Jeho oči na mňa neprestajne hľadeli. Jeho ruky sa mi hrali z vlasmi. Sem tam sa jeho pery kratučko dotkli mojich. A ja som nebola schopná reagovať. Odkedy som mu povedala tie slová, ktoré spečatili osud, ktorý ma čakal. Už definitívne. Napriek neistote okupujúcej moju myseľ som sa nemohla ubrániť pocitu, že takto je to správne. Malátne som zdvihla ruku na, ktorej sa leskol strieborný prsteň. Bola na ňom malá strieborná ruža a z nej vyrastali drobné lístočky. S povzdychom som ruku znova spustila na svoje brucho. Oči budúceho kráľa ma opäť uväznili v ich modrom pohľade.

„Nie si z toho smutná že?" spýtal sa.

„Nie" šepla som. Nie úplne. Vlastne sama neviem čo cítim. Položil si ruku na moju a pevne ju stisol. Keď som sa mu pozrela do očí videla som v nich hlavne šťastie.

,,Dobre tak poď. Ideme sa ešte pozrieť do mesta," zasekol sa, ,,teda ak chceš samozrejme."

„Jasné, že chcem!" zvolala som nadšene a hodila sa mu okolo krku. Jeho smiech mi zaznel pri uchu. Taká možnosť sa nenaskytne vždy a okrem toho chcem vidieť ako to tam chodí.

°♪°♥°♪°♥ °♪°♥°♪°♥ °♪°♥°♪°♥

Austin zastavil pri kraji bočnej uličky na, ktorej už nejaké autá stáli. ,,Tak sme tu. Kúsok odtiaľto je centrum." Ukázal na cestu oproti. Rýchlo som vystúpila, aby na mňa nemusel čakať. Chodníky boli kamenné a pri nich staro vyzerajúce domy a budovy. Poniektoré boli ešte postavené s pálených tehiel. Nevyzeralo to tu ako v ľudskom meste. Cesty boli nepoškodené a taktiež aj chodníky, nezahliadla som žiadne grafity. A rozhodne to tu nevyzeralo nejako moderne. V tomto prípade to dokonale vyvážil výzor, ktorý sa podobal na rozprávkovú krajinu. Na oknách ešte stále kvitli muškáty a v predzáhradkách prevládali hlavne ruže.

,,Austin?"

,,Áno?" kútikom oka sa na mňa pozrel.

,,Čo znamenajú ruže?"

,,Všeličo. Červené znamenajú krv, lásku a vznešenosť, biele čistotu a nevinnosť, ružové sa zvyčajne dávajú ako poďakovanie, napríklad učiteľke školáci, no nikdy ju nemôžeš darovať niekomu kto patrí do kráľovskej rodiny. Vtedy sa dávajú biele. Červené sa nikdy nesmú niekomu podarovať, kvôli tomu že sú hlavným symbolom upírov," vysvetlil. Prikývla som, že rozumiem.

Čím bližšie sme boli tým bolo okolo viac upírov. Pár sa na nás prekvapene zadívalo. Hlavne deti, ktoré šantili vo vypnutej fontáne. ,,Nie je to náš princ?" začula som dievčenský hlas.

,,A to dievča musí byť naša nová princezná," zašepkalo ďalšie.

,,Nie to nemôže byť moja sestra povedala, že ona bude princezná," tento krát sa ozval chlapec.

,,Pfff a ty si jej uveril?" znovu sa ozvalo dievča.

,,No," povedal neisto chlapec.

,,Ja to vyriešim, nehádajte sa," dopredu k okraju fontány sa predieralo hnedovlasé kučeravé dievčatko.

,,Nie, Lili stoj!" zvolal na ňu chlapec, ktorý výrazne vyčnieval spomedzi všetkých detí. Dievča ho však neposlúchlo a rozbehlo sa za nami. Ani som si nevšimla kedy Austina objala okolo nôh.

Austin sa zasmial a odtiahol Lili od seba. ,,Tak čo Lili chýbal som ti?" šibalsky sa jej spýtal.

,,Trošku." Ukázala na prstami asi jeden centimeter.

,,Dobre. Lili toto je Ela. Ela moja sesternica Lily." predstavil nás. Lili sa na Austina trošku podobala okrem očí, ktoré boli tmavo hnedé. Lili sa na mňa usmiala.

,,Ty si princezná?" spýtala sa. Okamžite som sa pozrela na Austina. Jemne ma chytil okolo pásu a posunul bližšie k sebe. Srdce sa mi opäť silno roztĺklo. Krv sa mi vovalila do tváre. Zahanbene som sklonila hlavu.

,,Za chvíľu bude," povedal. Lili zatlieskala jej drobnými ručičkami.

,,Ale ona nie je upírka, že?" Otočila hlavou na Austina, ktorý sa znovu usmial.

