„Niekoho by som vám chcel predstaviť." oznámil nám Sabastian. Doslova žiaril. Jeho tvár sa dala prirovnať k jeho žltému prameňu.

„Koho?" Spýtala sa Sára ospalým hlasom zjavne sa teraz zobudila. Luke ktorý pri nej sedel sa na ňu usmial. „O nič si neprišla."

„Dobre ľudia toto je Bianka je z Little girls." potiahol pred seba dievča s po bradu krátkymi myšacími vlasmi ktoré narušoval žltý pásik. Bola o trošku vyššia odo mňa. Jej oči boli blankytné modré s jemný odleskom do fialova.

„Bianka toto je Sára a Luke, Jasmin a David, Ela a Austin, Sisi a Alex." hovoril jej naše mená a ukazoval na nás prstom. Bianka sa usmiala.

„Teší ma." povedala s úsmevom. Keď sa pozrela na Austina ktorý si ju dôkladne premeriaval. V jej tvári sa mihol nechápavý pohľad. Vzápätí sa mierne uklonila Austinovým smerom. Vedela som aký je to pocit. Nevie prečo to robí. Buchla som Austina do ramena aby s tým prestal. Pozrel sa na mňa. Spokojne sa usmieval. „Beatris už dnes nebude v našej veži to ti sľubujem." Zasunul mi uvoľnený prameň vlasov za ucho.

Premiestnila som pohľad naspäť na Bianku. Stála pred Sebastiánom a on mal okolo nej omotané ruky. Bola celá napätá. Upírka určite nebola. Sledovala som ako sa stále viac a viac uvoľňovala v jeho rukách. Ona nebude mať taký problém prijať to ako ja.

„Sebastian nechaj ju chvíľu s nami a vy choďte niekde na nejaký tobogan alebo to je jedno len všetci choďte." vyháňala ich od lehátiek. Austin už chcel zostať. Ale bohužiaľ sme ho so Sisi vytlačili von.

„Vitaj v našej skupine Bianka." privítala ju Jasmin ktorá ju následne zatlačila na jedno z lehátiek.

„Ako sa ti páči Sebastian?" spýtala sa jej Sisi s iskrou v očiach.

„No ja ani neviem. Jednoducho chcem aby bol so mnou." zapýrila sa.

„To poznáme. Je to úplne normálne z toho nemusíš robiť vedu ako tuto Ela." zasmiala sa Sara. Trošku ma to urazilo. Silene som sa na nich usmiala.

Zdvihla som sa z lehátka. Idem radšej na nejaký tobogan alebo ešte lepšie spýtať sa kedy pôjdeme naspäť. Mám taký pocit že Bianka toho veľa nenahovorí.

„Ela kam ideš?" opýtala sa Sisi.

„Za chalanmi." ukázala som rukou smerom ktorým odišli. Ďalej som si ich nevšímala. Austina som zbadala stáť na okraji bazéna. Jeho modré oči zvedavo pozorovali každý môj krok.

„Čo tu robíš?"

„Vôbec nič. Iba som sa chcela spýtať kedy pôjdeme naspäť." Už ma to tu nebavilo a kúpalisko sa začínalo napĺňať. Bol tu čím ďalej tým väčší hluk a tlačenica.

„Už som bol na odchode." povedal mi sprisahanecky. „Utečieme ostatným" žmurkol a už ma ťahal proti davu ľudí smerujúcich do vnútra. Pri šatniach sme sa rozdelili. Vošla som do voľnej kabínky na prezliekanie. Rýchlo som sa prezliekla a mokré plavky hodila do sáčku a ten do menšej kabelky. Na vyfénovanie vlasov som sa vykašľala však aj tak v takomto teple vyschnú za chvíľku.

Cestou som si aj rozopla ten divný náramok. Asi som ho mala pevne utiahnutý lebo mi po ňom zostal jeho červený otlačok v mojej koži. Austin sa ku mne pridal. Spoločne sme vrátili náramky a behom vyšli s budovy. Smiala som sa. Ľudia sa za nami zvedavo a niektorý aj odsudzujúco dívali. No teraz mi to bolo jedno. Je mi fuk čo si o mne myslia ľudia. Dôležité je čo si o nás myslia naši priatelia a rodina lebo iba tý vedia aký v skutočnosti sme.

