Pomaly som sa vliekla za Austinom uličkami zo živého plotu. Teplý večerný vetrík mi jemne udieral do tváre. Slnko už pomaly zapadalo. Smútok ktorý sa vo mne rozlieval rýchlejšie ako keď beží gepard. Pred tým ako som vyšla z izby som sa prezliekla do čierneho trička a polovičných legínsov.

Zapadajúce slnko mi na chvíľu zasvietilo do očí. Prižmúrila som oči, no to mi vytlačilo slzy nahromadené pod očnými viečkami. Nesnažila som si ich zotrieť moja mama by si ich zaslúžila. Však ona zomrela kvôli mne. Keby som tu nebola ja ona by žila. Objala som si ramená.

„Ela." frustrovane vydýchol a prehrabol si vlasy. „Vieš o tom že dokážem vycítiť tvoje emócie. Viem že sa trápiš a neviním ťa za to. No nemôžeš sa takto zožierať. Tvoja mama by to nechcela. Alebo to sprav aspoň kvôli mne. Nevieš si predstaviť aké je to keď prežívaš niečie pocity s tými svojimi.

,,Prepáč." zašepkala som. Môj hlas bol zachrípnutý.

Pretrel si rukou tvár. Rozmýšľal čo na to povedať. No to čo povedal ako prvé ma prekvapilo.
„El. Ty si taký truhlík. Neospravedlňuj sa keď nemáš za čo. Iba sa prestaň zaťažovať a trápiť. Viem že to nepôjde úplne ale aspoň to skús a prestaň na to sústavne myslieť. Ty za to nemôžeš dobre?" Pomaly som prikývla aj keď som tomu neverila. Snažila som sa smútok čo najviac zahnať.

„Výborne," usmial sa. „Zoberiem ťa bude to rýchlejšie." Nestihla som namietať a už ma zdvihol do vzduchu.

„Austin. Som ťažká." nepatrím k zrovna najľahším dievčatám. 62 kilogramov je už dosť veľa na prváčku na strednej. A ešte keď sa môžem porovnávať s trpaslíkom. Nie som chudá ale ani tučná.

„Ale nehovor." povedal posmešne a rozbehol sa dopredu. A naozaj sme tam boli skôr. O veľa skôr, menej než za dve minúty. Sme boli asi v pólke svahu vysokého kopca ktorý pokrývala zelená tráva. Nad nami bol akoby ďálší ale už menší zámok. Viedli doňho schody z oboch strán. Pod nami bola obrovská fontána a v diaľke sa črtalo sídlo. Školu odtiaľto ani nebolo vidieť taká bola malá.

„El. Tam hore sa staneš princeznou." usmial sa, ,,Mojou princeznou." krv sa mi nahrnula do líc. Potichu sa zasmial.

„Je tam kaplnka, korunovačná miestnosť a na poschodí tanečná sála a brána cez ktorú sa dalo kedysi dostať do kráľovstva na mesiaci. No teraz keď je kráľovstvo zničené a jeho obyvatelia na zemi sa brána nedá otvoriť. Väčšina pád dole na zem neprežila. Pár z nich poznám. Ale oni si už na svoj domov nepamätajú. Keď sa dostali na zem boli ešte bábätká. Stalo sa to veľmi dávno ešte pred tým ako som sa ja narodil. Takže sú všetci o takých približne 200 rokov starší." Potiahol ma za ruku dole na trávu. Ľahla som si a Austin po chvíli nasledoval môj príklad. Teplé steblá trávy ma šteklili na lícach. A slnko stále otravovalo moje oči a mierne zohrievalo moju tvár.

„Ak to bude niekedy možné rád by som ťa tam zobral." povedal po chvíli. „Mama mi rozprávala že to tam kedysi bývalo nádherné."

„Na tú korunováciu čo sa musím všetko naučiť?" Hlas sa mi na konci zlomil. Ja neviem či dokážem psychicky zvládnuť niečo také. Bude tam určite veľa ľudí alebo skôr upírov. A akoby toho nebolo málo vtedy sa budem musieť poddať svojmu osudu.

„Na korunováciu potrebuješ vedieť iba to ako sa správať a čo povedať. Potom po nej stačí keď sa naučíš vyjadrovať, všetko s etikety a naše dejiny. Nie je toho až tak veľa. Keď sa stanem kráľom bude to oveľa ťažšie." zaškeril sa. Som strachopud! Vynadala som si v duchu. Bojím sa už len toho učenia. Nech sa snažím ako sa snažím. Nedokážem sa mojej bojazlivej povahy vzdať. Jednoducho som to ja. Sama som prekvapená že som sa naučila držať jazyk za zubami. No i za to môže ten prekliaty narastajúci strach vo svete upírov.

„Ty chceš byť kráľom?" spýtala som sa s pohľadom upreným na oblohu.

