Až teraz som si uvedomila že som tu zostala sama z kučeravím chalanom ktorý mi naháňal strach.

Pomaly som sa otočila na kučeravého chlapca za mnou. Zadržala som dych prepaľoval ma pohľadom ktorý zreteľne našepkával že by ma najradšej zabil. Snažila som sa pozerať všade inde iba nie do jeho oceánovo modrých očí ktoré pripomínali rozbúrené more.

Na jeho vlasoch som našla tenký prameň modrej. Na chalanoch sa mi veľmi melíry nepáčia ale na ňom to vôbec nevyzerá zle. Och, nad čím to tu premýšľam je absurdné aby sa mi páčil práve on. Prudko som zatriasla hlavou aby som tú nežiaducu myšlienku vyhnala z hlavy.

„Prestaň na mňa pozerať ako vyoraná myš! " zavrčal. „ Nepozerám sa ako vyoraná myš a prestaň na mňa vrčať ",výstražne som zdvihla prst, „Idiot." posledné slovo som zašepkala. Do kelu čo to zo mňa vypadlo! Prekvapene som si zakryla rukami ústa. Austin sa chladne zasmial. „Tu máš kľúč. Tretie poschodie posledné dvere," povedal a odišiel. Starodávny strieborný kľúč s ružovou, modrou a červenou ružičkou a zelenými drobnými lístkami na vrchu. ( Vrch myslím tam kde býva dierka na zavesenie :) )To čo malo znamenať to akože mám ísť sama? No nič takže skúsim to nájsť. Ako keby mi niečo iné zostávalo. Zatlačila som na drevené dvere so sklami z matného skla.

Ocitla som sa pred točitým schodiskom z bieleho mramoru vedúcim hore ale zároveň aj dole. To je čudné myslela som že som na prízemí. Jediná možnosť... Prečo by škola tanca mala schody ktoré vedú hlboko do tmavého podzemia! Dole v žiadnom prípade nejdem. Takže hore. Stupila som na prvý biely schod. „Vitaj Ela-Melanie," nadskočila som keď sa ozval ženský hlas odrážajúci sa od stien dlhočizného schodiska.

„Kto ste?" spýtala som sa ale nikto mi neodpovedal akoby ten hlas vôbec neexistoval. Pomaly som vychádzala po schodoch stále vyššie a vyššie. Druhé poschodie som prešla len tak tak. Už teraz viem že tieto schody budú mojím najväčším nepriateľom. Bolia ma z nich nohy prečo mám izbu až na treťom poschodí. Teda ak idem správne. V čo naozaj dúfam. Lebo dole po svojich už nepôjdem.

Konečne som sa vyteperila z tých schodov. Cítim sa akoby som práve dobehla 12 minútovku. Klesla som na najbližšiu lavičku.

Chodba bola svetlá s nádhernými oknami v gotickom štýle na ľavej strane a na konci chodby. Steny svetlo modré a strop bledo ružový. Na podlahe sa vynímal červený koberec. Pravú stranu vypĺňalo množstvo dvojkrídlových drevených dvier. Zrak mi padol na obraz tancujúceho páru aký som videla aj pri vchode. A následne na posledné dvere s mojim menom. Zhlboka som si vydýchla.

Pootočila som kľúčom v kľúčovej dierke a potlačila som kvietkami vyzdobenú kľučku. Dvere sa nehlučne a ľahko otvorili. Opatrne som vytiahla kľúčik zo zámky. Pri okne stála veľká posteľ s nebesami a modrými závesmi. Pred posteľou bola sedačka bez operadla s vyvýšenými a zatočenými koncami. Podlahu pokrýval biely koberec s kvietkami. Oproti posteli boli ďalšie dvere ale už menšie. Na ľavej aj pravej strane pri dverách boli komody a jedna veľká skriňa. Písací stôl bol pri dverách a vedľa neho polica s knihami. Pod bielymi oknami na širokých parapetoch boli vankúše.

Takéto pekné som to tu nečakala. Aj výhľad z okna na krásny zelený park bol úžasný. Sadla som si na jeden z vankúšov na parapete nohy som si prisunula k sebe a objala ich rukami. Táto budova je skôr zámok ako škola. Pozerala som sa na obrovskú fontánu v diaľke a veľké záhrady v ktorých boli kvety rôznych farieb vyrastajúce tak aby vytvorili motýľov. Ako hlava boli nejaké tropické stromčeky. A na kopci za fontánou stála kaplnka a pred ňou jazero. Tráva bola žiarivo zelená akoby na tomto mieste zastal čas. Akoby toto miesto nepoznalo modernú dobu. Bolo to tu čarovné priamo magické akoby toto miesto malo svoj rozum, dušu a myseľ.

Odtrhla som zrak od nádhery ktorá sa vynímala za oknom. Dokonca aj táto izba akoby tu bývali princezné. No vnútri sa už niečo zmenilo. Dali sa tu nájsť náznaky modernej doby ako napríklad kúpeľňa. Jediné čo sa tu nehodí som ja. Nie som dokonalá. Nikto nie je. No ja som ešte menej ako všetci na tejto škole.

