Dni plynuli až príliš pomaly. Deň za dňom prešiel v tom istom streotipe. Vstať do školy, učiť sa, ísť na tanečnú, robiť domáce úlohy, voľný čas ktorý som zvyčajne trávila v záhrade kráľovnej Melanie s Austinom, či už bez neho. Aj ten mal veľa učenia a ešte nejaké tajné povinnosti. Vždy poobede som mávala hodiny s kráľovnou v jej salóniku ktorý som úprimne nemala rada. Bol na mňa až príliš prečačkaný a hlavne rúžový. Bledo-rúžová farba sa tam stmavovala až do staroružovej, bola zmiešaná so zlatou a bielou. Ak by tam bola nejaká krikľavá určite by som tam nevkročila. Keď k tomu pripočítam samé pravidlá a vybrané správanie v spoločnosti. Nič pre mňa. A potom už len ísť spať.

Dominika sa tvárila akoby sa nič nestalo. Akoby mama nezomrela. Za každým keď som ju na chodbe stretla sa bezstarostne smiala s babami z jej skupiny. Za to ja som zaťato odmietala nosiť hocičo okrem čiernej. Austin sa ma snažil presvedčiť aspoň na tmavšie farby ako je modrá alebo fialová. Sisi zase na svetlé. A kráľovná Afrodita sa stále strachuje že na blížiacej sa korunovácií budem mať čierne šaty.

Dni sa pomaličky pretiahli do týždňov a týždne do mesiacu. Taurus ma pár krát otravoval, ale nie tak ako pred tým. Nebolo to nič nebezpečné a naučila som sa ho v takýchto prípadoch ignorovať. A však stále som mala taký ten zvláštny pocit že sa deje niečo veľmi zlé, alebo sa ešte len bude diať. Niečo viselo vo vzduchu a upíri sa správali za posledné dva týždne poriadne divne. Aisling zo Sárou sú už poriadne dlho vo Švédsku a Arman mal že vraj, podľa Alexa pomáhať za trest upratovačkám, tak ho jeho rodičia zobrali na pár týždňou domou a ešte sa neukázal. No s Beatris sme také šťastie nemali. Bianka sa k nám na moje prekvapenie celkom ľahko pridala. Asi najhoršie zo všetkého bolo, že som si ničoho nebola istá a minúta mi niekedy pripadala ako hodina.

„Vnímaš?" pomykala mi Bianka rukou. Unavene som sa na ňu otočila. Tiež je pravda že v posledných dňoch som toho veľa nenaspala. Svoje kruhy pod očami som sa ani nesnažila skrývať. A Bianku presunuli do tej istej triedy kam chodím ja.

„Čože?" zamrmlala som potichu aby ma napoly hluchá profesorka matematiky nemohla počuť.

„Baby ti odkazujú aby si sa dnes poriadne vyspala." zašepkala. Švihom otočila hlavu na profesorku, píšucu na tabuľu nejaké vzorce. Aby skontrolovala že si nič nevšimla. Krátke myšacie pramene vlasov sa jej pritom zavlnili pri tvári.

„Načo?" spýtala som sa jej nezaujato. Ak to bude zase niečo o tom že vypadám strašne, nech si ma neželajú.

„No, za prvé si v poslednom čase divná a za druhé, že vraj zajtra si nás chce pozrieť slečna Bridgesová, aby vedela aké farby sa k nám hodia a podľa toho nám spraví kostýmy na vystúpenia."

Zamyslene som sa otočila naspäť na tabuľu a hlavu som si podložila rukami. Neubránila som sa zívnutiu.

Bianka si písala so Sebastianom. Zasnene sa pri tom usmievala. Pokrútila som hlavou. Jednak nad nevšímavosťou profesorky a nad ľahkovážnosťou Bianky. Ak by ju profesorka prichytila mala by problém. Zhlboka som si povzdychla a s nádejou pozrela na hodiny, hoci som vedela že ma úplne nevyslobodia aj keď je posledná hodina. Druháci už majú voľno, takže Sebastian školský poriadok neporušuje. A ja musím ísť za kráľovnou.

Konečne zazvonilo. Rozlúčila som sa s Biankou a pobrala som sa do kráľovninho salóniku. No šepkajúce si upírky a upírov som si nevšímala, akosi som si na to za ten čas zvykla.