„Nikdy som o tom nerozmýšľal. Je to moja povinnosť. Povinnosť prvorodeného syna s kráľovského rodu. Aj keď keby si bola s Armanom a porazili by ste Taurusa stal by sa kráľom on." Zaťal päste. „A spoly s ním aj Taurus."

„Ty... no nemáš obavy s toho že sa staneš kráľom?"

„Nie, môj otec to zvládol a starý otec tiež. Zvládnem to tiež. A okrem toho nemôžem sa len tak vzdať."

„Chcela by som byť odvážna ako ty." zašepkala som. Obloha bola už tmavomodrá a pomaly sa začínali ukazovať aj hviezdy.

„Sára už odišla?" spýtal sa a pozrel na mňa z nedôverou v očiach. A ja som si uvedomila že som sa o ňu vôbec nezaujímala a že ani neviem či tu ešte je. Pokrčila som ramenami.

„A ako sa ti pozdáva Sebastianova Bianka?" vypytoval sa ďalej.

„Je tichá viac o nej povedať neviem keďže ju nepoznám." A ani ju príliš spoznávať nebudem. Buď začne ona tak ako baby alebo má smolu. Za tie roky v škôlke som sa naučila že je lepšie nemať kamarátky. Potom to iba zbytočné bolí keď ti nakoniec povedia že sa už s tebou nechcú ďalej baviť. Chcem nejakú jednu dve kamarátky u ktorých si budem istá že ma nesklamú. Už aj tak riskujem. Keď som si otvorila srdce pre Austina. Nie som si istá či mi ho nezlomí.

„Je divná. Kľudne by mohla byť s Taurusom" skrčil obočie.

„Nezdá sa ti že v poslednom čase nikomu novému nedôveruješ. Vlastne nikomu novému od kedy som sa tu objavila?"

„Musím byť opatrný. Všade môže mať svojich špehov. Tak ako my..." na konci vety sa zasekol a ľútostivo na mňa pozrel. Vedela som že naráža na moju mamu.

„Je to Sebastianova," zasekla som sa. „predurčená".

„A ty by si už konečne mala začať veriť osudu." na oko sa na mňa škaredo pozrel ale jeho oči ho prezradili.

„Hmm." Zatvárila som sa zamyslene. Ukazovákom som si poklepala po ústach. „Radšej nie úplne. Mohlo by ma to zabiť."

„A to už ako?" dobiedzal.

„No tak príklad. Sadnem si dole k Taurusovi s knihou v ruke a počkám či osud zariadi či ma Taurus zabije alebo nie." Rozosmiala som sa ten jeho pohľad bol na nezaplatenie.

„To nie je smiešne." chytil ma za ruku.

„To mi nie je smiešne ale ten tvoj výraz." zachichotala som sa.

„Pozri sa na ten mesiac." prstom ukázal na oblohu ktorá už úplne stmavla. Mesiac v splne na nej svietil ako lampa.

„Dúfam že sa tam raz pôjdeme pozrieť." zašepkala som. „Ale ako keď tam nie je vzduch?"

„To je to najmenej. Keď tam prídeme vytvorí sa okolo nás priehľadná vzduchová kupola. Pôjde s nami kdekoľvek sa pohneme."

„Chceš sa ísť pozrieť hore?" spýtal sa ma na čo som prikývla. Pomaly sme kráčali hore kopcom. Odmietla som aby ma znova odniesol. Keď mám nohy tak ich musím predsa aj využívať.

Bola som tak uchvátená tou krásnou stavbou až som si nevšimla pár schodov a spadla som. Austin bol v sekunde pri mne.

„Som v poriadku." povedala som a bez pomoci vstala. Austin sa na mňa stále pozeral ako keby som mala spadnúť znovu. Prekrútila som očami.

Pred vstupnými dverami horela fakľa. Bez zaváhania ju zobral. Otvoril dvere. No tento raz vošiel prví. Hneď som ho nasledovala. Austin postupne po zasvecoval všetky fakle v miestnosti.

Rovno predo mnou stáli dva tróny jeden menší a druhý väčší. Obtiahnuté červenou látkou. Nohy a okraje trónov boli zlaté.

Lavice boli umiestnené do dvoch radov tak aby v strede bola široká ulička ktorú pokrýval červený koberec.

„Nechceš si ísť hore zatancovať?"
Nečakal na odpoveď a už ma za ruku ťahal hore po schodoch. V sále boli už pozapaľované fakle a čo ma asi najviac prekvapilo aj na obrovskom lustri horeli sviečky.

„Skúsime tú zdvíhačku."

„Nie Austin ja nemyslím že je to dobrý nápad."

„Musíš sa to raz naučiť. Nespadneš sľubujem." Pozrel sa na mňa pohľadom ktorý hovoril aby som mu verila.

