Austin

Netrpezlivo som zaparkoval pred domom Elinho otca. Inokedy by som za takéhoto počasia ako je teraz iba v životne dôležitých vytiahol päty zo zámku, kde by som teraz aj mal byť. Ale teraz nie je inokedy a ja som už vyše dňa nevidel Elu a vôbec neviem či je v poriadku. A to môže znamenať otázku života a smrti. Prudko som odopol pás, ktorý mi bránil ísť za mojou predurčenou. V rýchlosti som zamkol auto a ponáhľal sa k ich domu. Rukou som tresol do zvončeka. Moja nervozita by sa dala krájať. Cítil som ju. Moju El. Jej nádhernú vôňu a strach zmiešaný so smútkom. Udrel hrom a po ňom sa zablyslo, na oblohe nebolo vidieť nič len čierňavu.

Všetci ju hľadali všade po okolí a nikde ju nemohli nájsť a ja som sa približne pred dvoma hodina dozvedel od jej brata pravdu, kde je. Ten si to ešte pekne odskáče spolu s tými bojovníkmi čo na ňu mali dávať pozor ako na oko v hlave. Lucas mi to síce nedobrovoľne povedal a v podstate uniesol princeznú, ale som rád, že Ela neutiekla na vlastnú päsť. To by bolo pre ňu o stokrát nebezpečnejšie. Nechcem si ani len predstaviť čo by sa jej bolo mohlo za takých okolností stať.

Z rozmýšľania ma vytrhli, kroky, ktoré som počul za dverami. Ela to nebola jej vôňu by som rozoznal a taktiež to nebola ani jej chôdza. Mohol to byť jedine jej otec.

„Dobrý večer, prajete si?" dvere otvoril muž v stredných rokoch, podľa hlasu som rozpoznal, že som ho zobudil. No to mi vtedy bolo jedno potreboval som ju vidieť, nemohol som čakať do rána.

„Dobrý večer, pane. Volám sa Augustín Wattson. Prišiel som si pre vašu dcéru," snažil som sa s tým človekom rozprávať čo najmilšie. Na čo som mu mal vlastne povedať, že si beriem jeho dcéru. Je to iba obyčajný človiečik nič proti mne nezmôže. To aby som si nešiel zobrať Elu bez opýtania, zapríčinil fakt, že je to jej otec. Skrčil obočie a na jeho tvári sa objavili drobné vrásky.

„Čo si o sebe myslíte mladý muž? Že vám len tak dám svoju dcéru do náručia?!" vyštekol na mňa nevrlo. Ruky som zaťal do pästí aby som mu neukázal kam patria ľudia. Nedokázal som strpieť takúto bezočivosť od človeka. Ale na druhej strane ak by som mal ja dcéru správal by som sa oveľa horšie, lenže ja nie som človek a ani obyčajný upír. Som kráľom, dopekla a nikto sa tak ku mne nespráva. Budem to musieť napraviť a dokázať im, že už nie som len deckom čo vyrastalo na kráľovskom dvore a malo šťastie na rodičov.

„Presne to by ste mali urobiť. Ela je moja a ja ju chcem naspäť," zavrčal som s podtónom hrozby. Prečo sú všetci ľudia taký hlúpy, nestačilo by ma jednoducho pustiť dovnútra. Som jej predurčený, nikto nemá právo držať ma od nej a stavať sa osudu do cesty.

„Odíďte. Dovidenia," povedal nevrlo a chystal sa zavrieť dvere, prekazil som mu to svojou nohou, ktorú som vystrel medzi rám dverí. Na jeho tvári som mohol vidieť náznak strachu avšak aj odhodlanie len tak ma nepustiť dovnútra.

