Austin s vrátil až večer, oblečený v slávnostnej vojenskej uniforme tmavomodrej farby. Skoro vôbec sa na mňa nepozrel. Trápilo ma to, pretože som vedela prečo. Otočila som sa mu chrbtom aby som si mohla vybrať šaty, ale to by mi v tom nemohli zabrániť dve silné ruky. Čiastočne sa mi uľavilo, keď ma krátko objal s očami stále ubiehajúcimi odo mňa. No mala som chuť ho aj odsotiť za to čo mi narozprával.

„Pôjdeš so mnou a odbočíš do prednej lavice, pôjde s tebou aj Sisi," šepol mi do ucha a následne sa vystrel do celej svojej výšky. Presne som vedela, že hovoril o korunovácií, v jeho hlase nebol ani náznak zaváhania či neistoty, akoby toto bol normálny deň a nemalo sa na neho zvaliť ťažké bremeno zodpovednosti za svoj druh. Teraz ma, ale neoklame. Cítila som, že je nervózny, aj keď to nijako nedával najavo. Ale na druhej strane išiel do toho s hrdo zdvihnutou hlavou.

Pootočila som hlavu smerom k dverám, na ktoré niekto zaklopal. Trochu som od neho odstúpila, nemala som poňatia kto prišiel.

„Môžeš vojsť," povedal s neutrálnym hlasom. Sledovala som ako sa dvere neisto otvorili a dovnútra vošla upírka o trochy vyššia odo mňa so sklonenou hlavou. Blonďavé vlasy mala stiahnuté do vysokého drdolu a oblečené mala bieločierne šaty dlhé po kolená so sukňou do áčka. V rukách niesla dlhé modré šaty.

„Ako ste si priali, pane" šepla, keď podišla k Austinovi. Ten uznanlivo kývol hlavou a úskokom sa pozrel na mňa. Keď odvracal zrak, pozrel sa mi na stotinu sekundy do očí. Dúfala som, že nič nezistí ak dokáže vnímať moje pocity. Mierne som sa ošila, bolo mi nepríjemné, keď sa takto na mňa pozeral. Dievča alebo skôr žena neodlepila pohľad od podlahy. Na malú chvíľku som sa aj ja chcela skryť pred jeho chladnými modrými očami.

„Polož ich na posteľ, potom môžeš ísť Sarity," povedal. Nechápala som prečo sa k nemu tá upírka tak správa a prečo sa on k nej správa tak, akoby bola nič. Dievčina so svetlými vlasmi poslušne spravila čo jej bolo povedané, pred odchodom sa uklonila a ticho za sebou zavrela dvere. Bolo to akoby si nemohla dovoliť spraviť žiaden ani ten najmenší hluk.

Otočil sa na mňa a so stále dokonale skrytými emóciami povedal: „Obleč si tie šaty a žiadne vymýšľanie s nohavicami pod nimi." Neodmietol si poznámku. Na chvíľu sa mi zazdalo, že som videla slabý úsmev. Ale to sa mi vážne muselo len zdať. Jeho chladná tvár ma desila, preto som opatrne prikývla a sklonila hlavu.

Škaredo som zazrela na nádherné šaty, to áno, boli nádherné len ja som nerada nosila sukne. Nakoniec som sa rozhodla nezdržiavať, aj tak by som sa im nevyhla. Opatrne som zobrala šaty a namierila do kúpeľne. Keď som zavrela dvere na chvíľu som sa o ne oprela. Prečo to musí byť také ťažké, hlavu som zaklonila dozadu a zavrela oči. Je to akoby ma niekto nútil nosiť to v čom sa necítim dobre. No v skutočnosti som ochotná si na to zvyknúť. Nahnevane som zafučala a snažila sa navliecť do azúrovo modrých šiat. Sukňa bola, ako inak, pod členky a rukávy siahali k lakťom. Vrch bol vyzdobený striebornými ornamentmi v tvare kvetov.

Chvíľu som len tak stála a vypliešťala oči na zrkadlo. Tie šaty boli naozaj nádherné, vyzerala som ako princezná. V komnate ma okrem Austina s melancholickou náladou čakala aj ďalšia upírka, iná ako tá predchádzajúca, oblečená bola, ale podobne. V snedých bacuľatých rukách ale mala hrebeň a bielu taštičku. Hoci bola viac pri sebe vyzerala lepšie ako ktorýkoľvek človek.