„Som zvedavý kedy si všimnú že sme zmizli." uškrnul sa. Krátko sa na mňa pozrel a naštartoval auto. Ideme naspäť za problémom volajúcim sa Taurus. „Zapni si pás." zo zamyslenia ma vytrhol Austinov hlas. Prekvapene som sa pozrela na pás. A naozaj ja som sa nezapásala. Asi začínam mať sklerózu zabudnem aj na takú samozrejmú vec.

„Ďakujem" usmiala som sa naň ho. V nejakej knihe by hlavná hrdinka začala namietať že si aj on má dať pás lebo nie je pripútaný. Mohla by som tu povedať. Austin nie je zapásaný. Ale logika nedá. Však je upír taká havária by s ním ani nepohla spokojne by si odkráčal preč. V knihe by sa on nahol a zapásal ju no ja som chytila pás a s zvaknutím som si ho zapla. Nebudem tu namietať proti pripútaniu sa. Je to hlúpe a detinské. Pás je tam pre bezpečnosť a pre nič iné.

„Čo je tá mesačná kniha o ktorej si mi hovoril?" zišla mi na um otázka.

„Je to kniha kde je história, povesti, staré múdrosti a predovšetkým kúzla upírov. Kniha sa nachádza na mesiaci. A tu na zemi je iba čiastočná kópia. Kúzla z nej zvládajú len špeciálny upíri a potom ešte taký aký boli Melanie a Aurel no tý už utrpia ujmu na zdraví väčšiu či menšiu podľa sily kúzla." vysvetlil.

„Ale na porazenie Taurusa budeme musieť použiť nejaké kúzlo nie?" opýtala som sa ho naoko bezstarostne.

„No ty ho budeš musieť vytiahnuť z meča kúzlom preto že ho iba ty počuješ. a ja ho potom zničím. Ty nikoho zabíjať nebudeš musieť."

Pozrela som sa von oknom. Išli sme práve cez nejaký malý lesík. Stromy rýchlo ubiehali iba oni značili že sa hýbeme.

Pár krát som pristihla Austina ako sa na mňa pozeral a pri tom ani nevybočil za stredovú čiaru. Les sa čoskoro vystriedali polia. Prešli sme cez nejakú dedinku. Ani som sa nenazdala a boli sme pri kráľovskej časti zámku. Zoskočila som von z auta. Obliala ma neznesiteľná horúčava. Čo najrýchlejšie som sa presunula do vnútra kde bolo na rozdiel od vonkajška príjemne. Hrubé steny neprepustili teplo.

„Dočiahne sem ten hlas?" spýtala som sa. Cítila som sa tu bezpečnejšie ako v škole.

„Zatiaľ nie." zamrmlal.

„Zatiaľ?''

„Jeho moc sa stále zväčšuje." uprel na mňa previnilí pohľad. On si myslí že za to môže alebo čo. Skrčil obočie čo spôsobilo že sa mu na črle vytvorili drobné vrásky. Modré oči si ma premeriavali akoby sa sbažili niečo zistiť. Kučeravé vlasy mal rozstrapatené na všetky strany. Vypadal trochu ako blázon. No čo ja ale môžem vedieť o bláznoch s tohto sveta. V ľudskom by sme už všetci trčali na psychiatrií.

Ešte sme tam len tak stáli asi desať minút. Rozhodla som sa nepozerať naň ho aj tak by som asi nepochopila čo robí.

Biele steny vyzerali ako šedé kvôli tieňu. Okná boli zastreté červenými závesmi aby sa sem dostalo čo najmenej tepla.

„Si zmätená" vyhlásil sebaisto. Mal pravdu emócie sa vo mne bili ale žiadna nedokázala vyhrať. Austin mi nedokáže čítať myšlienky. No ako mi to vysvetlil keď sa sústredí dokáže vnímať moje emócie aj keď niektoré nikdy nevyjdú na povrch. Preto vie kedy klamem. Pri ňom klamať nemá vôbec žiadny zmysel. Prekukne ma vždy aj keď sa snažím sústrediť na niečo iné. Jediná výhoda je že niekedy sa nedá zistiť čo tú vnútornú reakciu spôsobilo.

