Obzerala som si kamenné stĺpy po ktorých sa plazil popínavý brečtan. Na konci akoby chodby zo stĺpov bol čierny vchod do nejakej budovy. Musela byť už veľmi stará lebo sa rám dverí odlupoval.

„Čo tam je?" kývla som hlavou na vchod vo chvíli ako sme zabočili do ľavej strany.

„Ver mi nechcela by si tam ísť." povedal s úplne vážnou tvárou.

„Neodpovedal si na moju otázku." zamračila som sa. Nechcem teraz myslieť na to že každým jedným krokom som bližšie k mame, ktorá od teraz nebude na zemi.

„Katakomby."

„Aha" zamrmlala som. Neubránila som sa pohľadu na červené ruže po bokoch chodníka. Boli také nádherné a pri tom nebezpečné. Presne ako upíri. Ruže majú ostré tŕne ktoré dokážu porezať a upíri tí sú vlastne nebezpečnejší. Iba pri spomienke na Armana ma pichne v krku.

Pred nami sa objavili upíri a pár ľudí zoskupený okolo truhly. Obďaleč nechýbal ani kráľ s kráľovnou. Pohla som sa dopredu všetci mi uhýbali z cesty a obdarúvali ma súcitnými pohľadmi. Luke ktorý stál najbližšie k telu mami ma skľúčené silno objal. Ešte na sa na mňa pozrel a odkráčal za Sárou. Nasala som do pľúc čo najviac vzduchu. Podišla som k truhle zbierajúc posledné zvyšky odvahy.

Mama vyzerala akoby len spala. Ale ja som vedela že sa už nikdy nezobudí. Už len dúfam že sa jej niečo pekné sníva. Ryšavé vlasy mala rozpustené a oblečená bola v tmavo- modrých šatách pripomínajúcich nočnú oblohu.

„Vtedy som ti povedala že ti ešte nedokážem odpustiť to čo si spravila. Teraz ľutujem že som ti neodpustila. Kiežby sa dal vrátiť čas. Možno by si tu ešte bola s nami. Odpúšťam ti a ľúbim ťa mami." na konci sa mi zlomil hlas. Objala som jej mŕtve telo bez duše v nádeji že by sa zobudila. Potichu som plakala. Nestarala som sa že sa na mňa dívajú ani koľko ubehlo času. V spomienkach sa mi premietali tie pekné chvíle strávené s ňou. Asi najviac ma zarmucovalo že už nikdy neuvidím jej úsmev či nepocítim jej objatie. Na ramenách som zaregistrovala stisk rúk.

„El. Bude to v poriadku." otočil ma k sebe a objal. Neuvedomila som si že kráčame preč, ďalej od mamy.

Nemo som pozrela na kráľovnú a kráľa. Austin ma pustil. Otočila som sa mu chrbtom. Chrbtom k truhle nedokážem sa na ňu pozerať. Kňaz niečo odriekal ale mne to išlo jedným uchom dnu a druhým von. Už to tu nevydržím z každého rohu cítim smrť. Vo vzduchu... Rozbehla som sa do opačnej strany ďaleko od ľudí či upírov. Slzy mi neprestávali tiecť po lícach. Mami prepáč mi že som odišla prosím.

Nevšímala som si dieru v hradbách v šírke dverí a vyčnievajúce kamene bez váhania preskočila. No zarazila som sa a skoro spadla tvárou do zarosenej trávy. Okolo členkov sa mi plazila hustá hmla. Naskočili mi na chrbte zimomriavky. Poobzerala som sa okolo. Výhľad na zamračenú sivú oblohu skrývali obrovské koruny husto vysadenými stromov ktoré boli napriek začínajúcej jeseni zelené. Čo bolo dosť zvláštne, lebo v záhradách a na vedľajšom cintoríne boli listy už zažltnuté. To že sú tu hroby dokazovali iba jednoduché kamenné náhrobky obrastené machom a sem tam aj nejaký ten kopček. Napriek tomu že ma to tu desilo a vládla tu, taká ako by som to povedala, nadpozemská atmosféra.

Schúlila som sa do klbka pri dverách nejakej hrobky, ktorá stála pri kamennom múre. Nemohla som sa zbaviť pocitu že ma niekto sleduje. Tento intenzívny pocit ma pochytil po o malú chvíľočku neskôr ako som prekročila rozbitý múr. Mala som pocit že som prešla na opačný koniec cintorína, cesta mi trvala na môj vkus príliš dlho ešte aj keď som sa potkýnala o trčiace dubové korene zahalené rúškou hustej vodnej pary. Pritisla som si kabát bližšie k telu v snahe sa viac zohriať. Nie lenže je to tu divné ale je tu aj chladnejšie. Možno by bolo lepšie ak by som zostala pri mame. Tu mi akoby chladná smrť dýchala na krk ale bol tu rozdiel. Niečo tu bolo inač ako tam. Akoby tu smrť žila ako bytosť.

