,,Nevystrelíš." vysmial ma upír. V jeho očiach nebola ani štipka strachu. Iba výsmech a červený odtieň dúhoviek. Natiahnutý luk sa mi v rukách triasol. Nechcela som vystreliť ale musela som. Zavrela som oči a vypustila šíp. Opatrne som otvorila oči. Šíp bol zaseknutý v kuse dreva na stene. Ale upíra nikde.

Začala som ustupovať. Vládlo tu absolútne ticho prerývané mojim nepravidelným a zrýchleným dychom. Nevedela som či sa mám tešiť s toho že som ho nezabila alebo sa báť že môže byť hocikde a nakoniec to tu budem ja kto umrie.

Jeho tvár sa objavila tesne pred tou mojou. Prudko som cúvla. O niečo som sa potkla a padala som.

Všade okolo mňa bola tma. „Takže Melanie. Austin tu teraz s tebou nie je." povedal duch z meča.

Mal pravdu nebol tu. Bola som sama. Hlava mala vtedy pravdu mala som ju poslúchnuť.

,,Neochráni ťa. Si vydaná na po spas mne. To znamená že ťa donútim vyslobodiť ma a potom ťa zabijem a tvoju krv si vychutnám rovno z tvojho krásneho hrdla." zašepkal. Ovial ma chladný vietor akoby duch prešiel rovno do mňa.

Moja myseľ sa zahmlievala a začínala ma neznesiteľne bolieť hlava. Nemohla som ovládať svoje telo.

Moje pery vyslovili nejaké nezrozumiteľné slová. Vtedy sa všetka otupenosť stratila. Predo mnou sa objavil upír s bielymi vlasmi a červenými očami bez dúhoviek a s malou zreničkou. Presvitali mu žili podobne ako profesorke Bellovej ale jeho mali tmavo čiernu farbu. Pery červené a z nich vytŕčali dlhé tesáky. Takéto niečo by som nepriala vidieť nikomu. Aj keď som sa mohla pohnúť už ma nič nedržalo akoby som primrzla na mieste. Posledné čo som videla boli tesáky približujúce sa k môjmu krku.

Prudko som sa posadila a snažila som sa lapiť dych. Tuho som zavrela oči aby som už nevidela pred sebou toho hrozného chlapa. No čo ma najviac desilo sa mi stále do kola prehrávalo v hlave.

Austin so mnou nebol. Hlava mala pravdu. Bolo to hlúpe.

Pomaly som prešla bosá k dverám. Z hodín na stene som zistila že je iba pol tretej ráno. S menším zaváhaním som dvere otvorila.

Na chodbe bolo tmavo ako v tej nočnej more. Po chrbte mi prebehli mrazivé zimomriavky. Rýchlo som prešprintovala chodbou až k prvým dverám.
Obzrela som sa naspäť. Rozmýšľajúc či sa nemám vrátiť vôbec som nerozmýšľala akoby moje telo prebralo nad sebou kontrolu.

Dvere najbližšie k mojej izbe sa otvorili. Nevidela som nič okrem Beiných očí. Opäť mali tú nahnevanú červenú farbu. Dlhšie som už ani nezaváhala a bez klopania vbehla do Austinovej izby.

Zobudil sa. V šere izby som videla ako sa načiahol po lampičke ktorá sa po pár zablikaniach rozsvietila.

Nevyzeral vôbec prekvapene že to ja. Dych sa mi zasekol v krku.

,,Poď ku mne. Ale samozrejme iba keď chceš." zašepkal. Už som mala na jazyku zápornú odpoveď. No moje nohy sa rozpohybovali k jeho posteli. Sakra to už si naozaj robí čo chce?

,,Poď ku mne dušička" povedal jemne. Obtočil si ruku okolo môjho pásu. A stiahol ma hneď vedľa seba. Nestihla som si ani všimnúť že ma zakryl perinou.

,,Tak a teraz mi pekne povedz dôvod tvojej neskorej návštevy."

,,Nočná mora.'' zašepkala som. Chápavo prikývol.

„Povieš mi o čom bola? Potom sa ti uľaví uvidíš." Nebudem klamať ani mu nič zatajovať. Keď už všetkým klamem on bude výnimka.

,,Najskôr som bola v nejakej miestnosti obloženej drevom. Držala som natiahnutý luk. Predo mnou bol upír s divnými na červeno lesknúcimi očami Vystrelila som ale netrafila som ho. Spadla som. Bola tam tma. Niečo ma ovládlo a donútilo povedať nejaké slová. A potom sa predo mnou zjavil upír. Oči mal bez bielok celé červené a s maličkou kruhovou zreničkou. Koža priesvitná s čiernymi žilami. A tesáky mu prečnievali cez dolnú peru. Vtedy som sa zobudila." všetko som mu skrátene porozprávala úplne tenkým hláskom. Zaborila som si tvár do rúk je tu ešte niečo.

