Za chrbtom som mala nervózneho Matiasa, časť z jeho nálady sa začala prenášať aj na mňa. Nehodlám nechať zomrieť Austinových rodičov. Strach musím hodiť za hlavu, nezniesla by som stratiť ďalších ľudí. Nemôžem tu len tak sedieť zatiaľ čo tam niekde dole zomierajú nevinní upíri.

V hlave som si cestou vytvorila veľmi nedokonalý a riskantný plán. Dúfam len, že mi Sisi už doniesla ten luk. Bez neho by som tam nešla. Prehľadala som každý kút našej izby, kde by ho mohla dať. Na moje nešťastie som ho nenašla. V zásuvke pod skriňou som našla aspoň malú jednoduchú dýku. Ani na chvíľu som nezaváhala a strčila si ju za opasok. Dobre, a teraz je čas na menšie divadlo. Uvedomovala som si, že budem musieť byť rýchla. V dlani som zovrela kľúč, Matias by ma tam určite nepustil. Zhlboka som sa nadýchla a spustila krik.

,,Čo sa deje, Ela!" dnu vbehol Matias s vytaseným mečom.

,,Tam dole. Pod oknom," vystrašený hlas som ani veľmi nemusela predstierať. Môj strážca priskočil k oknu a ja som sa v tej chvíli prešmykla von. Zabuchla som za sebou dvere a rýchlo otočila kľúčom v zámke. Vedela som, že toto ho dlho neudrží tak som sa v návale adrenalínu rozbehla dole. Na prízemí som stretla Sisi. Držala oba naše luky a aj šípy. Čo ma však zarazilo, bolo to že má nohavice a nie sukňu.

,,Tak poď, Ela ideme!" niekedy závidím Sisi jej povahu. Podala mi do ruky šípi a luk. Rozbehli sme sa smerom ku škole.

,,Akoto, že tam ideš?" zadýchane som sa na ňu pozrela.

,,A prečo nie? Chalani sú tam a Sára, tiež. Iba Bianka a Jasmin trčia na izbe," informovala ma a na to sa rozosmiala. Na chvíľu som si myslela, že jej preskočilo, no vtedy som uvidela, dvoch našich vojakov visieť dolu hlavou zo zábradlia. Ruky mali zviazané. Vypliešťali na nás oči.

,,Potrebujete pomoc?" spýtala sa Sisi ochotne. Obaja naraz prikývli. Tak mi ideme zachraňovať vojakov. By som povedala, že sa len tak zavesiť nedajú. Vytiahla so dýku a rozrezala hrubé lano čo ho držalo pár centimetrov nad zemou. Ale zaslúži si pochvalu nerozčapil sa na zemi ako zrazená žaba. Začala som mu rozrezávať aj lano na rukách, no zastavil ma a prudko trhol rukami. Lano porazene spadlo na zem. Upír zamrmlal poďakovanie a už ho nebolo. Sisi tomu druhému zobrala meč a tým presekla lano. Ja som znovu pomohla s rukami. Tento upír sa už ani neunúval ani poďakovať a zdrhol do podzemia.

,,To lano je, ale poriadne hrubé," skonštatovala som so zrakom upretým na zvyšky z neho.

,,Súhlasím, také som ešte nevidela," prikývla na súhlas.

,,Kde máš vlastne svojho strážcu?" spýtala som sa. Potrebovala som niečo hovoriť aby som nemyslela na to čo sa chystáme spraviť.

,,Zabarikádovaný v skleníku," mykla plecami akoby to nič nebolo.

,,Matias je zamknutý v mojej a Austinovej izbe, ale myslím, že tam už nie je."