,,Pozrite, pane. Som priateľ vašej dcéry, tak ma prosím pusťte za ňou," snažil som sa o zmierlivý tón. Nechcel som tomuto človeku ublížiť, hoci by som to dokázal. A je to otec mojej El. Lenže moja upíria podstata ho videla inač. Ako nepriateľa, prekážku čo mu stojí v ceste dostať to čo chce. Tá moja časť bola rozhodnutá, že ak ma nepustí dovnútra jednoducho za ňou vyleziem a cez okno si ju zoberiem domov.

,,To nie je vysvetlenie. Príď ráno, keď sa Ela zobudí," znovu chcel zavrieť dvere, tento krát sa mu to aj podarilo, no zároveň som sa aj ja dostal dovnútra. Rodičia by s toho neboli nadšený, ale viem, že otec by to pochopil. To isté by bol schopný on urobiť pre mamu.

„Ako sa opovažuješ! Ja, ja zavolám políciu!" skríkol. Trpko som sa nad jeho slovami usmial. Políciu, ha? Tak nech si ju zavolá, keď chce. Presne s takýchto dôvodov mám aj tam pár upírov.

„Prosím vás rozprávajte tichšie. Nechcete predsa zobudiť vašu dcéru. A už som povedal, že ju chcem zobrať naspäť do školy."

„Dobre, ale to nepôjde," jej otec ďalej namietal. Nechápem čo mu na tom prekáža, aký má dôvod. Dobre možno sa o ňu bojí a chce ochrániť, no na tej škole je aj Lucas, jeho vlastný syn.

„Ráno? Bude vám to vyhovovať?"

„Aj keby som ju s tebou pustil. Zajtra ráno to určite nebude," unavene si pretrel oči, akoby ho tento náš menší rozhovor unavoval. I keď som bol rád, že už aspoň nekričí.

,,Môžem ísť aspoň hore za ňou?"

Rezignovane prikývol a vybral sa za mnou hore po schodoch. ,,Posledné dvere naľavo," potichu ma navigoval. ,,Počkaj. Neublížiš jej však?" Opatrne strážil čo robím.

Takmer som sa usmial nad absurdnosťou jeho slov. ,,Nie, neublížim." Na jeho tvári som mohol zbadať čiastočnú úľavu. Ako rýchlo sa mu menia nálady, to zdedila Ela určite po ňom. Potichu som otočil kľučku a otvoril dvere.

Jej izba bola ponorená v šere, mohol som však rozoznať bledo modré steny a pár kusov bieleho nábytku. Očami som našiel jej posteľ stojacu rovno pod oknom. Jej ryšavé vlasy jej žiarili v studených farbách izby. Na pár sekúnd miestnosť ožiaril blesk. Vtedy som sa vydal k mojej predurčenej. Opatrne som si k nej sadol, cítil som ako sa jej telo trasie pod prikrývkou. Vedel som, že niečo nie je v poriadku.

Do pekla, prečo som vtedy na ňu tak vyletel. Nestalo by sa toto. Určite som ju vtedy vystrašil, nechcel som aby sa ma bála. Odhrnul som jej prikrývku s tváre, to čo som uvidel ma vydesilo. Dokorán otvorené oči, zorničky rozšírené strachom, spotené čelo a suché trasúce sa pery. Mala ďaleko od tej Ely, ktorú som mal možnosť spoznať v zámku. Jediná spoločná črta bol jej strach. Jednou rukou som jej podoprel hlavu a druhú jej priložil na čelo. Do pekla, veď ona celá horí. Nemohol som uveriť, že odlúčenie môže zapríčiniť až takýto fyzický stav jej tela. V knihách bol nejaký taký predpoklad, ale neveril som, že to môže zájsť až do takejto mieri.

,,El. El, počuješ ma?" prihovoril som sa jej jemne. Napätie v mojich pľúcach povolilo, keď mi jemne stisla prst. Jej zorničky na mňa zaostrili a pokúsila sa o chabý úsmev.