„Dobre skúsim to." zašepkala som.

„Dobre." usmial sa. Chytil ma okolo pásu. Okamžite som sa chytila jeho rúk a on ma zdvihol. Odvážila som sa pootvoriť oči no to som nemala robiť. Hlava sa mi zatočila. Pevne som zovrela Austinove ruky.

„Pusť sa."

„Nie. Ja so bojím. Je to vysoko." povedala som zvláštnym piskľavým hlasom.

„Nespadneš. Ver mi." Zakrútila som hlavou.

„Ver mi." zašepkal.

Povolila som zovretie ale nepustila som sa. Zavrela som oči. „Neboj sa El." Jeho hlas ma prinútil aby som sa pustila a rozpažila ruky.

„No vidíš že to ide." pochválil ma. „Dáš ma dole prosím."

Opatrne ma položil na zem. Zhlboka som si vydýchla konečne pevná zem. Tam hore sa mi tak točila hlava že som si ani nedokázala nad ničím rozmýšľať. Iba nad tým ako je to vysoko.

„Poď." ťahal ma k balkónu. Zábradlie bolo také vysoké (pre mňa) že som sa musela postaviť na špičky aby mi bolo po pás. A za ním len ďalšia lúka a za ňou les.

„Aké je to tu vlastne veľké?"
„Väčšia dedina. Presnú veľkosť si nepamätám"
„Vau"
„Áno. Je to tu veľké. Keď som bol malý mal som problém zapamätať si to tu. S Alexom, Dávidom a sem tam s Lucasom keď ho sem tvoja mama doviedla. Sme sa tu strácali."

Smutne som sa pozrela na mesiac. „Tam kde je je jej dobre však?"

„Určite. "

„Luke často s ňou chodil preč. Tak to chodil za vami."

„A mne Lucas skoro vždy rozprával o tebe. Má ťa rád vieš. Pozri." z vrecka vytiahol malý papierik. Otočil ho. Usmievala som sa z neho ja a Luke ktorý stál za mnou a mal ruky na mojich pleciach. Tesne nad mojou hlavou bolo vidieť že tam bola fotografia prehnutá. Pamätám si keď ju mama fotila. Tesne pred tým ako mi povedala že odchádza. Presne túto fotku mám aj ja vo svojom albume.

„Prečo ti to dal?" spýtala som sa. No on pokrčil plecami na znak že nevie.

„Toto sme našli v ruke tvojej mami. Je to pre teba." Podal mi bielu obálku. Opatrne som ju otvorila a vybrala z nej papier.

Milá Ela-Melanie,

Ak toto čítaš už nežijem. Keď som tam za tebou išla uvedomovala som si že je aj takáto možnosť. V žiadnom prípade sa za to neobviňuj.

A nepochybuj o tom že patríš do nášho sveta. A do sveta tvojho predurčeného. Je to dobrý chlapec. Postará sa o teba. Možno že nie si upírka. Ale si človek. Výnimočný človek medzi upírmi vás nazývajú vyvolené. Nie si menej ako upíri. Však práve na vás závisí život vašich upírov. Nedovoľ Taurusovi aby ťa zničil a spolu s tebou celý upírsky svet. Si silná a verím že budeš dobrá kráľovná.

Ešte raz ma mrzí že som pred rokmi odišla no bol to jediný spôsob ako ťa ochrániť. Dúfam že mi to raz odpustíš. Ľúbim ťa a aj tvojho brata. Povedz to prosím ťa Lukeovi.

S láskou mama.

P.S. Toto daj prečítať Austinovi. Predpokladám že je pri tebe.

Augustín prosím ťa postaraj sa o ňu. A nedovoľ aby jej Taurus či jeho prívrženci ublížili. Nikdy som od vás nič nežiadala. Teraz ťa prví aj posledný krát prosím. Ochráň ju a postaraj sa o ňu. Viem že ju máš rád. Viac než rád viac ako ju mám rada ja. No aj tak ťa o to z celého srdca prosím aj keď to možno ty považuješ za samozrejmosť. No pochop.

Neviem aké je to mať predurčeného. Neviem čo sa s ním stalo. Tak ešte povedz Ele že jej otca som milovala. Nie tak ako upír ale tak ako človek.

Bez slova som mu podala list. Sledovala som ako mu prechádzajú oči po riadkoch.
Pozrel sa na mňa láskavým pohľadom.

„Sľubujem to tebe aj tvojej mame." Svoje pery jemne pritlačil na moje čelo.

♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦
Ahojte

Veselé Vianoce prajem všetkým. Dúfam že sa vám kapitola páčila a ďakujem za všetky komentáre, vote a prečítania :).

Dnes mali byť dve časti ale akosi to nestíham. Takže ďalšia bude skôr ako zvyčajne býva :).

Michelle