Radšej ju budem považovať za profesorku. Toto nie je mama akú poznám. Ani čo by som sa nazdala dvere sa rozleteli a mňa silno udreli do hlavy až som spadla na zem.

Chytila som si hlavu v ktorej mi pulzovala bolesť. Pred očami som mala čierne škvrny.

Na chrbte som pocítila malú ruku už postaršej riaditeľky.
„Alex choď so Sisi zobrať do kuchyne pohár studenej vody. A Austin ty jej pomôž vstať prosím ťa." prísnym hlasom povedala riaditeľka.

„Zo všetkou úctou pani riaditeľka musím...", začal Austin ale riaditeľka ho prerušila, „pomôž jej." Cítila som ako malú riaditeľkinu ruku vystriedali dve veľké silné ruky na mojich bokoch ktoré ma opatrne a pomaly ťahali hore na nohy.

Austin ma už chcel pustiť ale len čo sa vzdialil podlomili sa mi kolená. V sekunde už stál pri mne a robil mi oporný stĺp. „Ďakujem" pomaly som zo seba vysúkala poďakovanie.

„Takže prejdime k tomu čo som chcela povedať." všetci sme sa otočili na pani profesorku. Riaditeľka mala pokrčené obočie. Alex ktorý sa už stihol vrátiť s pohárom vody bol červený od hnevu a Sisi mala prižmúrené oči. Na Austina som nevidela pretože stál za mnou ale mala som také tušenie že sa netvári o nič lepšie.

„Pani profesorka to vám ešte nedošlo že mi medzi sebou nechceme namaľované fifleny. Vy ste to nepočuli u nás sa dievčatá nemaľujú jediná výnimka sú súťaže a vystúpenia samozrejme." Luke sa uchechtal.

Pozrela som sa na Dominiku ktorá malá zreničky rozšírené od prekvapenia. Profesorka nedávala najavo žiadnu emóciu.

„Tak by sa nemaľovala čo je na tom!" odfrkla si profesorka.

„Keby máte aspoň trochu slušnosti ospravedlnili by ste sa jej!" ozval sa Austin spoza mňa čo ma prekvapilo.

„Prenecháš svoje miesto Dominike a ty pôjdeš do Best Barbies?" ostro sa na mňa pozrela.

„Ja... Ja..." nevedela som čo na to povedať bola som zmetená. Na jednej strane Luke na druhej mama a nevlastná sestra.

Ako som váhala izba sa zmenila. Bola celá v krikľavej ružovej farbe. „Aha už sa vzdala" posmešne prehovorila pani profesorka.

„Nie nevzdala!" vykríkol Luke a izba sa v tom momente zmenila do pôvodného stavu. Nie to nemohlo byť skutočné iba sa mi to zdalo. Chytila som si hlavu či nemám náhodou horúčku. Nie je to skutočné. Stále dookola som si opakovala. Pozrela som sa na ostatných tý vyzerali akoby si nič nevšimli takže sa mi to muselo zdať.

„Pani profesorka a slečna Dominika jej odpoveď znie nie môžem vás odprevadiť von?" zasalutoval smerom ku dverám.

„Nie ďakujeme" jedovato povedala pani profesorka otvorila dvere počkala kým prejde Dominika a silno zabuchla dvere.

O chvíľu na to odišla aj riaditeľka. „Sisi choď dole dohliadnuť aby nešla do podzemia na ostatných poschodiach sú zamknuté dvere takže tam je to v poriadku. Bež." prikázal Austin.

„Samú ju tam nepustím aj keď je to ďaleko od toho. Nie je na to dosť silná. Nie nepustím idem s ňou!" pevne zahlásil Alex na čo Austin iba prikývol.

„Ja idem tú vec skontrolovať." povedal Luke. A už ho nebolo. Alex a Sisi sa vyparili tiež. Do kelu znovu som tu s ním sama. A o čom sa tu bavili čo je v podzemí?

„Sadni si a napi sa tej vody." ostro sa na mňa pozrel pohľadom ktorý prenikal rovno do útrob môjho tela.

Poslušne som si sadla na stoličku vážne som unavená. Keď mi podával sklenený pohár z vodou dával si veľký pozor aby sa nedotkol mojej pokožky.

„Prečo si ku mne taký... milý." nevedela som nájsť to správne slovo. Nechápem tomu však ma na začiatku nenávidel.

„Prečo by som nemal byť milý?" odpovedal mi protiotázkou. Ale v očiach mu hrali iskričky.

„No pozeral si sa na mňa ako keby si ma nenávidel." šepla som potichu. Bála som sa jeho reakcie.