,,A-ako si," začala vetu no ja som jej priložil prst na ústa a šepol jej tiché pššt. Stále na mňa pozerala, akoby ma nevidela večnosť. Ticho preťal ďalší hlasný hrom, ani som si nevšimol kedy sa stihla natlačiť k môjmu boku. Bojí sa búrky.

,,Tichučko. Som tu, dobre? Budeš v poriadku," tíšil som ju, nedbajúc na to, že sa na nás teraz pozerá jej otec. Pohladil som ju po spotených vlasoch, mala poriadnu horúčku. Poriadne som ju zababušil do periny a prehodil cez ňu ešte deku, ktorú mala prevesenú cez operadlo na stoličke.

,,Pane, doneste studené obklady," požiadal som jej otca, ktorý zvedavo na mňa pokukoval spoza dverí, zatiaľ čo som jej pomáhal napiť sa z vody na nočnom stolíku. Potrebovala veľa piť. Neustále ma držala za ruku a pozerala sa na mňa. Vnútro mi zožierali výčitky, že som ju nechal utiecť.

,,P-prepáč mi," šepla slabo. Žalúdok sa mi skrútil pri pohľade na jej tvár a keď som zacítil jej pocity miešajúce sa z mojimi.

,,Nie ty mne prepáč," opravil som ju z jemným úsmevom. Vtedy prišiel jej otec s bielou látkovou utierku a studenou vodou v mise. Položil to k jej posteli, už sa zohýnal, že to spraví, ale ja som ho pohotovo zastavil. Ja som to zapríčinil, je mojou povinnosťou napraviť to a postarať sa o ňu.

,,Nechajte, môžete ísť spať ja sa o ňu postarám," povedal som mu stíšeným hlasom aby sme Elu až tak nevyrušovali hlasným rozprávaním. Jej otec sa na ňu spýtavo pozrel a ona sotva badateľne prikývla hlavou na súhlas. Predtým než zavrel dvere skontroloval ma pohľadom. ,,Nebojte sa. Mám vyštudovanú medicínu," ubezpečil som ho, keď sa stále nemal k odchodu. Počkal som kým zavrie dvere a odíde dostatočne ďaleko aby som mal istotu, že sa nevráti.

Opatrne som Elu posunul a ľahol si k nej. V tomto nepotrebujem ani vedomosti z medicíny. ,,Za chvíľu ti bude znovu fajn, dušička," šepol som. ,,Skús si pospať." Obklad som jej položil na čelo a schoval ju vo svojom objatí. Nejako som vylovil prsteň a nasadil jej ho na miesto, kde mal byť vždy.

,,Budeš tu?" vyslovila, ale na konci sa jej zlomil hlas. Viac som si ju pritiahol k sebe tak aby som mohol mať nos v jej vlasoch.

,,Samozrejme," odpovedal som bez rozmýšľania, úplne prirodzene. Ela spokojne vydýchla a s hlavou na mojej hrudi zaspávala. Bude z nej najkrajšia princezná akú som kedy videl. O pár minút si už nerušene odfukovala, dokonca aj, keď zahrmelo nezobudila sa len ma tuhšie objala. Sám pre seba som sa usmial a perinu jej vyhrnul vyššie, aby mala zakrytý celý chrbát. Vôbec som neriešil, že je celá spotená, ráno už bude v poriadku. Vrátime sa naspäť do sídla a všetko bude v relatívnom poriadku. Dúfam. Nebol som nadšený z toho, že práve my máme poraziť Taurusa. Kľudne by som sa vykašľal na silné puto, len aby bola vždy v bezpečí.

Prevalila sa na druhý bok a zahmkala. Neubránil som sa širokému úsmevu. Našiel som ju a, keď sa vrátime rada jej nič nemôže spraviť. Ak si teda nekoledujú o trvalí vyhadzov. Pre upíra z rady nemôže existovať horšie poníženie ako strata postavenia, ktorý si jeho rod strážil po storočia. Ale ak by bolo dôvodom ublíženie mojej Ele iba takýto trest by mal byť pre nich požehnaním.

