Položila som si hlavu na stôl. Pred všetkými? Zosypem sa tam. „Marry vodu rýchlo!" Prečo tak kričí. Pomyslela som si veď nikto neumiera. O chvíľku predo mnou stál veľký pohár s čistou a studenou vodou.

„Napi sa." Ukázal na sklenený pohár.

„Som v poriadku." ubezpečovala som ho. Aj keď to čo mi povedal pred pár minútami sa mi nepáčilo. Ak by som sa neprihlásila na túto školu riešila by som iba známky, otravné spolužiačky riešiace chalanov a ich obľúbené chlapčenské hudobné skupiny a ,,pekných" spevákov o tých čo boli tučný alebo sa im nepáčili ani nezakopli i keď mali pekné pesničky. Ide im iba o výzor lenže hlavná je tá pieseň. Nikdy som ich nechápala sú to len chalani nič viac. Iba ľudia presne tak ako oni a ako ja. Áno, táto situácia má aj svoje plusy ako je napríklad Austin lepšieho chlapca som si už ani priať nemohla, spoznala som tu nových ľudí i upírov (Po prví krát.). A hlavne môžem tancovať. Priznávam že tie záporné stránky majú stále veľkú prevahu.

,,Aj tak sa napi.'' Trval na svojom a podával mi pohár. Neochotne som si ho od neho zobrala a odpila si trošku vody. Vzápätí som celý pohár vypila do poslednej kvapky. Neuvedomila som si aká som smädná pri tom všetkom čo sa tu deje zabúdam na smäd či hlad .

,,Dáte si niečo mládež." Pricupkala k nám zavalitá Marry. Milo sa na nás usmiala, šťastná že má konečne nejakú prácu.

,,Ja si dám nejaké ovocie a rožok je jedno aký." Opätovala som jej úsmev. ,,Pre mňa nič som plný." Uškrnul sa Austin na čo Marry pokrútila hlavou. Asi to pochopila lebo ja som to nepochopila.

Hneď ako odišla do kuchyne som sa na Austina pozrela. ,,Ako to že si plný? Nebol si predsa jesť?" Snažila som sa na to prísť skôr ako mi odpovie. Nepodarilo sa.

,,Bol som jesť ale v kuchyni v zámku." Uškrnul sa a pri tom mi ukázal rad jeho žiarivo bielych zubov s predĺženými tesákmi. Viac mi nebolo treba aby som pochopila. Pil krv to preto teraz nemusí jesť. Však čo som čakala. Je upír krv pije a teraz sa o tom predo mnou zmienil prví krát. Som ja ale hlúpa o upíroch som čítala a takúto vec si nezapamätám? Nemyslela som si že som s pamäťou na tom až tak mizerne.

,,Ale no ták. Netvár sa tak znechutene. Náhodou je to dobré." Znechutene som zvraštila nos. No možno tak pre upíra no čo na to asi povie človek. Prvé čo mňa napadne je fuj alebo nechutné. A upíra zase mňam a ako povedal Austin dobré.

„Ako často to musíš piť?" spýtala som sa ho opatrne.

„Ela. Nie je to tak že to musím piť ale že chcem. Nám to chutí. A bez krvi je maximány priemer tri dni. Presne tak isto ako vy bez vody. Ibaže mi vydržíme oveľa dlhšie bez vody. Musíme ju piť a každý vydrží tak dlho podľa toho aký je silný. A ja pijem krv jeden pohár za deň ak si chcela to vedieť." Len nech predo mnou nevyslovuje to slovo krv. Mimovoľne som sa striasla. Aj keď je to práve krv čo drží všetko živé pri živote, mne prišla vždy nechutná. Dokonca aj keď sa porežem. Príde mi moja vlastná krv odporná.

,,Nech sa páči." Marry predo mňa položila tanier s rožkom a mandarinkou.

,,Ďakujem." Poďakovala som sa jej.

Keď som dojedla rožok a brala do rúk mandarinku Austin sa na mňa veľavýznamne pozrel. Zagúľala som naňho očami. Pomaly som ovocie šúpala.

