Snažila som sa zahliadnuť osobu čo ma drží pod vodou. No moja hlava už začínala byť omámená nedostatkom kyslíka v mozgu. Koľko človek vlastne vydrží bez vzduchu päť alebo tri minúty? No rozum sa konečne na niečo odhodlal čo srdce chcelo spraviť už dávno.

Skúsiť v mysli zavolať na Austina. Musí to fungovať. Jednoducho musí.

,Austin! Pomôž mi!' moja myseľ vyslala jedinú myšlienku Austinovi. No veľmi ťažko. Mala som problém nad niečím uvažovať.

Letmo som zaregistrovala že stisk na mojej nohe zoslabol a niekto ma ťahal nad hladinu.

Prudko som sa rozkašľala. Rukami som sa držala Austinových pliec. Ono to fungovalo. Podarilo sa to. Zachránil ma. Na moje prekvapenie som vôbec nebola v šoku z toho čo sa tu pred chvíľou stalo. Niekto ma chcel utopiť a ja nie som ani len otrasená. Zavrela som oči a snažila sa prísť na to. No však samozrejme to musí robiť Austin a ten pocit bezpečia ktorý mám vždy keď som pri ňom.

Zhlboka som sa nadýchla. Pomaly som si začínala uvedomovať okolie. Všetci sa tvárili že sa nič nestalo. Teda vlastne nikto si to očividne nevšimol.

No keď som sa pozrela hore na Austina to čo som videla ma úplne vyviedlo z miery. Jeho oči boli tmavé ako atrament a metali blesky na všetky svetové strany. V pootvorených ústach som videla dva ostré špicaté tesáky a z jeho hrude sa ozývalo tiché nepriateľské vrčanie.

Vôbec si ma nevšímal pohľadom prepaľoval niekoho za mnou. Nerozmýšľala som iba som ho jemne pobozkala na líce. Zapierala som sa o jeho široké plecia aby som bola trošku vyššie. „Ďakujem" zašepkala som.

Šokovane sa na mňa pozrel. Bolo vidieť že to nečakal. A popravde nečakala som to ani ja. Silno ma objal. Čože on stojí na nohách!? Takže musí byť vysoký okolo dvoch metrov. Už je to jasné pri ňom som trpaslík.

„Prekliata Simona Roberts a Beatris s Dominikou. Stačilo aby som prišiel o trošku neskôr a už by-by si-si..." nedokončil. Namiesto toho si ma silno pritláčal na svoju hruď. Uľahčene som vydýchla.

„Veľmi ti ďakujem." zašepkala som znovu.

„Nemáš za čo. Dušička. Nemáš za čo." povedal a hneď na to ma ťahal k rebríku. Prvý vyšiel on. Nedal mi čas položiť na rebrík čo i len nohu. Jednoducho ma vytiahol von.

„Austin som v poriadku." povedala som. Videla som mu v tvári úplnú neochotu ale nechal ma kráčať samú.

„Nemali by sme ísť späť do školy. Možno by sa na teba mala pozrieť slečna Ľudmila." priložil mi ruku na čelo. V jeho výraze sa neobjavilo nič zlé. Čo som brala ako dobré znamenie a to že ma tu ešte nechá a neprinúti ísť na späť. Cítim sa tu voľná. Žiadny Taurus v meči.

„Som v poriadku." ubezpečila som ho.

„Dobre ale ideš sa aspoň napiť a niečo zjesť." prikázal. Pretočila som očami. S ním to bude ešte ťažké.

Posadila som sa na kraj jedného z lehátiek. Hneď vedľa mňa sa opaľovala Sára a Luka som zazrela na najbližšom tobogane. Stále sa otáčal smerom k nám. Zrejme nás videl dosť ostro aj keď bol tak vysoko. Teda skôr sa pozeral len na Sáru ktorá očividne zaspala.

„Tu máš." podal mi fľašu s nejakou oranžovou tekutinou a ošúpanú mandarínku. Zobrala som si to a vďačne som sa usmiala.

Pomarančový džús sa mi chladivo rozlieval po hrdle. Vôbec som si neuvedomila že som mala úplne vyprahnuté hrdlo. Spokojne som si zahmkala. Čo niekomu vedľa mňa prišlo smiešne. Nevšímala som si ho a pustila sa do mandarínky.

Očkom som sa pozrela na Austina. Uvidela som ako na mňa zíza s úsmevom na tvári. Rýchlo som prehltla zvyšok ovocia v ústach.

