Mala som pocit akoby mi neviditeľná ruka stláčala srdce, keď sme s Matiasom bežali smerom do knižnice. Nejaký vojak pred vchodom do knižnice podal Matiasovi meč a pištoľ. Rýchlo si kývli hlavami a za chvíľku som už stála v knižnici. Bolo tu úplne prázdno okrem nás, kníh a pár kúskov nábytku tu nič nebolo. Neunúvala som sa ani prejsť k sedačkám pri okne a zosunula sa popri stene na zem. Čo ak sa niečo stalo alebo stane Sisi a ostatným dievčatám a ešte horšie čo ak sa niečo stane Austinovi. Nie na to nemôžem myslieť. Nikomu z nich sa nič nestane. Upokojovala som sa v duchu. No srdce sa nedalo len tak oklamať vedelo, že sa deje niečo veľmi nebezpečné. Inač by pred dverami nestáli dvaja vojaci a neposlal by Matiasa so mnou aby na mňa dal pozor.

Postavila som sa a začala sa prechádzať sem a tam. Hrýzla som si pri tom do pery. To mi ani nemohol povedať čo sa deje?

Matias stál nehybne pri dverách a kŕčovito zvieral rukoväť meča. Tak von sa asi nedostanem. Pohľadom som hypnotizovala dvere, keď sa zrazu otvorili. Dnu zo zvesenými hlavami prišli tri dievčatá a za nimi aj chalani, ktorý sa za chvíľu otočili a odišli. Iba Sisi protestovala. Držala sa Alexa pevne okolo pásu a nechcela ho pustiť.

,,Ja chcem ísť s tebou," šepkala stále dookola. Alex pokrútil hlavou a nasilu ju od seba odtrhol. ,,Sisi musíš tu zostať. Prosím, tu budeš v bezpečí." naliehavo sa jej pozeral do očí z ktorých jej začínali tiecť slzy. Alex kývol Matiasovi nech ju na chvíľu chytí aby sa za ním nerozbehla. Potom sa aj on stratil za dverami. Sisi sa snažila dostať cez Matiasa von, no nepodarilo sa jej to. Zosunula sa k zemi ako kôpka nešťastia.

,,Sisi čo sa stalo?" spýtala som sa jej potichu. Pozrela na mňa uslzenými očami a potichu šepla: ,,Z-zabili." Srdce sa mi strachom rozbúchalo.

,,Sisi koho zabili?" Zdvihla hlavu a roztrasene povedala: ,,D-dve ľu-ľudské dievčatá." Sadla som si k nej. Ach nie, nie. Slzy si našli cestičku dole mojimi lícami. Kvôli mne zabili dve dievčatá. On chce mňa nie ich. Ruku s prsteňom som si pri pritískala k hrudi. Aspoň s tým prsteňom mám pocit, že upír, ktorý mi ho dal je pri mne. Neviem ako dlho som tam len tak sedela. Vnímala som len tú súcitnú bolesť. Vedela som si predstaviť čo im spravili pred tým než ich neprávom zabili.

Hneď ako som sa trochu upokojila zašla som do náhodnej uličky. Chcela som byť sama. Prstom som jemne prechádzala po knihách a čítala ich názvy. Upírie dejiny, Prví upíri na svete-Rád čiernej ruže, Upíri, Vlkolaci, Spriaznené duše. Pri tom názve som zastala a opatrne vybrala starú knihu z police.

Sadla som si na zem a s očakávaním čo v nej nájdem som ju otvorila na prvej strane. Stránky boli zažltnuté a voňali starobou.

O spriaznených dušiach vlkov už dávno vieme, ale nikdy by nám nenapadlo, že aj niektorý upíri môžu mať spriaznenú dušu. Začali sa objavovať stále viac a viac preto sme im dali názov Predurčený. Každý chlapec ktorý ma predurčenú sa vždy narodil s jedinečným prameňom vlasov. Tento prameň sa objavil vo vlasoch jeho predurčeného dievčaťa keď sa jej chlapec dotkol. Puto ktoré vzniklo medzi dvomi upírmi sa ničím nedalo zrušiť hoci bolo iba s polovice také silné ako u vlkou. No je natoľko silné aby dvaja upíri nemohli bez seba žiť. Zistili sme že u upírov je sila puta rozdielna. Po čase sa znovu objavilo niečo nové s čím sa mnohý nemohli zmieriť. Predurčenými upírov sa mohli stať aj ľudské dievčatá. Prestávali starnúť oveľa skôr ako upírie dievčatá zvyčajne už okolo dvadsiatich rokov kým upírky až okolo dvadsiatich piatich. Dostali názov vyvolené. Zaujímavé je že vyvoleným človekom sa nemôže stať chlapec, vždy len dievča...

Dobre takže toto som už vedela od Austina. Pretočila som stránku.

Stopercentné puto sa objavuje veľmi zriedkavo. Intenzitou sa približuje k vlčiemu. Pre predurčených je to skôr bremeno ako šťastie. Kráľ Aurel, ktorý toto puto mal v takej sile spolu s jeho predurčenou vyvolenou ľudskou dievčinou Melanie povedal: ,,Je to neuveriteľné, to čo cítim ja a to čo cíti ona. Niečo som k nej cítil hneď prvýkrát čo som ju uvidel. Nevedel som na ňu prestať myslieť a potom keď som sa jej dotkol každým dňom, každou udalosťou silnelo. Bál som sa o ňu, keď nebola na blízku. Po zasnúbení sa nám začala okolo spojených rúk omotávať akási červená stuha, ktorú doteraz nevieme pochopiť. Zmizla až po svadbe, no Melanie niečo cítila. Opisovala mi to ako keby jej niečo prirástlo k srdcu. Ten pocit nebol príjemný, od bolesti odpadla. Ďalej sa puto už nemalo kam zvyšovať. Nemohol som ju mať dlhšie ako hodinu od seba a keď sa jej niečo stalo cítil som to aj ja. Vnímal som jej emócie." Je tu ešte jedna otázka, ktorú si kladieme už veľmi dlho. Čo cítia keď umierajú, nikto nám nebol ešte schopný dať úplnú pravdu. To čo vieme nie je isté. Hovorí sa že keď jeden z nich umiera o pár sekúnd na to začne aj druhý. Predurčený vraj počuje posledný krát vydýchnuť jeho predurčenú.