,,Nie, nie je. Ale ja ju mám aj tak rád." Zaborila som si hlavu do jeho mikiny. Týmto fakt nepomáha za chvíľu budem červená ako rajčina.

,,Čau, Austin dúfam že vás Lili moc neotravovala." Na chvíľu som sa na neho pozrela, no ako náhle moja myseľ zaregistrovala podobné črty tváre ako má Arman ma schytila panika. Ticho som zapišťala a snažila sa čo najrýchlejšie dostať za austinov chrbát. Vedela som, že sa nemám čoho báť, ale tá podoba. Jeho ruky mi nedovolili dostať sa tam. Namiesto toho ma posunul pred seba a omotal si okolo mňa ruky. Snažila som sa dostať čo najviac dozadu.

,,El, kľud. On ti nič nespraví. Upokoj sa." zašepkal iba pre mňa. Ako sa mám upokojiť, keď predo mnou stojí skoro verná kópia Armana.

,,Prepáč Matias. To len, však vieš o tom čo sa stalo." povedal mu Austin úplne pokojne.

„Nie, to ty mi prepáč Ela. Nemal som ťa v úmysle vystrašiť."

„V... pohode," zašepkala som. Našla som austinovu ruku a pevne ju chytila.

„Matiasa sa naozaj nemusíš báť. Za chvíľu končí na výcvikovej univerzite. Prísahu si už zložil, nemýlim sa?" znovu sa na neho pozrel.

„Zložil som ju pred pár mesiacmi ešte pár týždňov a budem s najväčšou pravdepodobnosťou pridelený do vášho sídla," šťastne sa na nás usmial. Nemal ten zlomyseľný úsmev ako Arman.

„Gratulujem ti. A rád ťa u nás uvidím." Podal Matiasovi ruku a ten ju bez zaváhania chytil.

„Ďakujem. Nechcete ísť na chvíľu k nám? Mama sa poteší."

Austin sa na mňa spýtavo pozrel. Bola som rada, že mi dáva na výber.

„A nie je tam Arman?" spýtala som sa potichu akoby ma mohol menovaný počuť. Už len z pomyslenia naňho mi po chrbte behajú zimomriavky. Nemám ani najmenšiu chuť ho ešte niekedy stretnúť.

,,Nie, nie je mama ho poslala k tete do Japonska. Tam by nemal robiť problémy. Austin však poznáš moju tetu." pozrel sa naňho mne sa akosi vyhýbal pohľadom. Jediný dôvod prečo mi napadol, že ma nechce vydesiť.

,,Bohužiaľ, poznám s ňou si nejde len tak zahrávať. Stará škola," vážne sa zadíval dopredu a potom ponuro povedal, ,,len či tam aj prišiel." Ako to myslí či tam prišiel. On tam nemusí byť, môže byť hocikde na svete.

,,Ja hlupák mal som niekoho s ním poslať," Matias si frustrovane plesol po čele.

,,Dobre to vyriešime neskôr. Teraz poďme." Potiahol ma za ruku, pretože som zostala stáť ako obarená. Cestou som sa nervózne hrala s prsteňom, prstami som ho stále pretáčala. A už je na svete ďalší zlozvyk, pomyslela som si trpko. Posledné slnečné lúče ma hladili po pokožke. Začínalo sa zmrákať, ťažké búrkové mraky sa pomaly blížili k nám. Zase bude pršať a to som si myslela, že aspoň dnes bude pekne.

Zo zasnenia som sa prebrala až pri bráne za, ktorou sa ukrýval rozľahlí dvor. Bolo tam niekoľko vysokých stromov pod, ktorými v lete dozaista býva príjemný chládok. Po ľavej strane bol dlhý dvojposchodový kamenný dom. Na oknách mal poukladané muškáty v kvetináčoch. Matias nám galantne podržal dvere. Potichu som poďakovala kým princom ani nehlo. V tichosti sme sa v predsieni vyzuli.

,,Ahoj, mami! Sme doma!" zakričala Lili. V okamihu sa k nám priblížila kučeravá žena vyzerala tak na dvadsaťdeväť rokov.

,,Dobrý deň, Adeline. Rád vás vidím" zvítal sa s ňou Austin.

,,Och, ahoj, Austin. Koho si si to priviedol?" skúmavo sa na mňa zapozerala skoro čiernymi očami.

,,Volám sa Ela, pani." neisto som sa predstavila, cítila som ako mi Austin povzbudivo stlačil ruku. Asi nikdy nepochopím ako on vie kedy potrebujem pomôcť alebo dodať odvahu.

,,Ale aká pani," mávla rukou, ,, volaj ma Adeline" Jemne som sa usmiala a po chvíli znovu prehovorila: ,,Som rada, že si konečne Austin našiel predurčenú. Chýbala si mu aj, keď ťa ešte nestretol. Bolo to na ňom vidieť." Otočila som hlavou dohora aby som sa na neho mohla pozrieť. Obočie mal skrčené a sánku pevne zaťatú. Nechápala som z čoho mohol byť nahnevaný.