„Zajtra by som ťa mohol zobrať za mojimi rodičmi." oznámil mi. „Nie je to nič hrozné" uškrnul sa.

„Keď myslíš." pozrela som sa naň ho kútikom oka. Jeho rodičov som si nepredstavovala ako rodičov ostatných. Jeho mamu som síce už stretla ale ani som si nevšimla ako vyzerá. Matne si pamätám iba jej hlas ktorý nemohol patriť nikomu inému ako kráľovnej.

Zobral mi ruku a ťahal ma naspäť do veže. Cestu som poriadne nevnímala.

,Zobudila' som sa až keď som si skoro natĺkla nos na mramorových schodoch.
„Dávaj pozor." pokarhal ma. Neubránila som sa a pretočila očami. Vyteperila som sa na tretie poschodie. Namierila som si to do svojej izby. No niekto ma chytil za rameno a potiahol nabok.

Moje oči sa stretli s párom modrých. Vtedy som vedela kto je to.

Zavrel dvere. Ja som sa zatiaľ zvalila na posteľ. Bolia ma nohy a keď nemôžem ležať na svojej posteli tak budem ležať tu. Spokojne som vydýchla.

„Spíš?" začal sa hrať s mojimi vlasmi rozostretými na deke.

„Možno." zamrmlala som. Snažila som sa ho nevnímať.

„Akoto že nevieš či spíš." doberal si ma. Otrávene som zamrnčala. Zasmial sa. Po slepiačky som sa ho snažila slabo buchnúť. Samozrejme že som buchla do matracu čo uňho vyvolalo väčší smiech. Mimovoľne sa mi nadvihli kútiky do nepatrného úsmevu.

,No fuj to je nechutné." povedal mi ten už dobre známy Taurusov hlas. Teraz som rozhodnutá nevzdať sa.

,Ty si nechutnejší.' Nebola som si istá ale možno sa s ním môžem rozprávať pomocou myšlienok.

,Otrava teraz tu nie je žiadna zábava. No nič počkám si. Potom sa trošku zabavím.' povedal mi pomaly. Prekvapilo ma že sa už neozval. Za to som rada. Zívla som. O nedlho ma pohltila tma.

Cítila som jeho ruky na mojom chrbte a pod kolenami. Neuvažovala som nad tým. Jednoducho som znovu úplne zaspala.

Pootvorila som oči. Bola som v mojej izbe. Prikrytá bielou perinou. Ako som sa sem len dostala. Obrátila som sa na druhý bok. To čo som uvidela ma vyviedlo z mieri. Ospalo som sa posadila. Vedľa mňa pokojne na prikrývke odfukoval Austin. Vlasy mal strapaté a na perách mierny úsmev. Neviem ako dlho som tam iba tak sedela do chvíle kým Austin neotvoril oči. Najskôr sa na mňa zadíval. Potom vyskočil z postele.

„Prepáč Ela. Asi som včera zaspal keď som ťa sem doniesol." ospravedlňoval sa. Nechápem ako tu mohol zaspať keď ma sem doniesol. To sa na mňa pozeral keď spím. No do kelu! Potiahla som si paplón k tvári. Začervenala som sa viac ako dozretá rajčina.

„Dobre tak ja idem. Pred obedom pre teba prídem a pôjdeme na obed a potom za mojimi rodičmi. Obleč si nejaké šaty dobre?" rýchlo mi povedal pred tým ako zavrel dvere ani nečakal na odpoveď.

„Dobre" povedala som si pre seba. Neváhala som a zvalila sa znovu na posteľ. Poriadne som sa ponaťahovala.

Raňajky som znovu zmeškala. Donútila som sa vyliezť z postele a prezliecť sa do čistých vecí. Zobrala som si tašku a rozhodla sa urobiť úlohy na zajtra. Sadla som si za písací stôl a vrhla sa do nezáživného učenia.

♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦
Ahojte!

20. Časť je na svete! :D
Dúfam že sa páčila a ďakujem za všetku vašu podporu :).

Michelle