Včera v noci som sa ledva dotrepala do postele. Matias zaujal svoje miesto pred dverami vedľa Johsa.

Zamyslene som si prehodila Luk a šípy cez plece. Austin odišiel hneď ráno za kráľom. Išli pripraviť vojakov a nejaké zbrane aby boli pripravený na Taurusa. Ani ja som nechcela zaostávať.

Kráľovná ma uvoľnila dnes z hodiny že vraj sa to teraz nehodí a že už viem základy a ten zvyšok sa doučím postupne sama. Bola som si vedomá že doteraz som sústavne porušovala jedno pravidlo, ktoré zakazuje nosiť dievčatám a ženám z vyššie postavených rodín nohavice. Toto pravidlo som z duše neznášala skoro tak isto ako sukne. Sukne boli podľa mňa strašne nepohodlné a nešikovné. Sukňa šiat z hrubej látky siahajúca po členky sa mi otravne obšmietala okolo nôh. Hrubé legínsy, ktoré som pod nimi mala mi zaručovali aspoň aké také pohodlie. No a vyššie čižmy bez opätkov ich zase zakrývali.

Z môjho zamyslenia ma vytrhla Sisi, ktorá práve vyšla z dverí. Ako ostatné ženy v zámku aj ona musela mať šaty.

„Ideš strieľať, Ela?" doľahol ku mne jej nadšený hlas. Mlčky som prikývla. „Môžeme ísť ja a Sára s tebou?"

„Môžete." Prikývla som. Sisi sa na mňa žiarivo usmiala a zmizla za dverami. I chvíľu sa v nich objavila aj s lukom v ruke.

„Sára sa rozhodla, že radšej zostane vnútri," zaštebotala a poskakovala dopredu. Ona sa evidentne v dlhých šatách cítila úplne prirodzene. Luk sa jej hompáľal na chrbte kým si obomi rukami pridržiavala oranžové šaty.

Nenápadne som sa obzrela dozadu. Matias išiel pár krokov za mnou a spolu so Sisiným strážcom ostražito sledovali okolie. Pretočila som očami, zrejme Austin nebol jediný, ktorému toto „bezpečnostné opatrenie" napadlo.

Pri schodoch som si nadvihla sukňu aby sa mi nezamotala pod nohy. Aj Sisi spomalila a dole zišla pomalšie.

Chodba v škole bola pustá. Nebolo počuť žiadnu vravu študentov ani hlasné pokyny učiteľov. Snažila som sa tadiaľto prejsť čo najrýchlejšie. Znova som si nadvihla šaty aby som mohla postupovať rýchlejšie.

Za chvíľku sme prišli k terčom. Luk som si zložila s pliec a vybrala jeden šíp. Dávala som si pri tom pozor aby som ho nechytila za pierka na konci. Zastokla som ho na tetivu, namierila a pustila. Sklamane som vydýchla, keď šíp dopadol na trávu pod terčom.

„Ela, skús mieriť viac doľava a dohora," poradila mi Sisi. Natiahla tetivu, prižmúrila oko a pustila šíp ten sa zapichol do žltého kruhu.

„Dobré," pochválila som ju. A skúsila namieriť tak ako povedala. Šíp sa zapichol do druhého čierneho kruhu od kraja. Neúnavne som sa snažila trafiť čo najbližšie k stredu až kým moju ruku ovinutú okolo dreva neprekryla väčšia.

„Ahoj," jeho dych ma pošteklil pri uchu. Chytil mi aj druhú ruku a ľahučko natiahol tetivu.

,,Skúsime trafiť stred," šepol. Chvíľu sme mierili až povedal aby som pustila tetivu. S napätím som čakala kde šíp trafí. Na mojej tvári sa roztiahol úsmev, keď som zbadala šíp s modrými pierkami zabodnutý do prostredného červeného kruhu.

„No vidíš," jeho pery sa obtreli o moje ucho. „Skús to sama," podal mi ďalší šíp. Opatrne som si ho zobrala a vystrelila. Šíp sa zaboril vedľa toho predošlého.

Zakričala som Sisi stojacej pár metrov odo mňa aby nestrieľala. Pozbierala som šípy po zemi a chcela sa pustiť do šípov v terči, no tie tam už neboli zostala len poprepichovaná látka.

