Ostražito som sa obzerala okolo seba. Mesačný svit vytváral spolu s konármi na chladnom kameni rôzne hrôzostrašné obrázky, presne ako vtedy. Hmla atmosfére vôbec nepomáhala. Aj vietor akoby sa bál na cintoríne ozvať. Pri každom zaprašťaní vetvičky pod našimi nohami mi na chrbte prebehli zimomriavky. Neviete si ani predstaviť aké bolo zostať zavretá na cintoríne a ešte pre malé dievča. Teraz som si pripadala ako to malé vystrašené dievčatko, ktorým som bola vtedy, keď ma s toho cintorína Luke odviedol.

,,Opatrne, tu je ten zrútený múr," upozornil ma Austin pošepky. Pozrela som sa na zem. Naozaj, stáli sme pred vchodom k cintorínu, kde duše žili. Opatrne som prekročila kúsky kameňov a betónu. Hmla sa tu stiahla k zemi a prepletala sa nám iba okolo nôh. Matias vyzeral neisto, určite tu ešte nikdy nebol. Chápala som ho, ten nový pocit, keď ťa obleje pocit, že smrť tu nikdy naozaj nezomrela ako ľadová voda.

,,Poďte rýchlo, máme už len pár minút." Pohli sme sa rýchlym krokom dopredu. Vtiahol ma dovnútra a Matias zostal vonku. Vzduch vo vnútri bol vlhký, ťažký a plný prachu bolo vidieť, že tu už roky nikto nebol teda aspoň nikto živý.

Krypta bola zvnútra menšia než sa zdala. Úplne vzadu bol mramorový hrob. Okolo ostatných boli drevené lavičky. Austin si kľakol k tabuľke pod hrobom a vzal do ruky dýku, ktorá ležala vedľa. Chytila som ho za rameno

„Počkaj, čo chceš robiť?" spýtala som sa ho so zrakom upretým na dýku.

„Neboj sa," šepol. Prerývane som sa nadýchla v okamihu ako ostrá čepeľ slabo porušila jeho pokožku na dlani. Ruku stlačil v päsť a nechal svoju krv nech stečie po vyrytých žilkách do malej priehlbinky v tvare ruže. Položil nôž a z vrecka vytiahol akýsi prívesok. To, že zapadá do otvoru v kameni som si uvedomila až neskôr.

,,Rád by som sa porozprával s kráľovnou Melanie Wattsonovou ak by bola ochotná. Povedzte jej prosím, že by sa jej niečo rado opýtalo dievča z jej veštby," povedal so zrakom upretým na mňa. To znamená, že Austin je priamym potomkom prvého upíra. Prekvapene som o pár krokov ustúpila, keď sa žilky v kameni rozsvietili a po chvíli začali uvoľňovať svetlo formujúce sa do ženskej postavy. Z nejasného svetelného tieňa začali vystupovať charakteristické črty kráľovny z obrazov. Nakoniec sa aj v jej prázdnych očiach vytvorila dúhovka a zrenička.

,,Dobrý deň, stará mama," pozdravil ju Austin. Prekvapene sa na neho pozrela, keď ju to svetlo položilo na zem. Jemne ho objala.

,,Rada ťa vidím, Augustín. No tak čo vás sem privádza?" Presmerovala svoj pohľad na mňa. Boli sme približne rovnako vysoké.

,,Melanie? Prečo tu nie si aj s Armanom?" spýtala sa ma a rozhliadala sa okolo. Fakt, že ma nazvala Melanie som si nevšímala. No za to som si všimla Austinovu ruku zaťatú v päsť. Takže tam v nebi alebo kde to sú o všetkom nevedia.

,,Kráľovná, Arman nie je môj predurčený," vyviedla som ju z jedného závažného omylu.

,,Tak potom kto?" vydýchla.

,,Mojím predurčeným j..." bola som prerušená hlbokým zavrčaním prichádzajúcim spoza Melaniinho chrbta: ,,Ja."