Ani nie tak povinnosťou ako prirodzeným inštinktom predurčeného je chrániť predurčenú.

Keď sa predurčený napije krvi jeho predurčenej stane sa na nej akoby závislým. Väčšina dievčat hlavne vyvolených má z toho spočiatku strach, no aj oni neskôr potvrdia, že je to dokonca príjemné.

Naprázdno som prehltla. Ani oni nevedeli čo je zač tá stuha alebo na čo slúži. Posledný odstavec som si prečítala ešte niekoľko krát. Zaklapla som knihu a vložila ju naspäť do police. Mimovoľne som si chytila krk tak to teda vystihli.

Prechádzala som sa medzi uličkami a náhodne vyťahovala knihy. Už som začínala byť zúfalá, musela som niečo robiť aby som sa z toho čakania nezbláznila. Keď v poslednom rade stena zaškrípala. Od prekvapenia som sebou trhla pretože sa pomaly so škripotom začala otvárať. Poobzerala som sa okolo a keď som sa uistila že ma nikto nevidí potichu som vkĺzla do tmavej úzkej uličky.

Hneď ako sa dvere znovu zatvorili, začala ma chytať panika. Načo som sem len išla. Všade bola nepreniknuteľná tma. Vytiahla som si mobil z vrecka aby som aspoň niečo videla. Tu by nebolo múdre zlomiť si nohu. Opatrne som šla dopredu a snažila si nepredstavovať v tme rôzne príšery. Ozvena mojich krokov vôbec nepomáhala. Mala som pocit že niekto kráča za mnou.

Potešila som sa, keď som uvidela slabé svetlo pár metrov odo mňa. Potichu som k nemu prešla a nakukla cez škáru. Musela som byť asi pol metra nad zemou lebo som dohadujúcich sa upírov videla trošku zvrchu. Oprela som sa o drevenú stenu.

Kráľ sedel za vrchom stola, Austin po jeho pravici, potom vedľa neho sedel Alex a ostatný chalani. Ostatné miesta zapĺňali upíri ktorých som nepoznala. Hovorili rýchlo a pokojne, no na ich tvárach boli obavy.

„Musíme zatvoriť školu, je nebezpečné nechať tu študentov. Hocikto z nich by mohol byť ďalším," prehovoril blonďavý upír po kráľovej ľavici.

„Súhlasím Thomas nemôžeme riskovať. Chceš k tomu niečo povedať Austin?" spýtal sa ho jeho otec.

„Áno, otec. Myslím že nemusíme školu zatvárať. Iba ju presuňme do Imortalisés. A ako vysvetlíme rodičom tých dvoch dievčat čo sa stalo? Ľudskí policajti sa v tomto nesmú začať vŕtať."

„Myslím že nemáme inú možnosť musíme ich zabiť. Uhráme to na infarkt. A ohľadom tých dievčat zariadim aby v papieroch mali úmrtie na nejakú chorobu." odpovedal mu kráľ. No jasné ľudský život má pre upírov asi takú cenu ako zvierací.

„Pane, nestačilo by im povedať že zomreli na smrteľnú chorobu?" navrhol Lucas.

„Nie, potrebovali by dôkazy a na to v akom stave sú ich telá by sme nemali žiadne vysvetlenie." neutrálne mu odpovedal.

„Prepáčte, že prerušujem pane ale mám taký pocit, že tu máme nepozvanú návštevu."

Srdce sa mi rozbúchalo. A je po mne. Zahliadla som Austinov prekvapený výraz. Spoznal ma. Počula som približujúce sa kroky a moje nohy sa nie a nie pohnúť z miesta.

Vystrašene som zapišťala, keď som spadla rovno na neznámeho upíra. Snažila som sa čo najrýchlejšie postaviť, ale veľmi sa mi to nedarilo.

Nakoniec sa nado mnou niekto zľutoval. A pomohol mi postaviť sa. Pri pohľade na Austina sa mi oči rozšírili mal ich úplne čierne.
„Ela čo tu dopekla robíš?" zavrčal rečnícku otázku. Všetky oči sa upierali na mňa mala som pocit, že ma ich pohľady spália na uhoľ.
Mimovoľne som sa trochu prikrčila. „Poď," potiahol ma za rameno nie práve najjemnejšie a viedol ma k dverám. Za dverami na mňa hneď vyletel: ,,Vieš aké bolo nezodpovedné odísť z knižnice!?" kričal na mňa šeptom.

„A tebe nevadí že zabijete štyroch ľudí!?" vytkla som mu.

„Nie, nevadí!" vybafol ale ďalej ma tlačil dopredu.

„Sú to nevinný ľudia!"

„Sú to len ľudia, to oni nás v minulosti zabíjali!" Len ťažko som premáhala slzy derúce sa na povrch.

„Aj ja som len človek, tak zabi aj mňa," v mojom hlase bolo cítiť blížiaci sa plač.

Ahojte!
Táto časť sa mi neskutočne ťažko písala keďže nie je veľmi radostná a všetci sa tešíme z konca školského roku :D. I tak dúfam že sa vám páčila a že vysvedčenie dopadlo dobre ;).

 Želám vám pekné prázdniny :).

Michelle