„Hľadáš toto?" zasmial sa kučeravý upír za mnou. Držal v ruke hŕstku šípov. Nastavila som ruku a čakala či mi ich podá. Ale on sa ani nehol. Iba sa na mňa uškŕňal.

,,Daj mi to," načiahla som sa po ne. Austin uhol rukou do hora.

„No ták," zaprotestovala som.

„Niečo za niečo," zdvihol ich vyššie.

„A za čo také?" Bez odpovede sa ku mne sklonil a dal mi bozk na líce a potom na pery.

„Za toto," odpovedal, ale neskoro. Pokrútila som nad ním hlavou. Vrátil mi šípy a ja som ich odložila spolu s lukom pod strom.

„Dobre, naháňaš," dotkla som sa na chvíľu jeho ruky a potom utekala kade ľahšie.

,,No počkaj." Rozbehol sa za mnou. S tými šatami sa mi naozaj zle bežalo, jednou rukou som si ich musela držať. Cez plece som sa obzrela aký mám náskok. Austin musel bežať ľudským tempom inač by ma už dávno dobehol. Bol asi meter za mnou. Vôbec nevyzeral, že by ten beh preňho predstavoval nejakú fyzickú únavu. Zatiaľ čo ja som po chvíli dychčala ako pes.

Zastavila som za stromom aby som si mohla aspoň na chvíľu vydýchnuť. Už sa po mne načahovala austinova ruka, keď som sa v poslednej chvíli uhla. No ďaleko som už nezašla. V jednej chvíli som stála a v druhej som ležala na austinovej hrudi. Chytil ma teda skôr sa na mňa hodil a nejako som dopadla na jeho hruď. V šoku som ani nestihla vykríknuť. Upír na ktorom som ležala sa rozosmial. Cítila som ako mu v hrudi rezonuje hlboký smiech.

„Neutekaj predo mnou. Vždy si ťa chytím," zavrnel.

„Možno nie ak by som nemusela mať tieto nepraktické šaty." Prstom som ukázala na zelenú sukňu. Pretočil nado mnou oči.

„Si dievča, El."

„A ty si chlapec," povedala som mu sarkasticky a potom sa na neho vyrútila, „No to som nevedela, že som dievča."

Moje slová pochopil inač ako som ich ja myslela.

„Áno si dievča a na dievča sa patrí aby si v zámku šaty nosila. Von si zober čo chceš, ale v zámku sukňu alebo šaty," povedal tvrdo po jeho hravej nálade nebolo ani stopy. Pokúsila som sa z neho zliesť, no on ma zastavil. Jedinou útechou mi bolo že jeho oči maly stále modrú farbu i, keď možno trošku tmavšiu.

„Ale prečo? Chápem, že pri kráľovi a kráľovnej ale prečo, keď
za nimi nejdem. Nemám rada šaty a ani sukne!" zvolala som rozhorčene a snažila sa znovu postaviť, no neúspešne. Princ chytil do jednej ruky obe moje zápästia.

„Tak sa premôžeš. Chránime si tradície a minulosť Ela a jednou z nich sú aj šaty, aby sa obliekanie v zámku aspoň z časti podobalo."

Prudko som sebou trhla a zaprosíkala: „Pusť ma, prosím."

Nepáčilo sa mi to, ale že vôbec. Takto sa zvyčajne nesprával. Moje zápästia si pritiahol viac k sebe. Sykla som jeho stisk bol stále silnejší. Hlavu som si položila na jeho hruď a zavrela oči. Neviem koľko času uplynulo, keď som zacítila jeho ruku v mojich vlasoch. Aj zápästia mi konečne pustil. Zhlboka som si vydýchla.

„Aj tak si v tomto rebelka," cítila som ako sa usmial a mne v tej chvíli padol kameň zo srdca. Vyhrnul mi šaty tak aby bolo vidieť legínsy. Prstom prešiel po dĺžke môjho lýtka.

„Je mi ľúto ako som sa pred chvíľou správal." Posadil sa so mnou. ,,Ukáž ruky," prikázal. Poslušne som mu ich ukázala. Jemne mi prešiel prstami po zápästí na ktorom sa začínali objavovať malé modrinky.

„To je už druhá modrina, ktorú som ti spôsobil," šepol.

„To nič," snažila som sa zmierniť jeho výčitky. Táto modrina zatiaľ ani nebolela.

„Poď ideme," pomohol mi postaviť sa.

„Čo Taurus?" spýtala som sa.