Melanie sa v úplnom kľude otočila. ,,Správaš sa presne ako Aurel a taktiež tvoj otec, Augustín," zahlásila pobavene si ho premeriavajúc.

„Austin rada by som sa porozprávala s Melanie sama. Potom ťa zavolá," žmurkla naňho, jej vnuk sa nie veľmi nadšene vyparil.

„Poď sadni si," jej ruka bola na dotyk studená ale jemná, ,,Tak čo sa chceš opýtať, dieťa."

„No ja vlastne..." frustrovane som si vzdychla a prehrabla si rozpustené vlasy dozadu. Bolo oveľa ťažšie spýtať sa to priamo jej ako Austina. „Ja... Len... chcela by som vedieť ako ste sa vy cítili, keď Taurus..."

„Prečo to chceš vedieť?" zašepkala v jej hlase som mohla počuť nepokoj, ktorý jej ho začal podfarbovať.

„Pretože, pretože ja neviem či to zvládnem, som slabá a bojím sa," posledné slová som povedala šeptom s hanblivo sklonenou hlavou.

„Och, dieťa," vydýchla ľútostivo. Pozrela som sa na svoje ruky, nemám rada, keď ma ľudia ľutujú. Moje ruky sa mi v tme zdali bledšie ako obyčajne. „Mala by si si zapamätať, že strach je niekedy aj výhodou, niekedy sme silnejší práve vďaka nemu," usmiala sa, no po chvíli jej úsmev povädol, „aj ja som mala vtedy strach ale, keď si prejdeš tým čoho sa bojíš, zistíš, že to až také strašné nebolo. Každým prekonaným strachom si stále silnejšia. Keď som to zvládla ja, tak to zvládneš aj ty."

Odtrhla som zrak od svojich rúk a pozrela jej do očí. Mala v nich skutočné pochopenie nie ten zvláštny výraz lesknúci sa v očiach tým, ktorý to skutočne nikdy nechápali.

„V poslednom čase sa cítim unavená aj, keď sa dobre vyspím. Nevedeli by ste prečo?" spýtala som sa jej hľadiac pri tom do jej zvláštnych očí. Nemali úplne jej farbu, prirodzenú dúhovku narúšali cievy v ktorých akoby kolovalo svetlo.

„Je to varovanie. Myslela som si, že ty budeš mať tento dar tiež."

„Dar? Skôr prekliatie," zamrmlala som si popod nos a dúfala, že to kráľovná nepočula.

„Je to dar aj, keď to ty tak nevnímaš. Varuje ťa to pred nebezpečným démonom. Neber to na ľahkú váhu." Bez slova som prikývla na súhlas.

„A prestane to niekedy?" Druhou rukou som si mimovoľne stisla prsty.

„To naozaj neviem, Melanie." Zaťala som zuby aby som pri tom oslovení nepovedala niečo čo by som ľutovala. Nikto ma nesmie volať Melanie tak ma mohla volať len mama. Nie že by sa mi to meno nepáčilo, práve naopak mala som ho radšej ako meno, ktoré som používala. No popravde je to len preto, že vo mne vyvolávalo dobré i zlé spomienky v, ktorých bola mama.

„Prosím volajte ma Ela," šepla som a potláčala slzy.

„Prečo chceš aby som ťa volala Ela?" spýtala sa a pritom ma pohladila po ruke. Jej ruka bola na dotyk studená ale nie ľadová. Pohľad mi padol. na naše ruky. Veľmi sa líšili od mojich boli bledšie a trošku väčšie.

„Nemám to rada, pripomína mi to mamu," neochotne som jej odvetila.

„Tvoja mama," nestihla dopovedať pretože som ju nie veľmi príjemne prerušila, „zomrela."

„Je mi to ľúto." Jej ruku som striasla z chrbta. Ľútosti mám plné zuby, všetci ma len ľutujú odkedy mama odišla od otca. Hovoria, že je im to ľúto, no pritom to vôbec tak nemyslia. Niekedy je lepšie mlčať ako vysloviť tie slová, ktoré pri ich častom používaní strácajú svoj význam.

