oka som zahliadla ako sa vyvalil do mojej postele a zavrel oči. Bolo celkom komické vidieť ho takto, to ma privádzalo k myšlienke akoto, že sme sa do mojej malej postele zmestili obaja.

Bosá som prešla po chodbe až ku kúpeľni, kde som sa automaticky zamkla. Uterák som prevesila cez vešiak. Keď som zo seba zhodila vyťahané tričko, ktoré slúžilo ako pyžamo, zbadala som svoj odraz v zrkadle.

Vypadala som strašne. Kruhy pod očami, v tvári skoro žiadna farba, vlasy ako suchá slama a vyschnuté pery. Skoro som sa seba samej zľakla.

Keď som sa osprchovala a zmyla zo seba všetok pot nalepený na mojom tele cítila som sa oveľa lepšie. Uterákom som si usušila vlasy ako najviac to šlo a obliekla sa. Obyčajné rifle, tričko a pletený krémový sveter to bolo pre mňa viac ako pohodlné a hlavne teplé. Ešte som si navliekla hrubé ponožky a vyšla z kúpeľne.

Prvé čo som zbadala, keď som vošla do svojej izby bol Austin ešte stále vyvalený v perinách. Tá sprcha mi naozaj veľmi pomohla ani hlava ma už tak nebolela.

„Cítiš sa už lepšie," nepýtal sa, len obyčajne konštatoval ako prostý fakt, oči mal stále zatvorené. „Neodpovedaj, cítim to."

Trochu zaskočene som prikývla, nečakala som, že niečo takéto sa rozhodne povedať. „Akoto, že ja nemôžem cítiť tvoje emócie tak ako ty moje?" Sadla som si k nemu na posteľ a otvorila skrinku pri posteli.

„Ak to mám povedať hrubo, pretože si človek. Ale vysvetlím ti to inač. Pravdepodobne upírske gény dokážu lepšie reagovať na osud a prijať ho ako ľudské. Ľudia si určujú osud samy, my ale nie. Máme iba pár variant akými môžeme ísť."

„Tým chceš povedať, že sa to nikdy nezmení?" opýtala som sa a pri tom sa prehrabávala v mojom šuplíku. Cítila som ako sa matrac prehol, keď sa posadil.

,,To netvrdím," zozadu ma objal a položil si hlavu na moje plece čím mi zabránil pokračovať v hľadaní drobnej drevenej škatuľky.

„Čo hľadáš?" pri uchu ma pošteklil jeho teplý dych. Očami som klesla naspäť do šuplíka, keď som si spomenula. Vymanila som sa z jeho náručia a precupotala k skrini, ktorú som otvorila. Po tvári sa mi roztiahol úsmev úľavy, keď som do rúk chytila krabičku. Otvorila som jednoduchú kovovú západku a uvidela presne toho motýľa čo mi dala mama keď som ju videla naposledy predtým ako odišla. Prívesok v tvare motýlika mohol byť tak jeden krát jeden centimeter široký. Krídla nádherne splývali z modrej do žltej a telo bolo povykladané drobunkými kamienkami zasadenými do strieborného kovu. Retiazka bola pevná, ale mala maličké očká takže vyzerala jemne a dokonale sa k prívesku hodila.

,,Toto bol tiež dôvod prečo som sem chcela ísť," ukázala som mu náhrdelník, ,,dala mi ho mama." Austin prišiel až ku mne a obzrel si prívesok. Prekvapene na mňa zdvihol oči a chytil mi ruku kým ma viedol naspäť k posteli.

,,Ela nevieš odkiaľ to tvoja mama mala?" opýtal sa stále prekvapeným hlasom. Pokrútila som hlavou a vyslovila tiché prečo.

,,Pozri sa vidíš tieto drobné diamanty?" spýtal sa ma a prešiel bruškom ukazováka po kamienkoch. Prekvapene som pootvorila pery. Diamanty? To nemôže byť možné. Nemo som prikývla, nemohli to byť pravé diamanty.

,,Človek ich nedokáže takto perfektne zasadiť do bieleho zlata a navyše rozlámať na tak pravidelné drobné kúsočky. Je to skrátka nemožné," vysvetľoval mi rýchlo, keď mi podával naspäť retiazku.

,,A upír to dokáže?" spýtala som a očami skúmala motýlika.

,,Nie, El. Ani upíri to nedokážu," pokrútil hlavou. ,,To čo držíš v rukách ma väčšiu hodnotu než si môžeš predstaviť," chytil ma za ramená a otočil smerom k sebe. Zobral mi retiazku a zapol mi ju okolo krku.

,,Nos to, dokáže ťa to ochrániť pred kliatbami," oznámil mi zatiaľ čo ma pohladil po líci a rukou pomaly klesal dole po krku, po pleci, po ramene, mojom predlaktí až nakoniec ma chytil za pás a zapozeral sa mi do očí.

Očami som skĺzla na jeho pery a pomaly sa k nemu naklonila. Na chvíľu som zaváhala kým som sa odhodlala pobozkať ho. Prekvapene mi vydýchol do pier a potom prehĺbil môj počiatočný detský bozk. Cítila som ako sa mi srdce rozbúchalo na plné obrátky až mi chvíľami privádzalo infarktové stavy.

Po chvíľke sa odtiahol a oprel si svoje čelo o moje. Oči som neotvárala len stále zrýchlene dýchala. Nepotrebovali sme slová, cítil presne to čo ja a dobre to vedel. Pootvorila som oči a uvidela jeho úsmev, v okamihu sa so mnou zvalil na mäkký matrac a nahlas sa zasmial.