„V tom sne si ma opustil. Nechal si ma tak." Bolo mi čudné hovoriť opustil keď sme iba kamaráti. Horeli mi líca ktoré boli ešte do nedávna biele ako stena od strachu.

„Bol to iba sen." zašepkal. Zrazu som bola natlačená na jeho hrudi. „Zostaň tu dnes so mnou. Viem že sa bojíš." povedal mi do vlasov.

,,Austin n-na chodbe som videla Beu svietili jej oči na červeno?" Dúfala som že povie že je to u upírov normálne. Ale nie je to normálne. Naznačovalo mi to ako stuhol. Cítila som ako sa mu svaly na celom tele napli. Nejako ma pretočil na druhú stranu postele bližšie k stene. Cítila som sa trošku nesvoja keď tu s ním ležím. Naposledy som ležala s chalanom v posteli keď som mala dva roky. Vtedy sa mi bratranec vlúpal do postieľky a niekto to samozrejme že odfotil.

,,Čo to znamená?" spýtala som sa. Videla som že nad niečím tuho rozmýšľa a nevie sa rozhodnúť.

„Je to zlé Ela. Drž sa od Beatris čo najďalej rozumieš?"

,,Ale prečo?"

,,Lebo som povedal. A chcem aby si mi povedala či rozumieš." zavrčal. Trošku som sa odsunula a vtiahla hlavu medzi plecia. Teraz vypadal v žltom svetle malej lampičky vrhajúcej strašidelné tiene hrozivo.

,Správaš sa ako môj otec'' pípla som. Presne takto mi otec hovoril keď som bola menšia. Potom už na to akosi nemal dôvod.

,,Rozumieš" Pomaly sa nado mňa nahol.

„Rozumiem" zašepkala som. Vedela som že s ním nepohnem kým mu neodpoviem.

Frustrovane si vydýchol. ,, Musíš ma pochopiť. Ty to tak ešte možno nevnímaš ale mám o teba strach. Nechcem aby sa ti niečo stalo." pobozkal ma na čelo. ,,A teraz spinkaj dušička."

,,Dobrú noc.'' zašepkala som. Austin sa nahol a zhasol lampičku. Teraz tu bola tma ktorú prerúšala svetlá žiara mesiaca. Austin si cez môj pás prehodil ruku ale netlačil sa na mňa. Za čo som mu bola vďačná. Tušila som že by to rád urobil. Po chvíli som aj ja znovu zaspala.

,,Vstavaj Ela. No tak. Už je skoro obed." niekto zo mňa stiahol perinu. Zaborila som hlavu do vankúša a poslepiačky som rukou hľadala perinu.

,,Ela no tak. Chápem že si včera toho asi veľa nenaspala ale už je fakt neskoro."

Nadvihla som hlavu. Ostré slnečné lúče mi nemilosrdne udreli do očí. Rýchlo som ju znovu zvesila. Počkala som kým si moje oči zvyknú na svetlo.

,,Dobré ráno." zamrmlala som. Vedela som že nie je ráno ale je to proste zvyk.

,,Konečne si sa zobudila. Aj keď uznávam že bolo celkom zábavné sa ba teba pozerať." zasmial sa. Hodila som po ňom prvý vankúšik čo som našla. Svižne ho chytil a položil na posteľ.

Austin už bol prezlečený. Zoskočila som s postele moje nohy sa dotkli mäkkého chlpatého koberca.

,,Idem s tebou." oznámil mi keď som už bola skoro pri dverách.

,,To nie je potrebné." otočila som sa naň ho. Vyzeral pobavene. Čo som povedala také vtipné?

,,Chceš aby sme sa tu dohadovali tak ako včera v noci. A okrem toho ti musím prelepiť ten leukoplast." protirečil.

Spomenula som si na náš nočný rozhovor. Uf. To bolo fakt trápne o takýto rozhovor vážne nechcem zažiť znovu. Zamierila som znovu do izby. Keď chce nech ide. Však je to jedno.

V kúpeľni som sa rýchlo prezliekla, učesala a umyla si zuby. Studená voda ktorou som si umyla tvár ma úplne prebrala.
Austina som našla sedieť na mojej posteli.

,,Máš to tu iné. Nebolo ti zle?" spýtal sa.

,,Nie nebolo'' zakrútila hlavou. Usmial sa na mňa.

,,Posaď sa." prikázal mi. V ruke držal lekárničku ktorú položil na posteľ vedľa mňa. Odstrihol kúsok z leukoplastu zvinutého do kotúčika. Opatrne mi strhol starý leukoplast z krku. V očiach sa mu hnevom zablyslo. Priložil mi na ranu vatu nasiaknutú alpou. Potichu som zasyčala. Zaťal sánku a zalepil mi tie dve dierky novým leokoplastom. V tichosti všetko uložil. Až keď sa zastavil predo mnou prehovoril.