„Nemusí," odsekla som. Zmierila som sa s tým , so smrťou netreba bojovať nemá to zmysel. Aj tak tým že si ju nechceme priznať nič nezmeníme a len sa trápime.
„Prepáč, nechcela som," ospravedlnila sa. Spočiatku som sa tvárila, že mi je jej ospravedlnenie na dve veci. No v skutočnosti som bola rada za to jedno slovíčko prepáč. Po chvíli som sa odhodlala na jemný úsmev.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?" Kráľovná sa na mňa opatrne pozrela nechcela na mňa tlačiť alebo povedať niečo čo by ma zranilo. Mala som pocit že v niektorých veciach sa podobáme. Bolo nemožné aby to tak bolo veď som ju len teraz po prvýkrát videla, no mala som pocit akoby som ju poznala.

„Jasné. Jasné, že sa ma môžete niečo opýtať," rázne som pokrútila hlavou aby som sa spamätala. Melanie si zložila ruky do lona.

„Čo sa teraz deje v zámku?"

„No Taurus je zatiaľ v meči, i keď bola jeho moc dosť silná už, keď som sem prišla na začiatku školského roku sem do kráľovského sídla. Boli to len sny, nočné mory, ktorých som donedávna nevedela zbaviť. no a najnovšie mám už pravdepodobne kvôli nemu halucinácie," keď som to takto nahlas povedala cítila som sa ako človek zrelí na psychiatriu. Viem si predstaviť čo by sa stalo ak by som niečo o tomto povedala nejakému človeku. Ak by vôbec niekde stihol hoci len prehovoriť. Pravdepodobne by som sebe aj jemu podpísala rozsudok smrti. Presne taký je trest za vyzradenie existencie upírov. Smrť.

„Už sa ti tie nočné mory nesnívajú?"

Na odpoveď som záporne pokrútila hlavou. „Austin na niečo prišiel." Bruškami prstou som si jemne prešla po čele na mieste toho Austinovho neviditeľného obrázku.

„Bohužiaľ ho to nenapadlo skôr a ja som si musela vytrpieť nočné mory s Taurusom aj jeho družkou Barbarou. I keď je pravda, že Austin mi s nimi trochu pomohol už predtým." Sklonila som hlavu pri spomienke na tie sny a potom na Austina. Moje pery sa roztiahli do úsmevu. Tie sny stála v mojej mysli nevybledli ako ostatné sú tam stále žiariace ako reflektory, ktoré sa nedali nijako zhasnúť.

„Znak mesiaca, ten ti tam kreslí," jej tvár sa rozžiarila poznaním. Vo vzduchu nakreslila polmesiac okolo ktorého sa jedinou vlnitou čiarkou tiahla stonka ruže a vo vnútri polmesiaca vyrástla jednoduchá maličká ružička.

„Je to starý symbol, ale veľmi nápomocný a silný. Sile čistej luny sa nevyrovná žiadny druh čiernej mágie." Ukázala na žiariaci polmesiac vytvorený zo svetla. Jeho obrysy začínali pomaly blednúť ale kráľovná to zaujato zastavila rukou a dokreslila tam ešte niečo. Akúsi spleť vlnoviek ktorá sa podobala na dvoch malých motýlikov.

„A znak Predurčených, mám veľmi múdreho vnuka," usmiala sa.

„Bude z neho dobrý kráľ," na jej tvári sa zráčila hrdosť. Pomaly som prikývla na súhlas. To som vedela naisto. Myseľ my znovu zaletela k tým dvom dievčatám.

„Zomrel už niekto kvôli vám?"

„Nevieš o tom? Môj manžel zomrel kvôli mne." Jej tvár sa skrčila do bolestnej grimasy.