,,Zajtra bude pohreb tvojej mami," povedal potichu. Ustrnula som v pohybe. Mama ja som na ňu skoro pri tomto všetkom zabudla. Hlavne pri Austinovi som zabudla na smútok.

,,Kde?"

,,Tu na cintoríne pochopiteľne." To tu je aj cintorín. Definitívne sa už nebudem nikdy len tak potulovať po záhradách. Nechcem riskovať že sa tam niekde stratím a omylom sa dostanem na cintorín.

Vlastne práve kvôli tomu som taká bojazlivá a na cintoríne som od svojich trinástich nebola nikdy sama. Pred tým som chodila na cintorín sama skoro každý deň ale vždy len keď bolo svetlo pozrieť babku a dedka. Až do kým obľúbené baby z triedy nevymysleli že si vyjdeme potajomky v noci z domu a stretneme sa pred bránou miestneho cintorína. Vtedy som si myslela že mi to pomôže získať si viac kamarátok. Keďže Sandra mala v triede aj iné kamarátky. Tak som tam prišla. Prešli sme pár krokov a niekto stupil na vetvičku. Všetci sme sa rozbehli naspäť. No ja som zakopla a vytrela sa na zemi. Keď som vstala všetci boli preč a brána sa nedala otvoriť. Bolo to tam strašne desivé. Každá sviečka vytvárala strašidelné tiene a konáriky kríkov šúchali o kamenné náhrobky a vytvárali zvuk škriabania pazúrov. Nevedela som ako som sa dostala domou. Iba sa mi to snívalo no teraz už viem že to nebol sen. To ma Luke našiel. Teraz už viem ako.

„Môj otec o tom vie?" Smutne prikývol. „Ale nemôže prísť na pohreb. Podľa zákona nesmie človek vstúpiť na územie cintorína." smutne zašepkal. „Je mi to ľúto." Načiahol sa ku mne a svojou veľkou rukou ma pohladil po líci.

„Takže ani ja nemôžem ísť?" Slzy sa mi drali von z očných kanálikov. „Nie. Nie, Ela ty môžeš ísť. Výnimočné tam smú."
Utrela som si tých pár sĺz čo sa stihli dostať von.

„Pôjdeme?" opýtala som sa ho.

„Ešte si nedojedla." ukázal na mandarinku. „Musíš jesť. Vieš koľko krát si vynechala jedenie od kedy si tu?"

„Zjem ju po ceste. Sľubujem." pozrela som sa naňho. Prešla som okolo stolov k pultu a poprosila Marry o vodu na tanečnú.

Cestou k dverám som si zobrala zo stolu ošúpanú mandarinku. Kým sme prišli do tanečiarne som ju zjedla a už stihlo aj zazvoniť na prestávku takže sme sa museli predierať davom ľudí a upírov ktorý mierili na opačnú stranu.

Zhlboka som sa nadýchla keď sme dorazili do zatiaľ pokojnej a tichej tanečiarne.

„To bola teda tlačenica ." poznamenala som.

„Vy už ste tu?" ozvala sa profesorka Bellová. Otočila som sa k dverám kabinetu od kiaľ som počula jej hlas. „Ela. Asi ťa poteším zdvíhačku tam nebudeme dávať keď to nevieš." kyslo sa na mňa usmiala a zvrtla sa do kabinetu.

,,Nevšímaj si ju zdvíhačky sa jej strašne páčia. Povedal by som že je nimi až posadnutá."

,,Všetci do vnútra a hneď! " kričal pán profesor. Ani nie o sekundu sa otvorili dvere a do vnútra sa nahrnuli ostatný a tesne za nimi pán profesor. Vysmiaty Alex si to namieril rovno k nám. Teda skôr k Austinovi.

,,Mal si tam byť! Na to že sú to ľudia sú celkom vtipný. Tí istý čo minule zase vytopili záchody a jeden z nich sa na tom šmykol. Takže im to teraz dosvedčili. Máme o päť ľudí na škole menej. Riaditeľka ich vyhodila." Smial sa. Mne to nepripadá ani trošku smiešne. Austin sa nad tým len usmial na čo som sa naňho zamračila.

