Prstami som preberala jednotlivé koráliky na druhej húseničke. V hlave som mala prázdno, nevedela som ako sa správať, či uveriť tej spomienke, alebo začať panikáriť s predchádzajúcich udalostí. Nevnímala som svoje fialové prsty od chladu, skoro som ich ani necítila. To všetko ma doviedlo k tomu, že od rána iba ležím v posteli s korálkovou húseničkou a zaschnutými cestičkami od sĺz, ktoré sa z času na čas znovu zviezli dole mojimi lícami.

Počasie za oknami sa schyľovalo k poriadnemu lejaku. Opatrne som sa postavila na roztrasené nohy, už od rána sa cítim veľmi malátna. Možno to je mojím psychickým rozpoložením, alebo počasím. Osobne si myslím, že je to skôr to prvé. Neviem či sa mám hnevať na seba samú, byť smutná, alebo cítiť moju najneobľúbenejšiu vlastnosť a tou je ľútosť. V mojom živote sa vždy javila ako falošná a zlá, až doteraz, keď som ju pocítila na vlastnej koži. Nikdy som nikoho neľutovala až doteraz. Kreslila som obrázky na zahmlené okno, ktoré som pred chvíľou otvorila a zhlboka dýchala ten studený čerstvý vzduch.

„El, môžeme?" so zaklopaním Sisi otvorila dvere. Chvíľu som rozmýšľala, že ich pošlem preč, no napokon som si to predsa len rozmyslela.

„Jasné," súhlasila som skleslo neodtrhávajúc pohľad od okna. Prstom som nakreslila snehovú vločku. Zima už pomaly klopala na dvere. Počasie bolo čím ďalej tým chladnejšie a sychravejšie. Občasné slnečné lúče budú za chvíľu studené.

„V pohode?" pohladila ma po chrbte snažiac sa ma utešiť. Lenže ona to nedokáže. Neviem či to vôbec niekto dokáže. Neodpovedala som, opäť som presmerovala na krajinu za oknom.

,,El, netráp sa preto. Zomreli by tak či tak," Lucasova ruka ma pohladila po vlasoch a ja som mala chuť hystericky sa rozosmiať. Takto sa ma snaží ukľudniť? V tomto prípade mu to nejde. Zaryto som sa pozerala všade inde než na nich. Bála som sa, že by mohli v mojich očiach zbadať vinu.

,,A to povieš len tak?" ozvala som sa zachrípnutým hlasom.

,,Áno?"

,,Čo to nechápeš, Luke! Kvôli mne zomreli, na mojich rukách je ich krv!" rozplakala som sa. Ramená sa mi triasli ako už po niekoľký krát tento deň. Doteraz som si nevedela dostatočne predstaviť aký je to pocit.

,,Nie je, Ela. Len si bránila seba a ostatných tiež."

,,A čo Austinovi rodičia? Tí zomreli tiež kvôli mne. No povedz zmieril by si sa s tým, že si niekoho zabil?" Kolená som si pritiahla k brade a naďalej sa pozerala z okna.

,,Sakra, Ela pozri sa na mňa!" Nechcela som sa nechať vyľakať jeho hlasom, no aj tak som sebou mykla. Luke na mňa často nekričal. Pevnejšie som si rukami obopla nohy.

„Dokážem sa s tým zmieriť, niekedy je smrť nevyhnutná či aj potrebná," prehovoril ľadovým hlasom po dlhšej odmlke. Neveriacky som zdvihla zrak k jeho očiach. Ako toto môže povedať môj brat. Nikdy som si nevšimla, že by bol až takýto bezcitný. Znamená to, že už niekto umrel kvôli nemu? Sklamane som pokrútila hlavou.

„Môžeš prosím odísť?" požiadala som ho prosebne. Cítila som sa zle. Nie, bolo mi hrozne.

„Nie," odsekol, ale aspoň sa vzdialil a sadol si na stoličku pri písacom stole.

Sisi ma potichu obišla a sadla si na parapet oproti mne.

„Uvidíš, bude to v pohode. O pár rokov si na to ani nespomenieš." Chytila mi ruku, chcela ju stisnúť, ale studené prsty ju zastavili. So zdvihnutím hlavy sa mi zhrozene pozrela do očí.

„Ešte ti to neprešlo?" Vyznelo to ako otázka, no bolo skôr konštatovanie. Zamyslene som sa pozrela na modrasté končeky prstov. Boli nič v porovnaní so smrťou. Nič v porovnaní s tým, že som zabila, len malá daň za stratené životy.

„Je to v pohode," šepla som. Nemala som v pláne nič s tým robiť. Aj keď som si ich pomaly necítila jediné čo prezrádzalo, že tam stále sú bolo ostré bodnutie vždy keď som pohla článkom prstu.

„Zbláznila si sa? Veď ti môže odumrieť!" zhíkla zhrozene. Mala pravdu, možno som sa zbláznila.

„Noa?" povedala som úplne znudene a hlások niekde hlboko vo mne kričal aby som sa spamätala.

„Musím zavolať slečnu Ľudmilu." Keď vstávala čierna sukňa šiat si bielym lemom sa jej zatočila okolo členkou.

„Nie." Hlások vo mne sa búril, nech zmením svoj názor. Znel akoby ani nepatril mne, no zároveň patril. Lukove prísne oči zachytili môj pohľad videla som v nich, že mi nepripúšťa žiadnu inú možnosť.

,,Nebuď hlúpa, Ela. Nesmieš si takto vedome ubližovať." Postavil sa zo stoličky na kolieskach, ktorá sa so škrípaním zasunula za stôl. Prečo je život taký nespravodlivý?