„S chalanmi sme sa dohodli že dnes si pôjdeme zaplávať. Chceš ísť s nami? Ostatné baby pôjdu tiež."

Na to že je už jeseň dnes je teplo ako v lete. Lenže či naozaj chcem ísť ? Dalo by sa povedať že tak pol na pol. Jednak sa mi ani veľmi nechce. Je strašne horúco. Včera bolo o desať stupňov menej. Strašne rýchlo sa oteplilo. Ale zas tu nechcem byť sama so strašidlom nie je žiadna výhra.

,,Pôjdem" rozhodla som sa rýchlo.

Po tvári sa mu roztiahol široký úsmev. Vyskočil na rovné nohy a nahol sa ku mne akoby ma chcel objať ale zastavil sa v strede toho nežného a citlivého prejavu ktorý prezrádzal že jednému na druhom záleží.

,,Môžem?" spýtal sa ma zrazu. Až som nadskočila. Prekvapene som sa naňho pozerala. Pomaly som si začala uvedomovať čo mi sľúbil. Myslela som si že to už neplatí.

„Jasné že môžeš" sama som sa mu hodila rovno do náruče. Chvíľu na to som sa začala smiať a on sa ku mne pridal.

S úsmevom na tvári sme vyšli z izby. Dole schodmi rovno do kuchyne.

„... ako ma mohli zavrieť do tejto tesnej klietky. Som pravý upír nie ako tie padavky výnimočné a výnimočný..." Na konci schodov sme počuli ducha ako si stále niečo šomre ale ja som zachytila len tých pár slov. No Austin vypadal že toho počul oveľa viac. Začula som ako ticho zavrčal.

,Čaute!" vybehla na nás spoza rohu Sisi.

„Ahoj'' odzdravili sme jednohlasne.

,,Ela čo si robila dnes nadránom? Počula som ako si utekala po chodbe." zatvárila sa nahnevane, ,,zobudila si ma."

,,Och prepáč. Nechcela som. Iba som nemohla spať a..." v strede vety ma prerušila.

,,a tak si išla za Austinom aby ti pomohol zaspať. To poznám." po nahnevanej nálade nebolo ani stopy.

Celá som očervenela. A Austin sa za mnou zachechtal. Otočila som sa naňho. V očiach mal niečo čo som nevedela rozoznať bolo tam strašne veľa zmiešaných pocitov. Obtočil si ruku okolo môjho pásu.

„A čo ty Alex ťa nebude zháňať?"
Podpichol ju.

„Bude ale toto je Austin príliš všade chodiť s vami iba kvôli idiotovy v meči." zamračila sa.

,,Sisi ty dobre vieš prečo to tak je. Takže te..."

„Sisi. Alex ťa už hľadá po celej škole. Mala by si vidieť ten jeho šialený pohľad." zasmiala sa.

Chlapec za mnou si pretrel tvár.
,,Ach jaj Sára ste normálne. Viete čo sa vám môže stať!" rozčuľoval sa Austin.

,,Nič predsa jediná ktorá by si mala dávať väčší pozor je Ela."

„Okolnosti sa zmenili už žiadna výnimočná nie je v bezpečí." povedal im z vážnou tvárou. Bez slova si vytiahol mobil z vrecka.

„Alex našli sme Sisi a Sáru sme pri jedálni." pozrel sa na Sisi. Mala sklonenú hlavu akoby spravila niečo naozaj hrozné.

,,Sisi! Si v poriadku?!" ozval sa pred nami Alex. Ani som si nevšimla kedy prišiel. Natočil si Sisi tak aby bola otočená tvárou k nemu. Sledovala som ako jej chytil bradu. „Toto už nikdy nerob." povedal jej do očí ona iba prikývla. Hneď na to ju Alex pevne objímal.

Neskôr prišiel aj Luke. Nepočula som čo jej hovoril lebo sme už išli do jedálne. Kde k nám pribehla. Marry.

„Vy dvaja ste neboli na raňajkách." tlačila nás k stolu.

„Austin?"

,,Áno?"

,,Prečo nie sú baby v bezpečí? Však sa ich ten duch vôbec netýka."

,,Týka sa to všetkých výnimočných Ela." zašepkal. Povzbudivo mi stisol ruku.

,,Mi ducha v meči spoločne porazíme."

Možno ho porazíme.

Možno umrieme. A on sa dostane na slobodu.

♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♦♥♦♥♦♥♦♥
Ahojte.

Ospravedlňujem sa že časť nebola už včera. No nebola ešte dopísaná. Včera v noci a dnes ráno som ju dopísala ale na opravu chýb som bola až príliš unavená.

Dúfam že sa vám kapitola páčila. Ďakujem vám za všetky votes, komentáre a follow.

Michelle