Sledoval som strop nad našimi hlavami a rozmýšľal, takže až keď sa Ela znovu pohla všimol som si svietiace hviezdičky nad našimi hlavami. Keď som bol ja malý nič také neexistovalo. Vlastne veľa vecí čo existujú teraz vtedy neexistovali. Otočil som sa na bok tak aby som nezobudil Elu a tiež zaspal.

Ráno ma prebudili niečie prsty hrajúce sa s mojimi vlasmi. Automaticky sa moje prsty omotali okolo zápästia osoby čo ma zobudila. Pomaly som otvoril oči, hneď som zbadal druhý pár modrých očí hľadiacich do mojich. Až vtedy som si začal uvedomovať kde som a čo sa stalo. Pozrel som sa na Eline zápästie čo som ešte stále držal a nenáhlivo ho pustil.

,,Dobré ráno," šepla. Vyzerala už oveľa lepšie ako včera.

,,Aj tebe, dušička," usmial som sa na ňu a sadol si. Ruku som jej priložil na čelo a skontroloval či nemá teplotu.

,,Ako sa cítiš?" po chvíli som jej položil jednoduchú otázku. Vyzerala už oveľa lepšie, ale stále sa mi zdalo, že má zvýšenú teplotu.

,,Už lepšie," odpovedala mi zachrípnuto. Prižmúril som na ňu oči lepšie neznamená dobre.

,,Bolí ťa niečo? Netočí sa ti hlava?" zaujímal som sa.

,,Iba hlava trochu," povedala a chytila mi ruku. Mala ju studenú napriek tomu, že tu bolo teplo a ona bola prikrytá perinou. Za toto všetko mohlo to puto, nebol to tak úplne dar ako si všetci mysleli. Ešte ani nevieme čo spraví tá duchovná stuha čo sa nám vtedy v Imortalisés vlnila okolo rúk. Ak sú zápisky kráľa Aurela pravdivé, neviem čo sa stane. Môže to byť rovnaké ako u kráľovnej Melanie alebo úplne odlišné.

,,Napi sa," pomohol som jej posadiť sa a pridržať pohár, pretože sa mi nezdala byť schopná udržať ho sama. Keď dopila oprela sa hlavou o moje rameno a zavrela oči.

,,Je to moja vina, že je mi zle však?" položila rečnícku otázku. Vedela odpoveď, ale ja som jej aj tak prikývol. ,,Začínalo mi byť zle už na ceste sem. Je to tým putom." konštatovala vysilene. Stiahol som ju do objatia. Cítil som ako uvoľnila svaly a úplne sa ponorila do môjho náručia.

,,Už neutečiem," povedala zrazu, keď som si už myslel, že znovu zaspala podľa pravidelných nádychov a bitia srdca. ,,Naše puto sa môže stať našim prekliatím," vydýchla o objala ma okolo pásu. Usmial som sa do steny.

,,Musíme veriť osudu, že vybral dobre," povedal som jednoducho. Cítil som ako prikývla.

,,Chceš ešte spať, alebo?" spýtal som sa jej potichu. ,,Nie, už nie." potom ako dopovedala zrazu sa napla ako struna.

,,Môj otec! Vie, že si tu?" zvolala zhrozene a rýchlo sa vystrela do sedu. Vzápätí sa ale zvalila naspäť do perín a objala vankúš so zažmúrenými očami. 

Ahojte, keď tu už je tá päťdesiata kapitola, rozhodla som sa spraviť niečo, kde budú Austin a Ela pokope na jednom obrázku (Neviem si spomenúť ako sa také niečo volá). Hore,  asi ste si už mnohý domysleli, je Ela a Austin a moja približná predstava zámku. Ela by mala mať ryšavejšie vlasy, ale aj tak to dievča sa mi najviac približovalo k mojim predstavám. 

Mimi