S miernym úsmevom som pozdravila dvoch mladých strážcov stojacich pri mohutných dverách. Od smrti mami akosi pribudli k stálemu inventáru sídla. Obaja sa naraz pozdravili a otvorili mi dvere. Rýchlo som okolo nich prešla, prebehla chodbou a zabočila doľava. Pred dverami stál tentoraz iba jeden strážca. Strážcovia strážia zvyčajne iba hlavné dvere, no to že tento tu bol značilo že kráľovná tu už je. Nečakala som kým sa rozhýbe a rovno otvorila dvere. Za dverami ma privítala doslova a dopísmena ružová atmosféra. Kráľovná držala hrnček s čajom v rukách a niečo si pohmkávala. Podišla som k nej a na pozdrav sa mierne uklonila.

„Meškáš." prísne sa na mňa pozrela, no bolo vidieť že je unavená. Oni si asi vážne myslia že nevidím že sa tu niečo podozrivé deje.

„Prepáčte." zamrmlala som si, viac menej pre seba. Osloveniu kráľovnej som sa vyhýbala od vtedy čo ma požiadala aby som ju volala iba Afrodita.

„Mladá dáma na verejnosti nemrmle." napomenula ma s prísne stisnutými perami. Položila bielu porcelánovú šálku na tanierik. „Vymenuj všetky veci čo by dáma nemala robiť na verejnosti,"

Dáma, pche na to nech zabudne. „Mrmlať, vykrikovať, uškŕňať sa, hrbiť sa, nadávať a celkovo sa neslušne správať." naschvál som vynechala tie ktoré platia hlavne v upírskej spoločnosti so staršou generáciou a tie ktoré určite nedodržím.

Neprítomne prikývla.

„Je vám niečo?" spýtala som sa s nadvihnutým obočím. Zvyčajne je kráľovná plná energie, pripravená ma naučiť to čo som sa mala učiť už od malička. Ako sa má správať princezná.

„Počúvaj ma Ela." kráľovná ma pevne chytila za ruku. S neskrývaným prekvapením som sa jej pozrela rovno do modrých očí, presne takých ako Austin. Bol v nich smútok a súcit, ktorému som akosi nechápala.

„Ak sa stane, že ja a Austinov otec budeme musieť odísť a iná možnosť už nebude, musíš sa za Austina vydať. Rozumieš." zúfalo ma chytila za ramená. Mala som pocit akoby mi stuhla krv v žilách. S-svadba? T-to nie. Prijala som, že to čo medzi nami je by sa u človeka nikdy nestalo a ,že to puto je určené osudom, ale ja potrebujem viac času. Ako sa mám za niekoho vydať keď ho poznám vyše mesiaca! Vo vnútri som doslova panikárila. Čo mám robiť. A navonok nič nebolo poznať. Iba som na kráľovnú vyjavene civela.

Austin s tým určite nebude súhlasiť. Utešovala som sa.
A vtom mi v hlave skrsla myšlienka.

„Nemôžem sa zaňho vydať mám len šestnásť rokov. Je proti zákonom aby sa vydávala neplnoletá osoba." povedala som s istotou a dúfala že ma tento fakt zachráni. S Austinom je mi dobre to áno a cítim sa pri ňom úplná a v bezpečí. Ale svadba to je priveľa. Teraz s tým určite súhlasiť nebudem, možno raz o pár rokov.

,,Ale áno môžeš." trochu mnou zatriasla akoby chcela aby som niečo už konečne pochopila a hlavne tú bláznivú myšlienku odsúhlasila.

,,Ale zákony nedo..." Ešte som nikdy nevidela kráľovnú ako niekomu skočila do rečí, no a práve teraz sa to stalo.

,,Tu neplatia ľudské zákony. V nich budeš ešte stále nevydaná, ale v tých našich už budeš Austinovou právoplatnou manželkou a hneď ako dovŕšiš osemnásť budeš ňou aj v ľudskom svete. Musíš to pochopiť." prísne sa na mňa pozrela. Energicky som zavrtela hlavou. Toto je zvrátené v lete som mala iba šestnásť rokov! Nemôžu odo mňa čakať že sa za Austina vydám. Jednoducho nemôžu! Teraz som bola rada že vyhrala hlava s rozumom a nie srdce pohltené Austinom.

,,Mám len šestnásť" pripomenula so jej, pričom som si dávala pozor aby som to vyslovila čo najzreteľnejšie.