,,Si ľahká ako pierko, vieš o tom?" očividne povedal prvú vec čo mu prišla na myseľ, ale nemohla som povedať, že mi to nelichotilo.

,,Keď myslíš," zasmiala som sa.

,,Tak ako je to vlastne spravené keď upíri ani ľudia ho nevyrobili?" premohla ma zvedavosť a neodolala som neopýtať sa.

Pozrel sa na mňa: ,,Veríš na víly, dušička?" Vyznelo to temne, akoby víly boli niečo nebezpečné. Spýtavo som sa na neho zahľadela s hlavou stále položenou na jeho hrudi. Dlaňou ma hladil po chrbte čo mi vyvolávalo príjemné zimomriavky.

,,Asi nie?"

,,Víly nie sú také aké si ich vykresľujú ľudia. Sú prefíkané, chladné a nepomôžu ti ak tá pomoc nemá žiaden prospech voči nim, no keď v niekom vidia hrozbu a nie je dostatočne silný aby sa obránil je skrátka mŕtvy. Ale sú tiež veľmi inteligentné a vidia pravdu. Vládnu silám prírody a príroda ich počúva. Kedysi sme ich porazili vo vojne druhov, a oni si to pamätajú, takže nechápem ako to tvoja mama získala od nejakej víly a vyviazla s toho živá."

,,A kde sú teraz?" Cítila som ako sa Austin zhlboka nadýchol.

,,Medzi ľuďmi."

,,Stretol si už nejakú?"

,,Stretol," napol všetky svaly v tele a objal ma okolo pása.

,,A?" zdvihla som hlavu aby som naňho mohla vidieť.

,,Zabil som ju," odpovedal jednoducho. ,,Ako som povedal víly nie su zrovná milé stvorenia."

,,Však to ani upíri," namietla som.

,,Rozdiel v tom je že Víly sú nebezpečné z nažho pohľadu a my sme nebezpečný z ľudského pohľadu," vysvetlil mi. Posunula som sa bližšie k nemu a zatvorila oči.

,,Ten list čo si písala, spálil som ho," povedal s pohľadom upreným do stropu. Pootvorila som jedno oko, ale hneď ho aj naspäť privrela. Mala som pocit, že ak by som mohla tak by som priadla ako mačka. To ako ma hladil po chrbtici, cítila som sa šťastne a príjemne. Na jeho slová som sa rozhodla nijako nereagovať.

„Vstaň," prikázala som mu a sama sa hrabala z postele. Postavila som sa na rovné nohy kým som čakala. Austin vstal bez hocijakého zvuku a oprel sa o dvere. Vedela som, že ma sledoval ako ustielam posteľ.

„Ideme?" Prikývol a ja som ho chytila za ruku a viedla dole do kuchyne. Bolo zvláštne zase ísť dole schodmi v dome kde som vyrastala. Nič sa tu nezmenilo. Moja izba bola tak ako som ju nechala, na chodbe viseli naše spoločné fotky. A v kuchyni na chladničke ešte stále obrázky, ktoré sme s Lucasom kreslili keď sme boli mladší.

„Dobré ráno," trochu neisto pozdravil môj ocko, keď okolo nás prešiel.

„Dobré ráno," povedali sme s Austinom skoro naraz. S úsmevmi sme sa na seba pozreli.

„Dáte si niečo na raňajky?" spýtal sa nás otec slušne, no nemohlo mi neuniknúť, že sa nedôverčivo pozerá na Austina pár centimetrov za mnou.

„Ja si nič neprosím, ale ďakujem," odpovedal upír za mnou pohotovo.

„Ja si zoberiem to čo obyčajne milo som sa usmiala na otca a pustila Austinovu ruku. Z chladničky som vybrala mlieko, a zo skriniek misku a cereálie. Moje tradičné raňajky. Keď som sa otočila môj otec sa na mňa pozeral.

Teda skôr na retiazku čo mi visela na krku. Rozhodla som sa nevšímať si to a naraňajkovať sa. Sadla som si na najbližšiu stoličku.

Keď som dojedla chystala som sa spratať po sebe veci, ale otec ma zastavil.

„Kedy ti to mama dala?" spýtal sa a smútok sa mu zaleskol v očiach.

„Ešte som bola na základnej," odpovedala som pravdivo a sledovala ako prstami pohladil motýlika. Pokýval hlavou.

„Dávaj si na to pozor," pozrel sa mi do očí, „keď už neochránil tvoju mamu, aspoň ty budeš v bezpečí." Posledné slová som zachytila len letmo. Ocko si ma vtiahol do objatia a šepol: „Chýba mi."

„Aj mne." Jedna slza sa mi skotúľala po líci. Objatie som mu opätovala.

„Podobáš sa na ňu, El," zasmial sa so slzami v očiach. „Uši máš ale po mne." Smutne som sa usmiala. Kedysi mi vadilo, že moje uši sú špicaté, ale zvykla som si na to a už mi to nevadí.

Austin.

Celkom som zabudla, že tu stále je. Sedel oproti mne a zamyslene sa díval pred seba.

„Počuj, Ela. Nenechávaj v tvojich rozhodnutiach voliť emócie. Nikomu nesmieš ten prívesok dať a ani povedať od koho ho máš." povedal ticho a chytil ma za ramená. Prikývla som.

Postavilasom sa zo stoličky a v tom okamihu ma Austin postrčil k stene a trupom nahnutýdopredu zavrčal na môjho otca.