„Zle. Odhadujeme tak deň kým sa odtiaľ nedostane."

„Ale ako ho zastavíme. Veď kráľovná Melanie povedala, že na to nie som dosť silná." V mojej hlave začala narastať panika.

„Iba my ho nejako zastavíme, ty sa do toho zatiaľ nesmieš montovať," odpovedal mi.

„A čo ten mak?" skrsla vo mne iskrička nádeje, ktorá však bola o pár sekúnd rozdupaná.

„Ten sme už použili, už ho nezastaví," trpko sa usmial zatiaľ čo ma viedol po chodbách zámku.

V izbe som si sadla na posteľ zatiaľ čo sa on hrabal v zásuvkách. Kvokol si predo mňa v rukách držal nejakú nádobku.
Odtočil biely vrchnáčik a odhalil svetlo zelenú masť.

„Môžem?" Prikývla som hlavou na súhlas. Ukazovákom nabral mastičku a jemne mi ju rozotrel po modrinách. Podobnou mi natieral aj tú modrinu na chrbte, no i tak ma jej silná bylinková vôňa donútila kýchnuť.

„Na zdravie," usmial sa a ďalej sa venoval svojej práci.

„Ďakujem."

„Kým to nezaschne nikde tie zápästia neobtieraj," poučil ma. Položil nádobku na nočný stolík. Potom si sadol vedľa mňa. Chytil moje studené ruky do svojich. Tie jeho boli na rozdiel od mojich teplé, príjemne mi hriali skrehnuté prsty od vetru. Skoro sa v nich strácali a mne v tej chvíli napadla jedna nepekná myšlienka- mohol by mi ich kedykoľvek zlomiť. Vedela som že on by to neurobil. Cítila som ako mi prstami pohladil hánky pred tým než začal rozprávať: ,,El. Naozaj, som nechcel tam vonku na teba tak vyletieť. Iba mi rupli nervy z toho všetkého."

,,Preto sa netráp," šepla som.

„Prepáč ak som ťa vydesil a prepáč aj za to zápästie," nedal sa a povedal si svoje.

„Ospravedlnenie sa prijíma," vydýchla som porazenecky. Sklonila som hlavu a pohľad mi skĺzol na naše ruky. Jemne som sa usmiala. To čo sa stalo dnes v záhrade som chápala. Stále je to upír a za to on predsa nemôže.

,,Ela? Ale nič." Pokrútil hlavou akoby ho napadol nejaký nápad, ktorý okamžite zavrhol.

,,Áno?"

,,Ale nič je to hlúpy nápad."

,,Ako vieš?"

,,Viem."

,,Tak povedz aký nápad," pobádala som ho.

,,No mohli by sme ísť do stajní pre kone a ešte sa trošku poprechádzať. Ale s tým tvojím zápästím to asi nepôjde," prehovoril smutne. Zato mne sa tvár rozžiarila. Vždy som chcela vedieť jazdiť na koni, no vďaka tanečným tréningom som nikdy nemala čas. Tanec mi bol vždy prednejší a nehodlala som sa ho vzdať. A teraz, keď som mala takú možnosť nechcela som ju prepásť.

,,Je to len modrina, poďme," vyskočila som natešene na rovné nohy.

,,Počkaj, obleč si rifle," ukázal na komodu. Prekvapene som sa na neho pozrela, nehovoril náhodou, že nemám nosiť nohavice ,,No nebudeš predsa jazdiť v šatách," šibalsky sa na mňa usmial.

,,Ďakujem, ďakujem, ďakujem." Hodila som sa mu okolo krku.

,,Ako málo stačí k tvojmu šťastiu," vzdychol si s úsmevom. ,,Si zvláštna vieš o tom?" doplnil po chvíli. Iba som mykla ramenami. Od malička som nedostávala čo som chcela, vždy som si to musela zaslúžiť a po maminom odchode sa to ešte zhoršilo.

Vybrala som si modré rifle a nejaké tričko. Keď som si navliekala rifle skackala som po izbe ako nejaký klokan. Upírovi rozvalenému na posteli to očividne prišlo smiešne. A keď som si išla prevliecť šaty cez hlavu a obliecť tričko obrátila som sa mu chrbtom. Keď som si vyberala zo skrine mikinu hodila som na neho pobavený výraz. Netváril sa príliš nadšene.

,,Tak ideme? " Zapla som si zips na čiernej bunde a stiahla gumičku z vlasov.