,,Už si dosť stará!" zvýšila na mňa hlas. Šokovalo ma to tak, že mi to na chvíľu vyrazilo dych. Kráľovnú som ešte nepočula rozprávať hlasom, ktorý kedykoľvek mohol prejsť do hlasného kričania.

,,Práveže nie som. Nechápete to mám šest-násť !" vyhláskovalo som jej slovíčko vyjadrujúce môj vek.

,,V upírskych zákonoch sa dievča môže vydať hneď ako dosiahne vek štrnástich rokov." povedala s chladom v jej slovách, očiach aj v jej mimike tváre. Prebehol mi mráz po chrbte. Salón sa mi odrazu zdal tmavší a temnejší, z kráľovnej vyžaroval hnev ,ktorý dodával izbe chlad. ,,Ak som dobre počula už si sa mohla vydať pred dvomi rokmi."

Ťažko som prehltla a v mysli hľadala ďalšiu výhovorku. Nemôžu za mňa rozhodovať čo spravím so svojim životom. Alebo donútiť ma natrvalo spojiť si život s Austinovým svadbou ktorá by v takom prípade bola pre mňa skôr pohrebom.

,,Mama by to nedovolila a ani otec s tým nebude súhlasiť." bojovne som vystrčila bradu. Do teraz som sa vo všetkom podriaďovala, je čas na zmenu.

,,Tvoja nebohá matka s tým súhlasila vo chvíli keď sa na tvojich vlasoch objavil prameň farby zhodnej s prameňom môjho syna, princa ktorý sa má stať kráľom. Hneď ako sme sa to dozvedeli tvoja matka podpísala sľub že sa za neho vydáš. A tvoj otec je človek jeho slovo u nás nemá žiadnu váhu. Je to tvoja povinnosť." Zvyčajne milé a láskavé oči Austinovej mami sa zmenili na tvrdé, čierne a bez citu. Táto situácia ako všetky ostatné mi pripomenuli že nie som medzi ľuďmi, ale medzi upírmi ktorý môžu kedykoľvek stratiť sebakontrolu. Práve tento fakt pomaly ale účinne mení moju povahu, aby sa moja myseľ ochránila pred zblaznením sa.

,,Neverím vám." zašepkala som so zaťatými zubami.

,,Neveríš? tak sa pozeraj." Zo šuplíka vybrala dva zvitky. Jeden bol zažltnutý, nasvedčovalo to tomu že je oveľa starší ako ten druhý, ktorý bol stále relatívne biely a menší. Pokynula mi nech si sadnem. Posadila som sa do kresla oproti kráľovnej. Rozviazala červenú stužku na zvitku a na stole ho rozvinula.

,,Čítaj a nahlas." prikázala a podala mi ho. Roztrasenými rukami som ho vzala.

,,Prijímam a akceptujem následky, toho že som si zobrala za muža človeka. Týmto sľubujem kráľovi, kráľovne a ich následníkom, že ak sa moje deti narodia ako upíri, budú sa stýkať s deťmi upírskeho rodu a príjmu za svojich panovníkov upírov z rodu Wattsonovcov. To isté platí aj v prípade že budem mať vyvolenú dcéru. Už teraz je z môjho pohľadu, prisľúbená jej predurčenému. A v prípade že moje deti budú čisto ľudské nikdy sa nedozvedia o mojom pôvode či upírskej existencii. Podpísaná Helena Flores (Adams)" dočítala som. Počas čítania maminho písma sa mi hlas lámal a triasol. Zasekávala som sa z dôvodu mojich trasúcich sa rúk v ktorých sa zvitok tak triasol že som sa v čítaní strácala a stále dookola hľadala miesto, kde som sa zasekla. Položila som na stôl kus pergamenu a už mi kráľovná podávala ďalší.

Tento krát som si ho mohla prečítať aj potichu.