,,Keď sme už pri tom. Uvedomuješ si, že nás chalani aspoň prizabijú, keď nás tam dole uvidia?" s jemným úsmevom na mňa pozrela. Toho som si bola úplne vedomá, nebudú nadšený, že sme svojim strážcom utiekli. Striasla som sa a zavrela oči, keď sme stupili na prvý schod. S nádychom som sa otočila smerom dole. Od stien sa odrážal krik a zvuky boja. Pripravila som si pre istotu luk a opatrne vykročila smerom dopredu. Držala som sa pri stene aby ma nikto nemohol prekvapiť od chrbta. Boli sme skoro dole, keď sa na nás otočil upír so sýto červenými očami. Zhlboka sa nadýchol, hruď sa mu pri tom nadvihla.

„Hmm. Dve ľudské dievčatká, nestratili ste sa?" falošne sa na nás usmial. Z jeho štrbavého žltého úsmevu sa mi zdvihol žalúdok.

Ach, bože čo to bol za nápad? V duchu som sa spýtala samej seba. Pevnejšie stisla luk aj šíp.

„Nie, nestratili," posnažila som sa aby sa mi hlas netriasol a nebol v ňom cítiť strach, ktorý sa nedal potlačiť. Cítil ho aj on a podľa výrazu jeho tváre si to náramne užíval.

„Tak čo tu robíte, slečinky?" s nepravým záujmom sa nás spýtal a urobil krok dopredu.

„Ideme pomôcť," ozvala sa Sisi.

„Predpokladám, že ich veličenstvám," upír sa znechutene zatváril.

„To vás, ale budem musieť zabiť," šepol. Tesáky sa mu predĺžili do takej dĺžky, že mu vytŕčali z pier. V tom okolo mňa preletel šíp a zapichol sa upírovi do hrude a za ním ďalší. Upír mal v hrôze vypúlené oči, padol na kolená. Pozeral sa za mňa, na Sisi s napnutým lukom.

„Je mi ľúto, musela som to urobiť. Osud si si spečatil sám," povedala potichu, keď okolo neho prechádzala. Snažila som sa na neho nepozerať. Rýchlym krokom som dobehla Sisi.

Podzemná chodba bola úplne prázdna. Vznášala sa v nej iba smrť. Vzduch bol vlhký, zatuchnutý a smrdel krvou. V návale odporu som skrčila nos. Pozrela som na svoju kamarátku. Sisi sa rozhodla radšej dýchať ústami.

Psychicky som sa pripravovala na hocičo čo môže byť v ďalších chodbách. Pach krvi bol čoraz silnejší a mne nepríjemne skrúcalo žalúdok. Konečne sa mi podarilo zahnať nevoľnosť, no keď sme zašli za roh okamžite sa vrátila a ja som mala potrebu zvracať. Pred nami boli hotové jatky. Plno krvi a bezduchých tiel odetých v kráľovských vojenských uniformách, ktoré svedčili o tom, že zomreli aj naši. No ani oni sa nenechávali zahanbiť a na zemi sa váľalo plno upírov podliehajúcich Taurusovi.

Pozrela som sa dole. Čo som v žiadnom prípade nemala robiť. Ten upír mal obrovskú dieru v hrudnom koši. Chýbali pľúca. Pohľad na mŕtve srdce by nikto nechcel vidieť.

V návale hrôzy som zo seba vypustila potlačovaný krik. Zaspätkovala som dozadu. Ústa som si prikryla dlaňou, aby som na nás nepritiahla nevítanú pozornosť. Dostala som neuveriteľnú potrebu zvracať. Krv nemám rada, hnusí sa mi. Sisi stála na mieste ako socha jednou rukou si presne tak ako ja prekrývala ústa a druhou sa držala za srdce. Z hrdla sa mi vydral ďalší výkrik, keď sa ma niekto chytil za rameno. Hneď ma umlčal jeho ruku na mojich ústach.

,,Ela, to som len ja," zašepkal. Matias sa na mňa kŕčovito usmial, v jeho očiach som videla náznak strachu.

