Rýchlo som si prehrabla vlasy rukou pred tým ako som vošla do dverí ktoré oddeľovali školu od obývanej časti budovy. Mala som ich rozpustené a dlhú ofinu z oboch strán zopnutú priehľadným štipčekom. Šaty som si vybrala biele s modrými kvietkami a opaskom takej istej farby na páse. Austin mi stisol ruku silnejšie keď sme prekročili prach. Nepríjemný pocit spôsobený Taurusovov blízkosťou sa rozplynul a ja som sa vďaka tomu musela sústrediť iba na to čo sa stane. ,,Si nádherná. Nemusíš mať obavy." zašepkal.

Áčková sukňa sa mi pri chôdzi vlnila okolo nôh. Od stien tichej chodby sa odrážalo cupkanie mojich nôh v sandálkach. A pre mňa nepočuteľný tlkot môjho srdca. Austin išiel úplne potichu akoby sa ani jeho nohy nedotýkali podlahy. Prišli sme k honosnejším dverám. Kľučka bola na mňa až príliš vysoko. Musela by som si dať ruku nad hlavu aby som ju dočiahla. Za nimi sa tiahla ďalšia chodba oveľa krajšia ako tá pred tým. No neprešli sme ju celú odbočili sme asi v polovici.

,,Pripravená?" spýtal sa ma. Pokývala som hlavou na súhlas neschopná slova. Stisol mi prsty a otvoril dvere. Boli sme v salóniku o ktorom mi hovoril. Bielo zlaté steny a bielo béžový nábytok. Pri okne sedeli za okrúhlim nízkym stolom jeho rodičia. Vyzerali tak na 21 rokov. Kráľ sa najskôr pozrel na mňa a potom na svojho syna. A kráľovná naopak. Mala viac kučeravé vlasy ako Austin bledo hnedej farby vypnuté v zložitom drdole. Teda aspoň mne sa zdal zložitý a na hlave zlatý diadém s bledomodrými kamienkami. Sfarbený prameň vlasov mala modrý ale o niečo bledší ako Austin a tmavší ako mala Melanie. Domyslela som si že korunu nosí len pri tých najdôležitejších udalostiach a tak isto aj kráľ ktorý pre zmenu na hlave nemal nič. Aj kráľovná mala šaty. Boli žiarivo červené s fialovým lemom šiat a pásom.

Austin ma ťahal dopredu. Zastal tesne pod schodmi nad ktorými sa nachádzali jeho rodičia. Jemne im kývol hlavou na pozdrav alebo aj ako poklona? Pustila som mu ruku a trošku som si nadvihla šaty. Nohu som si prekrížila za druhú a prikrčila kolená so sklonenou hlavou. Presne tak ako som to robila na základnej škole pri tancovaní.

,,Môžeš vstať." doniesol sa mi k ušiam hrubý hlas kráľa ktorý sa stal pred pár dňami aj mojim panovníkom. Uvedomila som si že už nepatrím k ľuďom ale k upírom. Urobila som tak ako povedal a vsunula si ruku naspäť do Austinovej.

,,Poďte si sadnúť Austin." usmiala sa na nás jeho mama. Austin ma potiahol hore a potom sa ku mne sklonil a potichu mi zašepkal nech si sadnem na jeden z vankúšov na zemi že vraj mi potom vysvetlí prečo. Sadol si na sedačku oproti kráľovskému páru. Ja som si sadla na najbližší vankúš k Austinovi.

,,Si už v poriadku dieťa?" spýtala sa ma jemne kráľovná. Vedela som že myslí na Armana. Bolo to viac než jasné keď hľadela na leukoplast ktorými včera Austin vymenil.

,,Som. A ďakujem že ste mi pomohli veličenstvo." povedala som nesmelo. Oslovenie vaše veličenstvo sa mi ani trochu nepozdávalo ale aj tak mi to nejako vykĺzlo. Prikývla na súhlas že ma počula. ,,Kľudne ma volaj Afrodita. Melanie." usmiala sa na mňa. Teraz by som mala sto chutí niečo povedať ale vedela som že by to veľmi nepomohlo.

Zachytila som vedľa mňa nahnevané zavrčanie.

,,Austin ovládaj sa." napomenul ho jeho otec. ,,Nemá rada keď ju volajú Melanie." precedil pomedzi zuby. Vyrazilo mi to dych on...on. Nevedela som si udržať chod myšlienok. Nebola som jediná koho to prekvapilo. Kráľovná sa na mňa rýchlo pozrela a zamrmlala: ,,Prepáč Ela." Hneď potom sa pozrela na upíra vedľa mňa. Kráľ Adrián preskakoval pohľadom zo mňa na Austina. Oči mal vypleštené ohromením. ,,100 percentné puto" zašepkal. ,,To nie je možné." doplnila ho Afrodita.

,,Je to možné mama." povedal Austin kľudne. Zrejme sa upokojil. ,,My sme toho dôkazom." Chytil ma za ruku.

,,V podstate som rád že si ty jej predurčený. Keby nie Arman by sa stal kráľom a ona by bola..." nestihol dokončiť pretože mu Austin skočil do reči. ,,Mŕtva." povedal chladne. Bola som si skoro úplne istá že toto kráľ nechcel povedať. Nepríjemne som sa ošila.

,,Už ste uvažovali nad tým kedy by mohla byť jej korunovácia za princeznú?" Kráľovná si vybrala veľmi zlú tému na odvádzanie pozornosti. Tému o ktorej som ešte nepočula ale ktorú by som sa dozvedela tak či tak. Austin sa ihneď pozrel na mňa. Pohľadom sa snažil odhadnúť moju reakciu. No ja sama neviem ako sa správať. Takže som nič nedala najavo.