,,Poďte do obývačky práve som urobila čaj." Ja, Austin a Lili sme si posadali na gauč a Matias s Adeline do dvoch kresiel. Lilina a Matiasova mama nám naliala čaj do šálok.

,,Tak ako to ide v zámku?"

,,Zatiaľ je skoro všetko v poriadku, ale myslíme si, že nie na dlho," prehrabol si rukou vlasy. Zboku som sa k nemu pritúlila. V tom momente akoby sa čas okolo nás zastavil. Okolo ruky za, ktorú som ho držala sa ovíjala napoly priehľadná červená akoby stužka. Nevedela som čo znamená, no vedela som že to musím zistiť. Čo všetko sa ešte kvôli tomu prisilnému putu bude diať. V ruke ma príjemne šteklilo. Neisto som sa pozrela na Austina, on sa tak isto ohúrene pozeral na naše spojené ruky. Ústa mal pootvorené a mňa v tej chvíli polapila bláznivá túžba pobozkať ho. Prudko som potriasla hlavou, nad čím to tu rozmýšľam.

V duchu som ďakovala bohu, že Austinovi zazvonil mobil. Postavil sa a zmizol v chodbe. Lili ma chytila za ruku po, ktorej sa pred chvíľou motala tá záhadná stužka.

,,Čo si to mala na ruke Ela?" spýtala sa ma tenkým hláskom.

,,Lili!" nesúhlasne ju okríkla Adeline, ,,to sa nepatrí." Takže to videli aj ostatný a očividne nikto nemal ani potuchy čo by to mohlo byť.

,,To je v poriadku," usmiala som sa. Opatrne som si odpila z horúceho čaju. Bol naozaj vynikajúci.

Do obývačky zrazu pribehol upírskou rýchlosťou Austin. Od ľaku som skoro na seba vyliala čaj. Niečo sa stalo. Bože, ja som vedela, že sa niečo stane. Len nech to nie je niečo veľmi zlé prosím.

,,Ela, musíme ísť a hneď! Matias ty poď s nami v zámku sa zíde každá pomocná ruka." Ťahal ma do predsiene. Išiel veľmi rýchlo až som za ním musela utekať. Rýchlo som sa obula a s Austinovou pomocou som si obliekla kabát. Ruky sa mi od nervozity začali triasť. Nedokázala som si ho sama zapnúť. Aj s tým mi pomohol. Krátko sa dotkol dlaňou boku mojej tváre, no potom sa rýchlo otočil k Adeline.

,,Prepáčte, že sme sa zdržali tak krátko," ospravedlnil sa.

,,To je v poriadku len si dávajte pozor ak sa už deje čokoľvek." Prehovorila so skrčeným bočím nad ktorým sa jej vytvorili jemné vrásky. Nestihla som sa ani rozlúčiť a už sme boli vonku. Pred bránou ma Austin bez opýtania zobral na ruky. Rozbehol sa smerom k autu. Okolo som videla len farebné šmuhy. Rovno ma posadil na zadné sedadlo a pripútal potom zavrel dvere a rýchlo nastúpil. Matias už sedel na strane spolujazdca. Ruky sa mi nekontrolovateľne triasli. Počas cesty som sa pozerala von oknom na ubiehajúcu krajinu v nádeji, že sa aspoň trošku upokojím. No také šťastie som nemala, práve naopak čím bližšie sme boli tým to bolo horšie. V zámku to už navonok vyzeralo, na poriadny chaos. Po vonku pobehovali vojaci a niečo si medzi sebou kričali. Neohrabane som vystúpila z auta ako posledná. Trvalo mi dlhšie odpásať sa kvôli rukám.

,,Matias zober Elu do knižnice a dávaj na ňu veľký pozor. Nič sa jej nesmie stať. Je ti to jasné." Austin sa prísne pozeral Matiasovi do očí.

,,Ako rozkážete vaše veličenstvo." uklonil sa. Austin pristúpil ku mne, oči mu znežneli. Pobozkal ma na pery tak rýchlo, že som nebola schopná ani reagovať.

,,Pôjdeš s Matiasom. Všetko dobre dopadne uvidíš," jemne sa na mňa usmial. Ešte pred odchodom mi venoval jeden bozk na čelo a rozbehol sa preč. A ja som v tú chvíľu cítila, že mi niečo chýba.

Ahojte,

prepáčte, že minulí týždeň cez víkend nebola kapitola, no fakt som nič nestíhala. A zasekla som sa v písaní pri jednom slove a nevedela som sa pohnúť ďalej. Už myslím na tie napínavé kapitoly a potom to takto dopadne :D. Ale známky sú uzavreté takže už konečne pohoda po celom nekonečnom školskom roku :D.

Michelle