,,O tom, že si ma zamkla sa porozprávame neskôr. Teraz musíme ísť ďalej," šepol naliehavo. Chytil ma za predlaktie a ťahal rovno cez všetky tie mŕtvoly. Neudržala som v sebe slzy, bolo mi strašne ľúto tých upírov. Moja hlava sa nemohla vzdať myšlienky, že je to všetko kvôli mne. Sisi potichu kráčala za nami. Párkrát som ju počula šeptom povedať meno Alexa. Určite naňho myslela. Ja som na tom bola rovnako, len oveľa zmetenejšie. Myslela som na všetkých čo zomreli, ale viac na tých čo žijú, na Lucasa, na Austina, na kráľovnú a kráľa, no proste na všetkých, ktorých som mala aspoň trošku rada. Tým sa ešte dá pomôcť. Aspoň dúfam. Svojím pohľadom som visela na kamennom strope, nemala som chuť ani potrebu vidieť ďalšie zohavené telá. Bola som si istá, že po tomto ak to samozrejme prežijeme nebudem môcť spať.

Sústredila som sa len na pravidelné dýchanie a rytmus mojich krokov. Malo ma to aspoň trošku upokojiť. Nezaberalo to tak ako som chcela. Vedela som, že jediný, ktorý to dokáže je niekde tam vpredu. Celou svojou mysľou som sa snažila myslieť len a len na neho a, že o pár hodín bude po všetkom. Moje myšlienky pretrhol dupot a krik za nami.

Ďalší Taurusoví spojenci. Pochopila som prečo Matias nenaliehal nech sa vrátime. Mali sme väčšiu šancu vpredu uprostred boja, kde sa každý zaoberal len o svojich súperov.

,,Bežte niekoho nájsť! Ja ich zdržím!" Matias ma pustil a postrčil dopredu.

,,Matias, poď s nami," prosíkala Sisi.

,,Nie, bežte! Hneď!" zakričal.

,,Ale čo ty?" potichu som vzlykla.

,,Ela, hneď," zvrieskol po mne. Od ľaku som sebou trhla a rozbehla sa spolu so Sisi ďalej. Pre mňa to bolo niečo príšerné. Musela som sa pozerať pod nohy a na cestu. Dlážka bola zašpinená krvou. Telá upírov boli odvlečené ku kraju, no aj tak sme ich museli pár preskočiť.

Zostala som zarazene stáť, keď moje oči zaregistrovali neľútostný boj pred nami. Upíri mali oči hnevom sfarbené do čierna a do červena. Väčšina mala predĺžené tesáky, ktoré čakali len na preliatie krvi. Sťažka som prehltla, v krku sa mi začala tvoriť guča.

Ela, musíme ísť niekoho pohľadať," sykla na mňa Sisi a potiahla ma ku stene. Opatrne sme našľapovali tesne popri stene. Modlila som sa aby si nás nikto neželaný nevšimol a pohľadom hľadala niekoho známeho. Ruka mi skĺzla k rukoväti dýky. Bola som pripravená použiť ju na obranu. Všetci boli zamestnaný bojom natoľko, že si nás nevšimli. No to som si vtedy len myslela. Malo to úplne iné dôvod. Bohužiaľ som na to prišla neskoro. V kľude som kládla jednu nohu pred druhú. Miestnosť v ktorej sme boli bola priestranná a na konci bola diera čo mal slúžiť ako dvere. Prišla som až k nim. Nevkročila by som tam ak by mi cestu nezaterasili bojujúci upíri. Nezostalo mi nič iné ako do tej miestnosti ísť. Sisi išla hneď za mnou.

Zmätene som sa rozhliadala po miestnosti. Na jednej strane boli štyri pári okov pripevnených o steny železnými reťazami. Na druhej strane bolo niečo ako kamenný stôl a okolo neho kamenné lavice. Sisi ma vyľakane chytila za zápästie. Presunula som pohľad na to isté miesto kam sa pozerala. Na kamennom podstavci ležal čierny meč s rukoväťou vykladanou tmavo modrými drahými kameňmi. Opatrne som sa pohla ďalej.