„Do teraz o tom nevedela. Mama." povedal. Ja som sklopila oči. A vtedy ma napadol šok. No to by šlo. Však sa budem musieť postaviť pred hromadu ľudí a potom o princeznách nič neviem. Panika druhá reakcia. Bože do čoho som sa to len dostala.

„El. Pokoj. Zvládneš to." zašepkal. Jeho slová ako vždy ma upokojili až na toľko aby som si na obavy ani nespomenula. Bolo to akoby som vypila nejaký elixír pokoja.

„Toto som ešte nevidel." kráľ si podoprel hlavu. Pokrčil čelo akoby nad niečim rozmýšľal.

„Mala by sa stať princeznou čo najskôr." povedala kráľovná.

„Čo takto o dva mesiace?" navrhol Austinov otec.

„Môže byť?" spýtal sa ma. Pomaly som prikývla. Asi sa ničomu s tohto nevyhnem.

Austin sa na mňa neisto pozrel. Opätovala som mu ho ale rozhodný pohľad.

„Dobre. A ešte Ela niekto by sa s tebou chcel porozprávať." prehovoril kráľ. Nechápavo som sa na neho pozrela ale ihneď som svoj pohľad presmerovala na dvere ktoré sa nečujne otvorili.

Stál tam ten koho by som tam nečakala. Mama sa zo zvesenou hlavou pohla k nám.

„Vaše veličenstvá. Princ môj." poklonila sa zvlášť Austinovým rodičom a potom jemu.

„Samantha." kráľ povedal jej meno a pokynul jej aby vstala. Vtrhla ma do jej objatia. Nechcela som čo robiť. Nechápala som čo sa deje. Ruky mi ostali visieť pri tele.

„Ela. Dcérka moja. Veľmi si mi chýbala. Prepáč mi že som odišla." ticho vzlykala no počuli to všetci v miestnosti.

„Ja. Ja. Nechápem." vysúkala som.

„Nechcela som odísť. Ale musela som aby som ťa ochránila. Bol to jediný spôsob." zašepkala. „Odpusť mi prosím."

Nie ja jej zatiaľ nedokážem odpustiť. Možno časom. Priveľmi mi ublížila.

„Mám ťa rada ale zatiaľ ti odpustiť nedokážem." nechala sa odtlačiť. Ak by mi to nedovolila nepohla by som s ňou. Sadla si na vankúš o trošku ďalej ako bol ten môj.

„Prečo si odišla?" vyhŕkla som potichu. Mama sa na sekundu pozrela na Austina ktorý nepatrné pokýval hlavou.

„Bála som sa že by ťa našli a zabili. Takto som vedela kedy sa niečo chystá." pozrela na mňa smutne.

„Kto?" nečakala som a hneď jej položila ďalšiu otázku. Zopakovala presne to isté čo spravila pred tým čo mi odpovedala. Teraz však Austin pokrútil hlavou na nesúhlas a mama poslušne sklonila hlavu.

Rýchlo som naňho zamerala pozornosť a očami som si od neho pýtala odpoveď. Jeho odpoveď bola záporná. Však ako inak.

„Ela. Vonku z tejto miestnosti sa musíš správať ako keby som tu nikdy nebola." vážne povedala a zberala sa na odchod. Mierne sa uklonila a bez slova odišla. Ničomu som nerozumela. Hľadela som na dvere cez ktoré vyšla. V tomto svete som úplne stratená. V tomto svete sa pomaly topím ako dieťa čo nevie plávať. A ak sa čoskoro nenaučím aj ja plávať v tomto svete a rozumieť mu zničí ma.

Ťažká ruka dopadla na moje plece. Otočila som sa Austinovým smerom. Jemne ma pohladil po líci. „Pôjdeme." povedal. Ako dlho som čumela do blba? Prikývla som rozhodnutá nič neriešiť.

No hneď ako sa za nami zavreli dvere. Môj plán sa zmenil. „Chceš ešte vedieť prečo si si nemohla sadnúť hore?" spýtal sa ma. Prikývla som na súhlas.

„Je to jednoduché. Nie si zatiaľ princeznou a k nám si hore sadajú len členovia nejakého z rodov. Keď sa staneš princeznou staneš sa aj členkou našej rodiny. A konečne sa nebudem musieť pozerať ako sa pred nami neúmyselne ponižuješ."

Zabočil k dverám od záhrady kráľovnej Melanie a mňa ťahal za sebou. Tajomstvo skrývajúce sa za dverami mi znova vyrazilo dych. Na túto nádheru si asi nikdy nezvyknem.

V malej záhradke s hojdačkou som si opäť vyzula. Austin mi rukou pokynul nech si sadnem na deku. Poslúchla som. Hneď po mne sa ladne na deku zviezol aj Austin.

Oprela som si hlavu o jeho rameno. „Kto ma chcel zabiť?" potichu som sa ho spýtala.

„Tí čo ťa ešte chcú zabiť." povedal jedovato.

„Nepovieš mi kto že?"

Pokrútil hlavou. „Zatiaľ nie."

Ušiel mi slabší povzdych. Musím sa zmieriť s tým že si na to budem musieť počkať. Moja trpezlivosť však ešte nevedela že až tak dlho nebude musieť čakať. A krutá pravda čo mi to pomohla zistiť sa mi vôbec nepáčila.

♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦

Michelle