Odovzdávam moju vyvolenú dcéru Elu Melanie Flores Adams jej predurčenému, následníkovi trónu princovi Augustínovi Eduardovi Wattsonovi. Súhlasím so svadbou mojej dcéry a princa upírov, obom im dávam požehnanie. Nech sú spolu šťastný. Týmto ju vraciam naspäť do upírieho sveta. Helena Flores (Adams, Davis)

Ja právoplatný princ upírieho kráľovstva prijímam svoju predurčenú Elu Melanie Flores Adams za svoju družku po zvyšok môjho života. A sľubujem skôr jej ako vám že ju budem ochraňovať a ľúbiť. Beriem si ju od Heleny Flores, stojacej medzi dvomi svetmi. Našim a ľudským. Od teraz jej dcéra nestojí medzi svetmi ako jej matka, kde nepatrí poriadne ani do jedného. Jej domov je v našom svete. Augustín Eduard Wattson

Zúrivo som potlačovala slzy. Takže Austin o tom vie a súhlasí s tým. Ako ma mohla mama len tak niekomu sľúbiť. Aj napriek svojmu zúfalstvu som si všimla pár drobností. Kedy mi chceli povedať že moja mama sa za slobodna volala Floresová. Mama vedela už vtedy že sa mojej svadby asi nedožije. A v mojom mene bolo napísané mamine staré priezvisko ako prvé. Už som vedela že v upírom svete je moje priezvisko skôr Flores ako Adams. A to z jednoduchého dôvodu. Môj otec je človek. Jeho meno tu neuznávajú. Mama písala úhľadným písmom, no to sa nedalo porovnať s Austinovým. Dúfala som že červený atrament a nie niečo čo ma stále napadalo. Krv. Nad tým nebudem rozmýšľať. Ešte raz som si prebehla Austinov text napísaný jemne nakloneným písmom. Rozplakala som sa. Rýchlo som list položila na stôl aby som ho nezamočila slzami. Pritiahla som si nohy k telu. Takto skrčená som zaberala na kresle približne štvrtinu jeho dĺžky aj šírky. Moje telo sa otriasalo vzlykmi. Už sa nedá cúvnuť. Už sa z toho nevyvlečiem. Mám pocit akoby sa na mňa všetko v poslednom čase sypalo a ja nemám ako to zastaviť. Plakala som za mamou, nad mojím osudom, nad všetkými zlými vecami.

,,Ela neplač, o menej než hodinu za tebou sem príde Austin. Dnes si dáme takú voľnú hodinu dobre? Niečo ti porozprávam a ukážem. Prepáč že som bola na teba taká hrubá. Viem že ma to neospravedlňuje, ale mám na to dôvod. Ak sa za Austina v prípade že tu nebudeme a nevydáš sa, Austin sa nebude môcť uchopiť trónu a po tridsiatich dňoch od nášho odchodu na trón zasadne náš najbližší vydaný príbuzný v Austinovom veku. V tomto prípade je to Arman Flowers už si našiel svoju predurčenú a podľa všetkého za chvíľku bude svadba. Bola by pohroma ak by sa stal kráľom pre celý náš svet." Počúvala som ju no vzlykať som neprestala. Celý môj život je už dopredu celý naplánovaný. Možno život každého z nás je naplánovaný osudom dopredu lenže môj problém bol taký že ja som ho približne poznala už skôr.

Počula som vzďaľujúce sa a znova približujúce sa klopkanie kráľovniných opätkov. Okolo pliec mi prevesila niečo huňaté otvorila som oči, aby som sa pozrela čo to je. Bola to modrá deka. Pohladila ma po chrbte skôr ako si šla sadnúť na opačnú stranu.

,,Napi sa, čaj ti pomôže, ukľudniť sa." prisunula mi porcelánovú šálku s drobnými staro-ružovými kvietkami. ,,Vieš prečo je tento salónik taký ružový." spýtala sa ma s jemným úsmevom. Uvedomovala som si že ma chce rozptýliť, aby som myslela na iné veci. Pokrútila som hlavou na znak že neviem. Studenými rukami som si opatrne vzala šálku a odchlipla si od horúceho čaju. ,,Je to preto lebo v celom hrade sa nachádza samá modrá, zelená, červená, čierna, hnedá a biela. No nikde žiadna ružová a keď som bola zhruba v tvojom veku som milovala ružovú farbu. Bolo to asi po troch rokoch čo som sa stala kráľovou manželkou." povedala s úsmevom a porozhliadala sa okolo seba. Vypleštila som na ňu oči. Ona sa vydávala keď mala trinásť?