Zrazu mi srdce poskočilo, teraz som už vedela prečo, prišiel Austin. Našiel ma. Vlastne som aj vedela že za mnou príde. No i tak som bola ba pár minút sama.

Vedela som že by ma dokázal nájsť oveľa rýchlejšie alebo dobehnúť keď som ušla. On mi dal čas. Nad tou myšlienkou som sa trošku pousmiala.

„Tak tu si." usmial sa a ladne si sadol vedľa mňa. Pootočila som hlavu smerom k nemu ale nič nepovedala. Na lícach mám ešte studenili cestičky od sĺz. Už som ďalej nedokázala plakať.

„Toto miesto je zvláštne," zašepkala som čo najtichšie. Prikývol na súhlas a prehrabol si rukov svoje hnedé jemne vlnité pod bradu siahajúce vlasy.

,,Vieš čo?" začal rečníckou otázkou. Nastražila som uši aby mi nič neušlo. Spôsob akým hovoril bol vážny a seriózny. ,,Poviem ti povesť ktorá sa viaže na cintorín. V dobe keď žili a vznikli prví upíri, na začiatku stredoveku a konci staroveku, v dobe keď na nás ľudia verili, báli sa nás a zabíjali," posledné slovo doslova vypľul. No pokračoval:,, Mysleli si že všetci sme istý ako väčšina ,Moros'. No my sme zabíjať nechceli a práve preto nás vtedy toľko zahynulo. No im ľuďom to bolo jedno zabíjali nás a pochovávali no nie ako svoj vlastný druh. Našich predkov pochovávali v potupe. Odsúdených na večné blúdenie medzi zemou a nebom. Zakázali im vstúpiť do neba aj keď sa pre nich obetovali a nezabili ich. Pochovali ich tu dole tvárou, obsypaných makom, s tehlou v ústach, odseknutými hlavami, zavalených kameňmi a dokonca ich predurčené za živa hodili k ich telách a zasypali. Aj keď tie dievčatá neboli upírky. Ľudia to vedeli, postavili sa proti ich dcéram aj rodičia a súrodenci. Ony sa snažili upírov brániť pred rozbúreným davom. Uvedomovali si že sú obyčajné krehké ľudské stvorenia, no to im nebránilo postaviť sa pred niekoho koho ich druh považoval za netvora. Hovorí sa že tie dievčatá boli iné ako ostatné ženy. Mali v sebe dobrotu a nikdy by nikoho bez dôvodu neobvinili ani neposlali na smrť. Boli sme pre ne cítiace stvorenia ako ony. Tieto vyvolené to dokazovali už len tak že sa pred toho upíra postavili a odmietali ujsť aj keď im to ich predurčený upíri prikazovali. Ony tam zostali a s hrdo zdvihnutou hlavou znášali posmešky vychádzajúce z úst ľudí. Považovali ich za spoločníčky diabla. Ak je v ľudských dievčatách takáto dobrota osud ich určí za vyvolené. Vidí v nich to čo v dievčatách z minulosti. V dnešnej dobe sa vyvolené po čase pripoja k nášmu svetu. Nazvať vyvolenú človekom je urážka. Za ich činy sa vyvolené v našich očiach nezaraďujú medzi ľudí ale medzi nás. Ľudia si nás pamätajú z legiend ale vždy iba ako tých zlých a pri tom to bolo opačne. Tu. Na tomto mieste sú pochované aj nevinné ľudské a upírie deti a to iba preto že tvrdili že nie sme zlý a že si to čo nám robia nezaslúžime. Upírov zabíjali drevenými kolmi ktoré im zapichli do srdca. Prví upír všetky kolíky ktoré zabili zasadil sem a z nich vyrástli tieto stromy. Vytvárajúc svet pre svoje deti v ktorom títo úbožiaci odsúdený nenájsť pokoj, nájdu aspoň domov. Ľudia hovoria že tu straší a to je aj pravda. Duše upírov a vyvolených vystupujú z hrobov. Vždy keď chodia okolo tejto hrobky poklonia sa svojmu otcovi aj tý čo sa mali narodiť ako upíri, no narodili sa ľuďom. Za ich obetavosť ich prijal. My všetci sme jeho potomkovia- ja, ty, moji rodičia, tvoja mama, brat, Sára. Sisi, Alex, Jasmin, David, Sebastian a už aj Bianka... Je nás nespočetne veľa. Ale tí ktorý naopak sa poddali démonom ako Taurus a začali ich nasledovať tých prví upír odvrhol. Sú síce upírmi ale ich srdcia sú skazené ako tých ľudí čo nás zabíjali. Duše sa môžu pohybovať iba medzi týmito stromami nikde inde sa pohnúť nemôžu. Vo vnútri tejto hrobky je pomník pre všetkých upírov, vyvolených dievčat ktoré pokladali za svojho predka prvého. Keď je mesiac v splne a priami potomok prvého upíra presne o polnoci príde poprosiť o rozhovor s upírom ktorý našiel pokoj, tej duši je povolené od samotného Boha porozprávať sa so žijúcimi a nakuknúť do tohto sveta. Duša to môže odmietnuť a na zemi môže pobudnúť iba kým prví krát neodbije jeden hodina."