„Čo sa tak pozeráš? Nie som svätý obrázok.'' Nadvihla som obočie. Na jeho tvári sa usadil nežný výraz.

„Si zlatučká keď ješ mandarínku." povedal zasnene. „Dokonca aj tvoja krv vonia a chutí ako mandarínka s mätou. Už sa teším keď ju budem môcť ochutnať." zašepkal mi do ucha.

Skoro mi zabehla slina. Vyjavene som na neho hľadela. Nechcem aby ma pohrýzol. Bojím sa. Veľmi sa bojím. Čo ak to nevydržím alebo sa on prestane ovládať a vypije ma do poslednej kvapky.

„Ela. Prosím ťa. Neboj sa. Ten tvoj ustráchaný výraz ma ničí." zobral mi tvár do dlaní. Videla som mu v očiach väčší strach ako mám ja. „Teraz to neriešme. Ak sa cítiš dobre pôjdeme spolu na tobogan?"

Pokývala som hlavou na súhlas. Ešte raz som sa napila.

„To ma ani nepočkáš?" dobehla som ho.

„Nie hovorila si že si v poriadku." povedal vážne. No keď som sa na neho pozrela uvidela som jeho úškrn. Udrela som ho do ramena. Doširoka sa usmial.

„Ani som to necítil dušička."

„S tým som rátala." Na rozdiel od neho som mu neublížila ale on mi ublíži. Teraz to tak beriem určite ale kto vie čo bude neskôr.

Konečne sme sa dostali až na vrch schodiska. Hurá. Sadla som si na začiatok širokej dlhej a vlnitej rúry a počkala kým na semafore nad mojou hlavou zasvieti zelená.

Austin si za mňa jednoducho sadol ako by sa nič nedialo. „Počkaj si kým prídeš na rad. Idem teraz ja a sam..." nedopovedala som lebo nás postrčil do vnútra šmykľavej rúry. Prekvapene som vykríkla. Upírí princ si na moje plece položil hlavu. Mohla som jeho horúci dych cítiť na krku. Celá som akoby skamenela keď mi ku krku priložil pery.

„Dosť. To stačilo." pozrela sa na neho vyčítavo. Oddialil si hlavu.

„Nechcel som ťa uhryznúť. Viem sa ovládať." zašepkal.

„Možno vieš ale každý upír môže nad tým stratiť kontrolu." argumentovala som. Zatváril sa urazene. Rukami som sa popohnala dopredu aby som bola od neho ďalej. Jeho nespokojné zavrčanie mi prekryl šplechot vody. Už mám toho dosť. Stále sa okolo mňa obšmieta a nemá to zmysel až na pár výnimiek. Nečakala som kým zíde aj on a vybrala sa za Sisi ktorá sedela zo založenými rukami pod toboganom.

„Čo sa stalo?'' spýtala som sa jej. Vyšvihla som sa k nej na okraj bazéna.

„Alex si myslí že je ten tobogan príliš nebezpečný.'' odfrkne. Svojim pohľadom hypnotizuje vodu pred nami.

„Mňa zas Austin nechcel pustiť samú tak išiel so mnou. A mala som taký pocit že ma chce uhryznúť."

Trochu sa zasmiala. „Teba trápi iba to uhryznutie a že sa okolo teba obšmieta. Chcela by som mať tvoje problémy." Nechcela odtrhnúť zázrak od mierne rozčerenej vody.

„Aj ten s Taurusom?" spýtala som sa jej prekvapene. Sisi vždy bola plná energie a teraz len sedí a díva sa do blba.

„S kým?" vypleštila oči do vody.

„Tebe Alex nepovedal príbeh o duchovi či hlase z meča?"

„Nie nepovedal určite si zasa myslel že by mi to uškodilo." postavila sa do bazéna.
„Ale Sisi je to príliš nebezpečné. Mám za teba zodpovednosť tak nevymýšľaj." napodobnila Alexov karhavý hlas ktorý som už pár krát mala tú česť počuť. Sisi k tomu ešte pridala odutý výraz. Potichu som sa zachichotala.

„Sisi ale ty na ňom nevidíš ako ťa má rád?" chytím ju za ramená. Pozrie sa na mňa. „Nikdy si nerozmýšľala aké by to bolo s normálnym chlapcom. Pomaly sa doňho zaľúbiť. Chodiť von a hlavne ktorý by sa o teba nestaral ako o oko v hlave. Niekedy mám pocit že by bolo lepšie ak by som bola obyčajné dievča." Po tvári jej stiekla slza a za ňou ďalšia a ďalšia. Plakala za životom ktorý stratila keď stretla Alexa. Možno by som aj ja mala nariekať za životom ktorý sa mi vzdialil tak ďaleko ale viac ako smútok zo seba neviem dostať. Ani jedinú slzu, ani vzlyk.