,,Zdá sa ti že som sa vydávala príliš mladá. V tom čase to bolo úplne normálne niektorý sa vydávali už v desiatich rokoch. Kráľ Adrián mal vtedy asi 200 rokov. Môj otec ma prisľúbil môjmu predurčenému keď som mala päť. Vtedy sme sa prví krát stretli. On bol princ ,jediný syn kráľa Aurela a kráľovnej Melanie a ja obyčajné dedinské päť- ročné upírie dievčatko. Stretli sme sa tu neďaleko pri jazere. Hádzali sme spolu žabky do vody. Bolo to zaujímavé, ako skoro dvesto- ročný upír sa hrá s päť- ročným dievčatkom. Rozprával mi rozprávky. Bol pre mňa ako najlepší kamarát. Po čase ma učil čítať a písať, čo by sa mi v tej dobe kvôli mojim pomerom nepodarilo naučiť. Až neskôr som si uvedomila čo sa vtedy pri jazere stalo. Keď som mala asi dvanásť prišiel si po mňa spolu s dvoma vojakmi na koňoch. Adrián vysvetlil mojim rodičom že Taurusovi vojaci aj po jeho uväznený znovu začali so svojími útokmi. Bál sa o mňa. Preto ma aj zobral sem. Určite si už videla ten obrovský les. Vtedy tam bola jedna z upírich dediniek. Tam som bývala ja. Teraz je tam už mesto obklopené obrovským lesom. Moji rodičia zahynuli rukou Taurusových vojakov a po našej malej chalúpke nič nezostalo. Ukázala by som ti to v spomienkach, no ja nemôžem to môže iba Austin. On ti to neskôr možno ukáže." zasnene sa usmiala. Mala iba päť rokov a je s tým úplne zmierená a ja som o jedenásť rokov staršia zmieriť sa s tým nedokážem.

,,Prečo mi to nemôžete ukázať vy?" spýtala som sa jej chrapľavo.

,,Aj to spojenie myslí má svoje pravidlá. A jedno z nich je práve to že tvoj predurčený to môže spraviť s tvojim súhlasom kedykoľvek a ja máš ešte jednu jedinú možnosť zveriť sa so spomienkami ešte jednej osobe a iba raz v živote. Austin má moje aj Adriánove spomienky, Aisling sme ich nedali lebo ona sa skoro vôbec nezaujíma o upírí svet a Austin bude budúcim kráľom. Nemáš na výber musíš sa zaňho vydať." povedala to tak jemne až som si myslela že sa bojí že sa opäť rozplačem.

,,A keď tam poviem nie?" spýtala som sa potichučky.

,,V našom svete keď povie žena pred oltárom nie berie sa to ako áno a presne tak sa áno berie ako áno. Toto pýtanie sa ženy je iba zdvorilostné nič iné za tým nie je. Iba aby sme sa necítili tak zle. Povedz tam áno dobre? Bude ti tak lepšie." Jednej ďalšej slze som sa neubránila a pomaly vytiekla von z oka a skotúľala sa mi po líci. Opakom dlane som ju zotrela. V upírich zákonoch sú ešte stále pravidlá z minulých storočí.

,,Niečo ti ukážem." zodvihla zo zeme malú drevenú truhličku. ,,Tieto veci si nechávam viac menej z nostalgie." Otvorila ju. Vo vnútri sa nachádzali rôzne drobnosti. Vytiahla z nej malú jednoduchú gombičku. ,,Táto je zo šatočiek ktoré som mala keď som sa prví krát stretla s Adriánom." zašepkla. Láskyplne je pohladila a opatrne vrátila na jej miesto. Poukazovala mi strašne veľa vecí. Knižočku s ktorej je kráľ čítal, pár pergamenov na ktorých sa učila písať a mnoho ďalších vecí.

Viečka mi pomaly klesali a ja som zaspala. Možno majú baby pravdu a fakt zanedbávam spánok. I keď po tom čo som sa teraz dozvedela sa mi bude spať ešte horšie ako v posledných týždňoch. Korunovácia, svadba, smrť mami, Taurus, zlé sny. Čo sa ešte zlé prihodí kým sa konečne budem môcť poriadne vyspať?

O pár sekúnd ma pohltila pokojná temnota, za ktorou sa neskôr objavia nočné mory a prebudenie.

♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦
Ahojte!

Strašne sa vám ospravedlňujem že som nič nepridala už dva týždne. Snáď som vám to touto kapitolou vynahradila. Má 2894 slov. O cca tisíc slov dlhšia ako obyčajne. Je to najdlhšia kapitola akú som kedy napísala a písala som ju a upravovala (pre zaujímavosť) dokopy približne deväť hodín ;).

Ďakujem vám za vašu podporu :*

Michelle