Chvíľu som naňho ticho hľadela s pootvorenými ústami. Rozmýšľala som nad tým či by som bola dostatočne odvážna ak by som bola na mieste tých dievčat. Ale pravdepodobne áno keď ma osud vybral. Austin vyzeral že je ponorený vo svojich myšlienkach. Asi neboli moc pekné keď zatínal sánku. Postavila som sa s chladnej zeme. Nadvihla si sukňu čiernych šiat a jemne sa uklonila vysokej soche v stene hrobky. Neurobila som to zo srandy ale s úctou k upírovi ktorý si ju naozaj zaslúži. Zostala som v úklone asi minútu viac to byť nemohlo. Pozrela som sa na upírieho princa ktorý sa na mňa hrdo pozeral. Moje telo sa rozhodlo že je teraz ten správny čas aby som bola červená ako paprika. Normálne som cítila ako sa mi do líc nahrnula krv.

,,Cítiť s teba úprimnosť dievča," ozval sa za mnou hrubý nepochybne mužský hlas. Rýchlo som sa zvrtla aby som zistila komu ten hlas patrí. Bola som si istá že som ho ešte nepočula. Pár centimetrov nad zemou sa vznášal mladý blonďavý muž. Ešte nikdy som nevidela staro vyzerajúceho upíra a ani asi nikdy neuvidím, ako nad tým rozmýšľam.

,,Nestraš ju Brian." Odľahčene sa zasmial. Pohľadom som skákala z Briana na Austina. ,,Upokoj sa dušička. Toto je Brian. Nemusíš sa ho báť," ocitol sa za mnou. ,,Brian toto je Ela moja predurčená,," predstavil ma. Brian sa mi jemne uklonil a povedal:,, Teší ma."

,,Aj mňa pane" odvetila som mu potichu.

,,Och, prosím ťa volaj ma Brian." Mávol rukou a ja som mu mlčky prikývla a usmiala sa. Brian musel byť jeden z tých čo uviazli na zemi. Nie len že sa vznášal ale bol aj mierne priehľadný. Už viem prečo som mala pocit že ma niekto sleduje, je tu plno duchov.

,,Kde máš Adu?" Austin sa ho spýtal zatiaľ čo sa rozhliadal po okolí.

,,Za chvíľku by tu mala byť," povedal, ,,ale som rád že ťa vidím a s takou milou spoločnosťou. Dlho si sa tu neukázal." Austin pokrčil plecami na znak že to nie je podstatné.

,,No tak tu si miláčik," Brian povedal žene s dlhými špinavo- blonďavými vlasmi, oblečenej v po členky dlhých šatách ušitých z drsnej látky. Značili o tom že Ada nepochádza z bohatej rodiny. Hneď ako sa poklonila soche si vsunula bielu ruku do Brianovej.

,,Malú Alžbetku znova naháňal Jakubko. Musela som ich zastaviť skôr než zobudia pani Andersonovú, alebo sa nepovadia." Vysvetlila mu.

,,Mala si počuť ako Austin rozprával tejto dievčine povesť o tomto cintoríne. Prerozprával to veľmi pekne akoby sa učil povesti s kópie mesačnej knihy naspamäť." Ada sa žiarivo usmiala no potom posmutnela.

,,Pripomenulo ti to tú noc vtedy na námestí však?" Brian mlčky prikývol. Zmetene som sa pozrela na Austina. ,,Ada sa..." začal potichu no Brian ho prerušil že to chce povedať sám. Všetci štyria sme si posadali na trávu nedbajúc že budeme mokrý od drobných kvapôčok rosy. Okolo nás sa vlnila hmla ktorá pridávala Brianovmu rozprávaniu len na desivosti.