„Tí čo nás podozrievajú?"
Alex s úsmevom prikývol.

„Podozrievajú?" vyvalila som oči.

„Pchali nos tam kde nemali. Verili tomu že sme nejaký nájomný vrahovia. Videli podzemie." zasmial sa.

„Dosť rapotania. Musíme cvičiť do Vianoc to musí byť perfektné. Budú dve vystúpenia jedno pre celú školu a druhé iba pre upírov." Prikázal pán profesor. Rýchlo sme sa rozcvičili. Najradšej by som rozcvičku úplne vynechala.

„Budeme tancovať v kruhu valčík na tradičnú hudbu." doplnila ho pani profesorka. Skákala som z jedného profesora na druhého.

,,Takže základy ktoré by ste už mali vedieť a preto sa ich nebudeme teraz dopodrobna cvičiť. Krok viete všetci. Chalani vy musíte dievčatá pri tanci viesť a baby vy sa nesmiete nechať zase až vláčiť ako som mal príležitosť vidieť minulý rok. Iba upozorňujem. Dívajte sa cez jeho rameno. Dobre spravte dvojice." Spomínam si ako som chodila celý minulý rok na doučovanie spoločenských tancov pretože v prihláške bolo že musíme ovládať základné kroky pri základných tancoch. Bola to poriadna drina učiť sa, chodiť na tanečnú a potom ešte aj na doučovanie z nej. Často krát som sa vracala domov v zime až po tme.

Postavila som sa oproti Austinovi. Chytil ma pravou rukou za chrbát tesne pod lopatku. Neváhala som a chytila ho za rameno. Voľné ruky sme si spojili pár centimetrov od seba. Pozrela som sa cez jeho rameno ako povedal profesor Jones.

,,Toto bude hračka. Musel som toto vedieť už keď som mal šesť rokov. Vieš aké bolo utrpenie tancovať so sesternicami?" pochválil sa a aj posťažoval zároveň.

,,Prečo? Nemáš rád svoje sesternice?" spýtala som sa ho s úsmevom.

,,Nie že by som ich nemal rád. No v tej dobe boli neznesiteľné. Samé Austin dáš si tam ten ružový koláčik je vynikajúci. A druhá možnosť tie čo boli vyššie než ja tancovali s tým povýšeneckým výrazom a stúpali mi na nohy." Predstava Austina nižšieho než dievča by ma za normálnych okolností asi rozosmiala. Lenže teraz sú tu dvaja profesori a snažím sa vymyslieť nejaký super plán ako sa vyhnúť tomu aby som mu stupila na nohy.

Nemohla som na to nič povedať lebo k nám práve prišiel pán profesor ktorý sa spolu s profesorkou Bellovou venujú naprávaniu našich mylných postojov. Prekvapene nadvihol obočie keď sa na nás pozrel. ,,Austin, Ela máte pekný postoj taký uvoľnený tu ešte nebol. Austin iba ju troška pevnejšie chyť pravou rukou." Usmial sa. Keď ma pevnejšie chytil zasyčala som od bolesti. Asi tam budem mať modrinu. Austin tú ruku úplne stiahol a nechal si ju voľne padnúť pozdĺž boku tela.

,,Prepáč. El. Prepáč mi. Nechcel som." ospravedlňoval sa slovami aj pohľadom.

,,To je v poriadku. Môžeš dať ruku späť. Nebolí to až tak veľmi." uistila som ho. Neisto a hlavne veľmi jemne položil ruku naspäť. Trošku ma v chrbte pichlo ale hneď to prestalo. Rýchlo som vystriedala grimasu nebadateľným úsmevom.