„Sadnite si, prosím, slečna," prehovorila trošku hrubším hlasom ako som očakávala. Znelo to akoby žiarlila, alebo sa na mňa z nejakého dôvodu hnevala.. Poslúchla som ju a sadla si na stoličku. Pomaly mi začínala rozčesávať vlasy, bolo to iné ako keď mi vlasy česala mama, alebo Luke. Sem tam ma pokvákala, no vďaka tomu, že som chodila tancovať som bola na to zvyknutá.

,,Smiem sa vás niečo opýtať?" šepla som a oči nespúšťala zo steny naproti. Žena za mnou sa zasekla v česaní. Očami som prešla po časti miestnosti, ktorú mi dovoľoval vidieť uhol mojej hlavy. Z ľavého rohu miestnosti som okamžite odvrátila oči preč, sedel tam budúci kráľ neprítomne hľadiaci priamo na mňa. Nejako sa mi to nezdalo, bolo zvláštne, že celú dobu uhýba pohľadom a teraz sa pozerá mojím smerom. Napadlo ma, že si možno všimol zbalenú tašku pod posteľou.

,,Iste, slečna," ozvala sa upírka na, ktorej meno som sa chcela spýtať, ale jej tón hlasu, neosobný prerastajúci do nahnevaného, ma presvedčil o opaku. Ale zase nebolo by dobré ak by som povedala že už nič. Ocitla som sa v pre mňa bezvýchodiskovej situácií. Zase, zase som čosi povedala skôr ako som sa nad tým stihla zamyslieť. Môj mozog sa rozhodol ignorovať jej tón hlasu a spýtala som sa jej ako sa volá. V duchu som si sarkasticky hovorila, že už nič lepšie som nemohla ani vymyslieť.

,,Ava, slečna," bola by som rada ak by som si pohoršenie v jej hlase nevšimla. Nechápala som, prečo sa tak cítila, veď som jej nič nikdy nespravila a ani ma nepoznala. Zrazu som sa v tejto miestnosti, v ktorej som sa vždy cítila dobre, začala cítiť stiesnene, akoby som tu nemala čo hľadať.

Keď skončila mala som napoly rozpustené vlasy a v nich obrovskú zlatú sponku s červenými a čiernymi kamienkami.

Ava mi ešte decentne namaľovala tvár. Zrazu som vyzerala inač, v tvári som mala aspoň trochu farby a oči boli výraznejšie.

,,Ďakujem," poďakovala som jej. Hoci nebola veľmi príjemná, svoju prácu si vedela robiť fantasticky.

„Je to moja práca, slečna," odvetila stroho. Všetky veci si poschovávala do taštičky a s úklonom odišla preč. Zarazene som sa pozerala na zatvorené dvere. Chápem, že všetci na mňa nebudú milí, ale ja som jej nič nespravila. Nedala som jej žiadny dôvod.

,,Avu som ešte nikdy nevidel na nikoho milú. Z toho si nič nerob," vstal z kresla, otočila som sa naňho a v tú chvíľu som zaváhala či mám vôbec odísť. Díval sa teraz sa skutočne díval. Ale záblesk bolesti v jeho očiach keď prišiel bližšie ma presvedčil. Odídem aj keď len na pár dní, nie len on potrebuje odstup odo mňa, ale aj ja od neho. Čo som sa len kvôli nemu naplakala a, keď som to skoro prijala vyšlo na povrch, že to bol čistý výmysel. Svadba, ani som si nevedela seba predstaviť ako nevestu.

,,Ideme?" položil rečnícku otázku, chytil ma za ruku a potiahol k dverám. Nechala som sa, celú cestu k východu sa pozeral iba dopredu, už nič nepovedal iba mi stískal ruku. Rázne ma viedol ku schodom stúpajúcim po kopci do menšej budovy, ale za to rovnako honosnej.

Neuvedomila som si ako je to vysoko a aké namáhavé bude vyjsť hore. Na opačnej strane kráčal smerom hore zástup upírov. K nám sa postupne pridávali členovia kráľovskej rodiny a blízky priatelia Austinovej rodiny. Keď som sa obzrela za nami som uvidela Matiasa, Alexa, Luka, Sisi a Sáru. Všetci mali uniformy a Sisi a Sára mali honosné šaty dlhé až po zem. Obe kráčali akoby im dlhá sukňa vôbec neprekážala. Za nimi som zbadala blonďavú hlavu Davida. Po bokoch sa rozostúpili vojaci. Snažila som sa ignorovať, že mi začína byť zima. Vietor bol slabý, ale aj tak mrazivý pre moje ruky zakryté iba tenkým kusom látky.