„Sisi." zašepkala som. „Prestaň plakať. Možno že je oveľa lepší ako nejaký iný chlapec. U Alexa máš väčšiu istotu že ti neublíži."

Bola to pravda ktorou som si bola takmer istá. Alex by jej neublížil ani by ju neopustil.

„Si milá ale toto nechápeš" vzlykla znovu.

„Ale áno chápem. Vieš ako mi je smutno. Ako rada by som niekedy bola doma s otcom?" povedala som ľútostivo. Chápem to až priveľmi ale moje telo a duša sa cítia očividne dobre tu. Pri tanci, hudbe a neviem možno aj pri Austinovi. Hľadela som neprítomne do vody presne tak ako pred chvíľou Sisi. Neviem čo si o tom všetkom myslieť.

„Sisi?" povedal jasne hrubší hlas plný smútku.

„Alex ty si počúval." obvinila ho Sisi zvláštne piskľavým tónom. Znela akoby jej bolo ľúto že to povedala a že to počul. Určite mu nechcela ublížiť.

„Možno že sa niekedy správam neznesiteľne. Ale ja ťa mám rád. Len nechcem aby sa ti niečo stalo. Mrzí ma že nie si šťastná ale ja ťa jednoducho nemôžem pustiť. "

„Alex ja ja prepáč." rozplakala sa. Takúto Sisi je normálne že zázrak vidieť. Pomaly k nemu prišla a obmotala svoje ruky okolo jeho pásu. Sú nádherní pár aj s chvíľkovými skratmi ktoré trvajú oveľa kratšie ako ľudské. Ale aj tak aspoň v niečom sa takýto vzťah podobá s tým ľudským.

Austin sa objavil spoza mňa ako tieň. Vôbec som si ho nevšimla. Hrubá ruka ma chytila okolo pásu. „Dušička. Prečo si ušla?"

Pochybovačne som sa na neho pozrela. „Nenahnevám sa'' uistil ma slovami aj pohľadom.

„Bojím sa. Ja to nezvládam. Je toho veľa." zaborila som si tvár do dlaní. Takto by som chcela zostať na veky. Všade iba tma a nič iné. V ničote nie sú ani žiadne problémy.

„Ela pomôžem ti s čím sa bude dať. A spolu to zvládneme. Stačí si len veriť." aj keby mi toto povedal ďalších tisíc krát neuverila by som mu. Teda nie úplne. Zvládne to Austin a spraví väčšinu za mňa. Iba on to zvládne ja som priveľmi slabá. Veď som sa ledva naučila strieľať z luku. A sám povedal keď si so mnou spojil myseľ že ju mám úplne nechránenú.

„Čo tá tvoja kamoška Saša či ako sa volá." opýtal sa nedôverčivým hlasom.

„Sandra." opravila som ho s miernym úsmevom ktorý vzápätí zvädol.

So Sandrou to nie je také isté ako pred tým. Už si s ňou nerozumiem. Tie mesiace ktoré sme sa nevideli spretrhali naše kamarátske puto. Bolo mi to aj trochu ľúto lebo s ňou stále chcem byť kamarátka aj keď nie najlepšia. To sa už jednoducho nedá.

„Nie je to čo pred tým." povzdychla som si.

„Austin presne tohto sa bojím. Časom môže byť všetko inač všetko čo je pre nás teraz samozrejmosť sa môže len tak rozplynúť. A mne potom zostane len zlomené srdce." zašepkala som. Trošku som sa zahúpalo dopredu a dozadu aby som zahnala túto myšlienku.

„Môže sa to stať hocikomu tvojim či mojim rodičom, kamarátom ale nikdy sa to nemôže stať predurčeným. Môže sa ich vzťah zakolísať ale nikdy sa nepretrhne. Nikdy v živote ani smrť to puto neroztrhne." zašepkal. Oprela som si hlavu o jeho rameno.

Najsilnejšie puto na svete je puto k človeku ktorého ľúbime.

Puto vytvorené láskou.

♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦
Ahojte.

Prajem dobré ráno tým čo sú takto skoro ráno alebo v noci hore :D keďže je konečne sobota.

Názory na túto časť potešia.

Dúfam že sa vám kapitola páčila a ďakujem za vašu podporu.

Michelle