Rozopla som kufor ktorý sa nachádzal pod posteľou. Prehľadala som v ňom každú priehradku ale v ňom nič nebolo. Ako to je možné však tu nikto nebol. A ráno som si veci kontrolovala.

Otvorila som skriňu. V nej boli povešané moje šaty, svetríky, vetrovky a kabáty. No boli tu aj iné veci ktoré nie sú určite moje. Aj v komodách som mala svoje oblečenie ktoré nezaberalo sotva jednu. V ostatných som našla znova veci ktoré som ešte nevidela. Dokonca aj topánky boli úhľadne uložené pod komodami ale spolu z ďalšími topánkami ktoré tu nemali čo robiť. Ako sa sem tie veci dostali!? Bezradne som sa zvalila na posteľ čo mám robiť. Mám tu počkať alebo ísť za ostatnými? Spamätaj sa Ela veď ani nevieš kde Sisi a ostatný sú. Ešte by si sa v tejto záhadnej škole stratila. A je s nimi Austin ty za ním nechceš ísť.

Vytiahla som si mobil. Aspoň napíšem Sandre keď sa tu už musím nudiť. Sandra je moja najlepšia kamarátka už od škôlky. Chodili sme na tú istú školu až do teraz. Sandra išla na hudobnú školu. Má nádherný hlas a na spev obrovský talent. Nehovorím že neviem spievať. Teda nie je to najhoršie ale stále to je trocha falošné. Jej škola je na druhej strane Európy takže sa veľmi nevídame.

Ja: Ahoj

Sandra: Ahoj El tak povedz prijali ťa?

Ja: Prijali a neuveríš chodí sem aj môj brat a je to tu úžasné akoby som bývala v zámku aj izbu mám sama

Sandra: Vau ty sa máš. Ja mám spolubývajúcu ktorá nerobí nič iné ako sedí pri zrkadle.

Ja: To mi je jej ľúto

Sandra: Musím už ísť tak zatiaľ ahoj.

Ja: Ahoj

„Dominika poď!" započula som ostrý ale tlmený hlas spoza dverí. Čo tu robí mama nemala byť dole? Možno sa mi prišla ospravedlniť. V duchu som sa potešila.

„Áno mama. Och, prepáčte pani profesorka." ten hlas nemohol patriť nikomu inému ako Dominike.

„Nie sem nesmiete!" zakričal chlapčenský podráždený hlas nie som si istá ale asi patrí Alexovi.

„Alex má výnimočne pravdu pani Davis sem nesmiete chodiť.

„Smiem moja dcéra mala byť v tejto skupine!" chladne povedala moja mama a mne sa oči zaliali slzami takže sa mi nechce ospravedlniť. Nemala som si robiť plané nádeje iba ma chce vymeniť s Dominikou.

„Alex poď nechaj to tak nič s tým neurobíš" ozval sa jemnejší hlas ktorý patril určite Sisi.

„Nie. Sisi choď do izby." povedal kľudnejšie.
„Čo sa tu deje?" ozval sa Austinov chrapľavý hlas.

Po špičkách som prešla ku dverám a priložila na ne ucho aby som lepšie počula.

„Profesorka chce vymeniť Lukovu sestru." znova sa ozval podráždený Alexov hlas.
„Za koho chce vymeniť moju sestru!?" zrúkol Luke ktorý podľa toho ako dychčal práve pribehol.

„Pani profesorka, Alex. A chcem Elu vymeniť za Dominiku." mama kľudne prehovorila.

„Prehoď Beatris ale nechaj Elu tú ti nedovolím preložiť. Alebo vieš čo radšej ich nechaj obidve. My nemáme moc radi nafúkané baby," povedal a výsmechom Luke.

„To teda nemáme" ozvali sa štyri hlasy naraz.
„Ideme Dominika uvidíme čo na to povie Ela-Melanie." počula som približujúci sa hlas a kroky. Kým som vstrebala slová ktoré vyslovila nie moja mama ale pani profesorka Davis.

Radšej ju budem považovať za profesorku. Toto nie je mama akú poznám. Takto ma rana na srdci ktorú tam zanechala mama bude menej bolieť. Ani čo by som sa nazdala dvere sa rozleteli a mňa silno udreli do hlavy až som spadla na zem.

----------------------------------
Ahoj

Dúfam že sa časť páčila. Ďakujem za hviezdičky\ VOTE, komentáre, prečítania a Follow.
Kapitoly budem pridávať asi raz do týždňa možno dva krát :-D.

Ak niekde nájdete v príbehu chybu kľudne ju napíšte do komentáru. Budem sa snažiť písať čo najsprávnejšie :-D.

To však neznamená aby ste nepísali aj normálne komentáre :D. Poteším sa každému VOTE, komentáru, prečítaniu či Followu :-D.

Vaša Miška