Po niekoľkých minútach sme vystúpili hore, slnko bolo opäť o čosi nižšie. Oblaky boli teraz už sýtoružové na niektorých miestach oranžové. Privrela som oči, keď mi lúče slnka dopadli na tvár. Ako sme vchádzali po schodoch do budovy zovretie Austinovej ruky zosilnelo, no keď som sa pozrela na jeho tvár stále mal ten istý vážny výraz.

Stále nevedel, že viem, že mi klamal. Mala som chuť začať po ňom kričať a pýtať sa ho prečo, kým by mi neodpovedal. Vedela som, že teraz nebola tá správna chvíľa. Mala som pocit akoby sa teraz začalo všetko zosypávať. A nedokázala som sa naňho skutočne hnevať.

Keď sme vošli dovnútra prekvapilo ma príjemné teplo sálajúce zo zapálených fakieľ a veľmi ľahko prehliadnuteľného krbu vyzdobeného zlatom tak, že splýval zo zdobením stien. Od stien vyzdobených zlatom sa odrážalo slnko prenikajúce z okien pri strope.

Dvaja strážcovia nám otvorili dvere na konci chodby. Pohľad na toľké množstvo upírov ma donútil prehltnúť. Miestnosť bola preplnená a vyzdobená červenými ružami. Pevne som zovrela rukou sukňu šiat a chtiac či nechtiac aj Austinovu ruku. Aj keď sa naňho hnevám a zároveň nehnevám nedokážem ho nemať rada. Je to akoby som mala rozdvojenú osobnosť. Jedna hovorila, že je prirodzené hnevať sa a druhá to nedokázala. Stisk mi opätoval a jemne mi palcom krúžil po dlani, akoby som to bola ja kto potreboval upokojiť a dodať odvahu. Ale v skutočnosti to bol on.

Upíri sa postupne ukláňali, ako sme pomedzi nich kráčali. Doslova som mohla cítiť tú dôveru čo do Austina vkladali a úctu, ktorú cítili. Nikto nepovedal ani slovo, skoro som sa až bála nadýchnuť aby som neprerušila to ticho čo vypĺňalo celú miestnosť. Pri prednej lavici mi ruku pustil a kráčal ku schodom nad, ktorými stál upír oblečený podobne ako kňaz. Hneď vedľa neho stáli dva tróny oba boli potiahnuté rubínovo červenou látkou a zdobené zlatom líšili sa iba vo veľkosti. Trón na ľavej strane bol o čosi menší ako ten na pravej, pochopila som, že na tom ľavom je miesto pre kráľovnu. Na sekundu som zapochybovala o svojom úteku, ale myšlienka, že to nebude navždy my vrátila normálne uvažovanie.

,,Ela, pohni sa," zašepkala mi Sisi. Prekvapene som sa strhla od prekvapenia. Neuvedomila som si, že som zostala stáť na mieste. Odvrátila som hlavu od trónov a vkročila do lavice. V laviciach na ľavej strane sedeli len dievčatá a ženy a na pravej chalani a muži. Táto skutočnosť mi znovu pripomenula, že v podstate žijem v minulosti. Sisi si sadla hneď vedľa mňa a napäto pozorovala kňaza a Austina.

Budúceho kráľa upírov, nášho budúceho kráľa a môjho kráľa.

Ahojte. Som živá a som si vedomá, že ste na mňa asi aj väčšina zabudli a tá druhá by ma najradšej možno zaškrtila :D. Naozaj prepáčte, ale mne sa doteraz skoro nič nedalo napísať a asi aj tak vypadá táto kapitola. Pôvodne som chcela dať dlhšiu kapitolu, ale neviem kedy by to potom bolo dopísané. Posnažím sa druhú polovicu dopísať do vysvedčenia, ak sa podarí. Dlhujem vám jedno veľké ospravedlnenie, tak sa musím snažiť, že?

Budem rada za každú hviezdičku a komentár :). Čo hovoríte na túto kapitolu?

A ďakujem všetkým čo vydržali čakať :)

Mimisaki