,,Bola noc keď ma chytili. Bez hocijakého súdu či dôkazu ma odviedli rovno na námestie. Upíri nie sú hodný spravodlivosti. Hovorievalo sa v tých časoch. No ja by som to povedal tak že nikto nie je pre ľudí hodný spravodlivosti. Súd mávali iba bohatý šľachtici ktorý dokázali podplatiť svedkov a sudcu. Práve mi pripútavali ruky železnými okovami k pevnému trámu tak aby som sa nemohol dostatočne hýbať. Z davu sa ku mne predierala kričiaca Ada, ale ona nekričala urážlivé slová ako ostatný, kričala nech ma pustia. Bolo to to najhoršie čo mohla spraviť. Vyliezla ku mne na drevené pódium slúžiace na popravy. Pochabo sa postavila rovno predo mňa a pred kata s dubovým kolom v ruke. Všemožne som sa ju snažil prinútiť aby ušla, kričal som na ňu, usiloval som sa ju od seba odstrčiť tak aby som jej neublížil. Vedel som že je už neskoro. V očiach každého človeka i svojej rodiny a priateľov bola čarodejnica, služobnica satana ktorú posadol démon, prenášajúci sa z upíra. Samé bláznovstvá vymýšľané ľuďmi stáli životy. Ada sa nechcela ani pohnúť a tvrdohlavo stála na tom istom mieste ako prikovaná, až kým ju neodvliekli na kraj. Donútili ju kľaknúť si, jeden ju za ramená tlačil dole k zemi a druhý jej držal tými svojimi odpornými paprčami hlavu aby sa pozerala ako mi zabodli drevený kôl rovno do hrude na miesto kde sa nachádzalo srdce. Bolesť spôsobenú kolom som skoro vôbec necítil. To čo ma ochromilo bola bolesť a utrpenie v jej očiach. Nikdy nezabudnem na jej strhanú tvár. Austin radím ti nikdy nedovoľ aby ťa chytili ľudia či niekto iný zabil pred jej očami. Teraz ľutujem že som ich všetkých nezabil, lebo to nebolo to najhoršie som sa dozvedel až ako duch. Hodili ju ku mne do hrobu a ona bola ešte živá! Ešte živú ju zasypali! Nechali ju udusiť sa!" Posledné tri vety zakričal až som sa mykla.

Austin ma chytil okolo pásu. ,,Brian zabudol si. Ja som tam za tebou skočila dobrovoľne. Nestihli ma tam zhodiť, vytrhla som sa im. Škoda že si taký ťažký. Snažila som sa ťa otočiť. Keby som bola upírka alebo by som ťa nejako pretočila nemuseli by sme tu teraz byť. Aj keď tu je celkom dobre." Povedala previnilo akoby ona mohla za to že tu uviazli.

,,Nie, ty si za mnou v prvom rade vôbec skákať nemala. Mala si utiecť." Povedal jej jemne. ,,Ja by som neprežila. Chcela som radšej byť s tebou ako byť bez teba v nebi." Nastalo doslova hrobové ticho. Neopovážila som sa ani nahlas nadýchnuť. Austin mal zatvorené oči, zmraštené obočie a pery stisnuté do tenkej linky. Ani nechcem vedieť nad čím rozmýšľa alebo čo si predstavuje.

,,Austin skoro som zabudol. Adrian chcel mak ktorý k nám vysypali pred mnohými rokmi. Môžeš mu to doniesť?" Brian podal Austinovi hnedý hrubý mešec.

,,Otcovi?" kontroloval si. ,,Áno" prikývol Brian na potvrdenie svojich slov.

,,Na čo to potrebuje?" spýtala som sa.

Ozvala sa Ada: ,,Z hrobu duša nemôže vyjsť kým nepozbiera všetky zrniečka maku a tento mak bol už použitý, takže by mal fungovať na toho vášho ducha v meči. V naliehavom prípade, no ani to ho nezadrží večne."

Austin na mňa pozrel pohľadom , máme problém' ,,My už pôjdeme a želáme veľa šťastia. Dúfame že sa čoskoro znovu uvidíme." Obaja naraz zmizli akoby tu nikdy ani neboli.

,,Pôjdeme aj my, bude ti zima." Vytiahol ma na nohy. Kým sme prešli k diere v múre stretli sme ešte dve malé deti o ktorých hovorila Ada. Chlapec sa mi zdal o trochu starší a myslím že to bol upír ak som dobre videla jeho dva malé biele ostré zúbky. A dievčatko bolo mladšie a pravdepodobne človek. Pokojne sa o niečom rozprávali, sedia na dvoch náhrobkoch oproti sebe.

,,Ako to že sa tak normálne rozprávajú? Také malé deti ako oni sa normálne ešte nevedia o ničom tak zaujato rozprávať." Nechtiac som povedala svoju myšlienku nahlas.

Austin sa tlmene zasmial. ,,Iba výzor je detský mysľou sú už vyrovnaný s dospelými."

Prekročením kameňov v strede diery sme opustili svet mŕtvych a vrátili sa do sveta živých. Do nášho sveta.