„Kvôli mne zomreli dve ľudské dievčatá a ešte zabijú ich rodičov a len kvôli mne," šepla som. Nikdy som nechcela aby hocikto zomrel a už vôbec nie kvôli mne.

„Tá krv, ktorú vidíš nie je na tvojich rukách, Ela. Tá krv špiní ruky Taurusovi a jeho upírom. A ten zvyšok je krv patriaca zákonom. Keď ich Austin spolu s pár vojakmi zabijú nebude to ich hriech ale hriech zákonov. Pochopila si?"

„Áno ale predsa len. Je to nespravodlivé, tí ľudia nič nespravili. A majú zomrieť."

,,Ela, budeš princezná, manželka kráľa. Nesmieš sa stavať proti zákonom, musíte ísť príkladom ostatným upírom," poučila ma s kamennou tvárou a v zápätí si vydýchla, ,,kedysi som bola ako ty. Nechápala som prečo Aurel zabíjal ľudí v podobných prípadoch a častokrát som na neho bola aj nahnevaná. Musíš to iba pochopiť alebo sa s tým zmieriť. Kvôli tým štyrom ľuďom by mohli zomrieť tisícky upírov a vyvolených dievčat."

Prikývla som, mala pravdu nikdy nemôžeme vedieť či by sa znovu ľudia nevybrali zabíjať upírov. Niektorí sú schopní zabíjať aj nevinných ľudí len pretože sa boja.

„Dobre, som rada, že som ťa mala možnosť vidieť ale môj čas za chvíľu vyprší. Zavolaj prosím ťa Augustína," poprosila ma. S ľahkosťou sa zdvihla z lavičky kým ja som pootvorila dvere a hlavou kývla na Austina nech ide dovnútra. Pozrel sa na mňa, ale vo svojom tichom rozhovore s Matiasom pokračoval. Zavrela som dvere. Nechám im súkromie nech si to vybavia.

„Príde za chvíľu," oznámila som jej. Nervózne som si zastrčila uvoľnené vlasy za ucho. Prekvapene som odskočila od dverí, keď sa začali otvárať.

„Opatrne, dušička," šepol mi do ucha. Jeho hlas prenikol v príjemných vlnách do celého môjho tela. Blažene som pritvorila oči. Chytil ma za ramená a posunul dopredu.

„Dávaj na ňu pozor, Taurus už asi dlho nezostane v meči. A aby sa odtiaľ dostal bude potrebovať ju Austin." Kráľovná ho chytila za rameno a to potom stisla. Pozrela som sa hore na Austina. V očiach sa mu črtali obavy. Keď sa na mňa pozrel rýchlo som odvrátila hlavu a kútikom oka ho sledovala.

„Neboj sa nedostane ju," povedal to s takým presvedčením, že som mu aj ja uverila.

„Dobre tak ja už pôjdem. Augustín nezabudni ešte nie je dosť silná a on to pravdepodobne bude chcieť využiť. Nesmieš to dovoliť. Ak cez ňu získa svoje telo musíš ho okamžite zabiť, no pamätaj ak by sa to stalo v najbližších dňoch neprežila by to ani ona." Pozrela sa mu do očí a potom spravila pol kroka ku mne.
„Neboj sa, vy to dokážete. Si silnejšia ako ja to si pamätaj." Chrbtom ruky ma pohladila po líci.

„Dovidenia," hneď ako sa rozlúčila rozplynula sa a zrazu tu už nikto okrem nás nebol.

„Má pravdu, El. Si silná aj keď si to nemyslíš," prerušil ticho, ktoré zavládlo po Melaniinom odchode.

Hlavu som si oprela o jeho hruď. Viečka mi unavene klesli. „Nemyslím si," šepla som.

Nová časť je po dlhom čase na svete :D. Tak čo na ňu hovoríte? Ela sa stretla s jej predchodkyňou a Austina na chvíľu vykopli von :D. Celý čas som pri písaní na toho chudáka myslela, musel to byť pre neho šok, že ho tam nechceli :( :D.

Michelle