,,Ela, nie!" vykríkol kráľ. Otočila som sa za jeho hlasom stál pri vchode aj s kráľovnou. Sisi stála pri nich a dívala sa na mňa so strachom v očiach. ,,Ela!" zvreskla kráľovná. Prišlo mi nevoľno. Nohy ma neudržali a ja som spadla na zem rovno pred podstavec. Cítila som neuveriteľný chlad, čo sa mi snažil dostať do tela. Bol to Taurus vedela som to. Nehodlám sa len tak vzdať. Kvôli Austinovým rodičom, mojim kamarátkam a kamarátom, kvôli otcovi a hlavne kvôli Austinovi.

,,Ale čo samotná budúca princezná a nevesta rodu Watsonových mi leží pod nohami ako taká špina," vysmial sa mi v hlave Taurusov slizký hlas. Začali mi omŕzať prsty na rukách.

,,Poddáš sa mi, Melanie?" spýtal sa ma potichu. Moje telo sa triaslo od zimy aj od strachu.

,,Nikdy," odsekla som.

,,Škoda. Mal som pre teba ponuku. Ak by si ma oslobodila nezabil by som ťa, ale dal ako nevestu pre môjho verného Armana Flowersa," zachichotal sa. Znechutene som skrčila nos, dobre som si spomínala na naše prvé stretnutie.

,,Takému sprostému, egoistickému chrapúňovi by som v živote nepovedala áno," odpovedala som s odporom zreteľne viditeľným v mojom hlase, aj keď iba vnútornom. Pochopila som prečo nám žiadny upír neskrížil cestu. Bola som presne tam, kde ma chceli mať. Vykríkla som v návale bolesti. Ak s týmto bude pokračovať odumrú mi prsty na rukách. Mala som ich úplne červené a skrehnuté od bolestivého mrazu, ktorý na ne posielal Taurus.

,,Bolia ťa prstíky, Melanie?" spýtal sa nevinne. Hneď na to som počula hurónsky smiech. Bolia, veľmi bolia.

,,Zaslúžiš si to, teraz sa niekde zhora na teba pozerá kráľovná Melanie. Vidí čo spôsobila svojím proroctvom. Nevinnému dievčaťu zničila život. A čo tvoj predurčený myslíš, že to cíti. No asi nie." Nemala som silu vydať zo seba niečo hlasnejšie ako vzlyk, keď sa na moje prsty vrhla väčšia zima.

Taurusov tieň, čo bol vtedy u nás v izbe si čupol predo mňa. Biele vlasy sa dotkli podlahy. V hrôze som naňho vytreštila oči. ,,Myslím, že to ešte necíti," zamrmlal s krutým úsmevom na tvári. Jeho ruky uväznili moje. Chlad, ktorý sa nimi prehnal bol tak silný, že už asi v živote nebudem mať rada sneh.

,,Bolí to však?" spýtal sa bez nároku na odpoveď. Pohla som prstami, no hneď mi do nich vyšľahla pulzujúca bolesť. Taurus sa postavil a pozrel smerom na približujúci sa kráľovský pár. Niečo si šeptom odriekali, videla som ich spojené ruky a zhrozeného Taurusa. Oni ho zaklínajú naspäť do meča. Nie, nie nemôžu. Slzy mi tiekli prúdom po tvári. Telo chladila studená vlhká zem. Videla som ako meč vtiahol Taurusa naspäť. Pohľadom som zamierila ku kráľovi a kráľovnej. Ležali na zemi, nad nimi sa skláňala plačúca Sisi.

Boli mŕtvy.

Dobré ráno!

Dúfam, že sa vám páčila kapitola :). Viem, že trošku neskoro, ale chcem vám poďakovať za to, že tento príbeh bol na druhom mieste, hoci len na pár dní:). Veľmi, veľmi ďakujem za vašu podporu, veľmi veľa to pre mňa znamená a som rada, že toto niekoho baví čítať :).

Prepáčte za chyby, celé som to písala v noci a môj mozog by už chcel ísť spať :D.

Budem rada ak napíšete čo si myslíte o tejto kapitole, pretože neviem veľmi dobre písať tieto akčné scény :D

Michelle