,,Kde je Austin?" šeptom som sa spýtala a potichu sa bála odpovede. Čo ak ma už nechce vidieť, stále je na mňa nahnevaný, odpustí mi to niekedy? Ticho v miestnosti by sa dalo krájať doslova som mohla počuť svoj dych a dych dvoch ľudí v tejto komnate. ,,Povieš mi to? Prosím."

,,Nemal by som," rukou si zašiel do vlasov a nervózne na mňa pozrel. Počula som ako Sisi zavrela dvere, presne vtedy vydýchol. Sisi to vedela, zase som ja tá posledná čo o niečom nevie. Postavila som sa na nohy a pomaly podišla k nemu.

„Prosím," uprela som na neho psie oči. Keď som bola malá vždy fungovali.

,,No dobre, plní si svoje povinnosti a vráti sa dnes večer," prezradil mi neochotne so skrčeným obočím. Na čele sa mu vytvorila vráska, ktorá rozhodne neznačila nič dobré. Päste mal zaťaté a oči plné hnevu na seba samého. Hnevalo ho, že mi prezradil pravdu i keď nie úplnú. Ale ja som ju jednoducho musela vedieť.

,,Aké povinnosti?" chytila som mu ruku zovretú v päsť. Nedôverčivo sa na mňa pozrel a s odmietnutím vyslovil: ,,Nie." To bude niečo čo sa mi nebude páčiť. Niečo zlé a hlavne neľudské. To som mohla s istotou povedať, pretože to jednoduché nie pre mňa znamenalo viac ako iba odmietnutie. Luke by mi to povedal ak by vedel, že mi to nebude vadiť.

,,Je to niečo zlé," šepla som. V duchu som sa modlila aby som sa mýlila a popravde aj prosila Austina nech nespraví nič s toho čo som si myslela, že urobí. Hneď na prvom bolo to, že sa možno chystá niekoho zabiť. Za posledných pár hodín som toto slovo či slovo smrť povedala, alebo pomyslela si nespočetne krát.

Luke bol ticho a ja som znovu hľadela von oknom, no myšlienkami som bola niekde inde. Ticho a hučanie mojich myšlienok prerušilo otvorenie dverí a tichý hlas Sisi: ,,Idem po slečnu Ľudmilu, za chvíľu sme späť." Zaregistrovala som Lukove strohé prikývnutie a zatváranie dverí. Chcela som znovu odvrátiť hlavu od miestnosti v, ktorej sme sa nachádzali. No môj brat mi v tom zabránil. Zohol sa a zdvihol ma na ruky, od prekvapenia som vypískla. Chcela som ho hravo udrieť do ramena, ale bolesť v prstoch sa neodvrátiteľne objavila.

,,Poď, radšej sa zakry. Idem zatvoriť to okno," s jeho slovami ma zložil na posteľ, zakryl a zavrel okno. Keď sa otočil do očí sa mi znovu tisli slzy.

,,Lucas, ja už nechcem plakať," povedala som potichu pokladajúc si hlavu na kolená. Pred očami som videla len rozmazanú farbu prikrývky. Vedela som, že musím znieť ako dieťa, lenže taká možno som detinská.

,,Tak neplač, všetko sa vyrieši," smutne sa usmial, ,,nemysli na minulosť, ži dopredu. Tak bude všetko ľahšie." chcela som mu odpovedať lenže vtedy sa do miestnosti vrútila Sisi so slečnou Ľudmilou v pätách. Naozaj jej to trvalo len pár minút, myslela som, že jej to bude trvať aspoň štvrť hodinu.

,,Ach, dieťa. Čo sa ti zase stalo?" položila mi rečnícku otázku kým si veci rozkladala po nočnom stolíku. Sledovala som ako vytiahla obväzy, nožničky a ešte nejaké nádobky, ktorých obsah som nepoznala. Na chvíľu mi hlavou preblesol obraz čo by asi robil Austin ak by tu bol. Pravdepodobne by išiel vyskočiť z kože.

Zobrala do rúk moju ruku a zblízka si obzerala modrasté prsty. ,,Mala si ma zavolať skôr, neviem či to bude na toto fungovať, keďže to nie je zásluha obyčajného mrazu, ale za pokus nič nedáme," smutne sa usmiala.

„A čo ak nie?" spýtala som sa s obavami v očiach. Ľudmiline hnedé oči mi pohľad vrátili a pokrútila hlavou.

„Ak nie môžeme si začať kopať hrob," pozrel na mňa s vážnym výrazom.

„Prepáč, Luke, ale teraz nechápem," naklonila som hlavu do strany a pokrčila ramenami. Môj brat nado mnou prekrútil očami.

„Asi každému je jasné, že ak by sa o tomto dozvedel Austin zabil by nás s výnimkou teba a Sisi."

„Prečo nie mňa?" zaplietla sa Sisi. Chúďa slečna Ľudmila bolo na nej vidieť, že nevie čo na to povedať. Trochu ma zarážalo prečo chce aby sme ju volali tak ako ju voláme, keď vypadá tak mlado. Niekedy som rozmýšľala koľko má vlastne rokov.

„Tvoj predurčený je jeho bratranec a schopný bojovník," Luke jej hravo prstom pichol do ruky.

„Ale to nie je pravda," bránila sa Sisi. Luke iba neveriacky nadvihol obočie.

„Dobre mládež, mali by ste prestať," zahriakla slečna Ľudmila.

„Nie sme tu iba na kvákanie."