Iskričky sa z jeho očí vytratili. Nebolo po nich ani chýru ani slychu. „To nieje pravda. Nemohol nedokázal by som ťa nenávidieť." prudko vstal ako keby ľutoval svoje slová. Už zatváral dvere keď ešte rýchlo vyhŕkol:„ Určite si unavená. Radšej si ľahni nechcem aby si tu niekde odpadla." Potom nehlučne zavrel dvere.

Vydýchla som dlho zadržiavaný dych. Vybrala som si z komody pyžamo. Keď som bola prezlečená. Vyčistila si zuby a osprchovala som sa. Vkĺzla som pod perinu.

„Už spí?" za dverami som začula neznámi hlas. Asi by som si mala zapísať na zoznam najobľúbenejších vecí načúvanie. Hoci nie je moja chyba že rozprávajú tak nahlas a rovno pred dverami.

„Mala by. Musí byť vyčerpaná." dievčenský ale neznámi hlas prehovoril.

„Ja viem Jasmin. Neskôr sa za ňou pôjdem pozrieť." spoznala som Austinov hlas. Takže to dievča sa volá Jasmin.

„Neviem či je to dobrý nápad. Mne by sa teda nepáčilo keby sa na mňa niekto pozerá ako spím" napomenula ho Sisi.

„Sisi ale ja musím. Nechal som ju o samote keď bola v dosť divnom rozpoložení. Zmetenú" Austinov hlas znel akoby to ľutoval.

„Rob ako myslíš ja idem von je pekne a mne sa tu trčať nechce." zahlásila Sisi.

„Ideme aj mi aspoň sa zoznámime s Beatris."

„Predtým ako som zaspala počula som už iba vzďaľujúce sa kroky.

„Ela poď za mnou vysloboď ma" šepkal slabý hlas. Vstala som z postele a iba bosá sa zakrádala chodbou a potom točitým schodiskom až úplne dole. Ako som sa približovala k hlasu ktorý na mňa volal. Zrýchľoval sa mi tep. Po čele mi stekali chladné kvapôčky potu. A srdce mi tak búšilo že som mala pocit ako keby mi chce vyskočiť z hrude.

Bála som sa ale zvedavosť bola silnejšia. Dole bola hromada dverí ale ja som s istotou vkročila do tých posledných čiernych ako noc. Čiernych ako smrť. Dlhou úzkou chodbičkou som kráčala pomaly a chrbát som mala natlačený na stene. Spoza mrežovaných dvier sa za mnou načahovali ruky, laby s pazúrmi a tuším aj krídla?

Scéna sa zmenila. Bola som na nejakom bále. Ako v minulosti. Ľudia sa pozerali. Nikto netancoval okrem čiernovlasého muža s hnedovlasou ženou. Keď som sa poriadne pozrela. Obaja mali belasý prameň vlasov. Podobný ako má Austin ale oveľa svetlejší. Muž tancoval s eleganciou a dravosťou zatiaľ čo žena s pôvabom. Preboha veď sú to tí čo sú na obraze pri vchode aj na chodbe.

Výjav sa znova zmenil. Všade vládol chaos a strach vystrašený ľudia pobehovali sem a tam zatiaľ čo hľadali svoje rodiny a kamarátov. Iba dievča alebo žena z obrazu vyrovnane stála a rozprávala sa s niečím čo som nevidela. Muž z obrazu k nej pribehol s mečom pevne uchopeným v ruke. Pevne ju objal a vtedy spadli obaja ba zem bez známok života.
Biely sťa krieda.
Chladnejší ako sneh.
Žene sa zviezla po líci posledná osamelá slza.

Spočinuli vo večnom objatí. Bez strachu lebo vedeli že keď sú spolu nič sa im nemôže stať. 'Láska je mocnejšia ako smrť.'

Prudko som sa posadila a zbesilo hľadala niečo čo sem nepatrí.
Keď som nič nenašla bezmocne som si ľahla naspäť. A dúfala že ma už nezobudí žiadna nočná mora. No niekto mi to nechcel za žiadnu cenu dovoliť.

„Ukázal som ti čo sa stalo najmocnejším. To sa raz prihodí aj tebe. Ak ma nezachrániš postihne ťa rovnaký osud." zákerný hlas sa mi ozval v hlave.

----------------------------------------
Ahoj

Takže nová časť je na svete trošku skôr ako som si myslela že bude.

Ďakujem vám za nádherné komentáriky k minulej aj predminulej časti. :-D . Samozrejme že aj za VOTE \hviezdičky, prečítania a follow. Veľmi ste ma potešili.

Vaša Miška