,,Pustím hudbu. Chcem vidieť ako dokážete tancovať!" zvolala profesorka Bellová. Na rádiu pustila pomalú valčíkovú melódiu. S Astinom sme sa pustili. Počkala som kým sa pokloní a potom som sa uklonila aj ja. Dali sme sa do základnej pozície a na zmenu hudby sme sa pohli. Pomalšími a jednoduchšími krokmi sme sa plynule presunuli k rýchlejším a zložitejším. Najťažšie na tom bolo asi to že som nevedela kam sa Austin chce pohnúť. Svojej úlohy viesť sa zhostil perfektne. Stíhala som no nezaobišlo sa to bez pár stupení na nohu. Ukončili sme to tak že som sa prehla dozadu a Austin ma držal za pás. Keď som sa narovnala hneď ako skončila hudba sťažka som dýchala. Už dávno som sa pri tanci takto neunavila. Asi som nejakým spôsobom stratila kondíciu cez koniec prázdnin.

„Si v poriadku? Bolí ťa chrbát?" spýtal sa ma.

„Som. A chrbát ma nebolí." zaklamala som mu. Pohľadom sa snažil zistiť či klamem. Teraz si ho do hlavy nepustím.

Večer keď som si prezliekala v Austinovej izbe pyžamo opatrne som si prevliekla tričko cez hlavu. Otočila som sa chrbtom k zrkadlu. Zalapala som po dychu a opatrne sa dotkla veľkej modrastej modriny pod lopatkou. Zasyčala som.

„El. Prečo si mi klamala?" ozval sa za mnou. Rýchlo som si cez hlavu prevliekla tričko. Otočila som sa na neho. Na jeho tvári sa jasne črtala ľútosť, bolesť, hnev, a v neposlednom rade aj vina.

,,Nič to nie je, naozaj." znovu som mu klamala. No čo mám robiť keď nechcem aby sa trápil. Sklamane skrčil čelo čím sa mu na ňom vytvorila jemná vráska. ,,Prečo mi zas klameš? Ja viem že ťa to bolí. " Chytil mi tvár do jeho veľkých dlaní. Oči som zavrela aby som si usporiadala v hlave myšlienky a dokázala pravdivo odpovedať na jeho otázku.

,,Nechcem aby si sa kvôli mne trápil. Je to moja starosť. To ja nie som upírka ak by som bola nestalo by sa to."

,,Je to moja starosť viac ako si dokážeš predstaviť." Čelo si jemne priložil k môjmu.

Okrem toho že ma zo spánku budili nočné mory ktoré nedokázal už ani Austin zastaviť sa už túto noc nič nestalo až ráno. Zase som bola ospravedlnená za školy no tento raz kvôli pohrebu. Pohrebu mamy. Dnes ju posledný krát v živote uvidím. Obliekla som si čierne rifle a čierny tenký kabát keďže sa rapídne teraz na konci septembra ochladilo. Slzám som sa bránila celou cestou naprieč školou kde po mne po niektorý hádzali ľútostivé pohľady a niektorý iba zarazene hľadeli. Jedinou útechou mi bol upírí princ ktorý ma chlácholivo držal okolo pásu. Dokázala som ich udržať až po kým som neuvidela honosnú ale starú kamennú klenbu vedúcu na cintorín.

Na cintorín upírov.

Ahojte!

Konečne som to dopísala. Po pravde sa hanbím. S touto kapitolou meškám už týždeň :(. Učitelia nás naháňajú s opravovaním známok tak som sa k písaniu dostala len večer. Myslela som si že to dopíšem skôr no bohužiaľ to nevyšlo.

Táto časť má cez 2000 slov tak dúfam že som vám to trošku vynahradila a aj že sa vám časť páčila. Neviem kedy bude ďalšia ale rada by som ju zverejnila aspoň do týždňa. No nič nesľubujem.

Túto sú dve obálky na tento príbeh. Ktorú by ste si vybrali vy? Pretože mne sa páčia obe a neviem sa rozhodnúť. Sestre a kamoške sa páčila tá prvá tak som ju tam dala. Iba chcem vedieť čo by ste vybrali. Možno ju potom vymením :).

Ďakujem veľmi pekne za vašu podporu.

Michelle