S Austinom sme mali mať poslednú hodinu tanec lenže ja ešte nemôžem cvičiť a Austin by nemal s kým tancovať. Takže vyhlásil že ma ide naučiť strieľať z luku.

,,Nie som si istá či je dobrý nápad. A okrem toho nemám cvičiť." snažila som sa vyhovoriť.

,,Nebudeš cvičiť. Pri tom budeš iba stáť a hýbať s rukami. Potrebuješ sa vedieť nejako brániť. Meč ani dýka neprichádzajú do úvahy. Nie som si istý či by si meč vôbec zdvihla. A dýka? Musela by si byť pri danom upírovi poriadne blízko. A s tvojou silou a rýchlosťou by ťa rýchlo porazil.''

Aj tak dúfam že taká situácia nikdy nenastane. Včera som bola prekvapená sama sebou že som sa odvážila povedať že ho mám rada. Neviem či by som sa dokázala prinútiť reagovať rýchlo kebyže predo mnou stojí upír. Teda upír ktorý by mi chcel ublížiť.

,,Ako dlho si to plánoval." Podozrievavo som naň ho zaškúlila. Dva luky boli opreté o terč. Jeden z nich bol menší.

,,Od vtedy ako ťa Arman zrazil." zamrmlal keď mi podával ten menší luk a pár šípov.

S trasľavými rukami som si od neho zbraň zobrala. Držala som v rukách niečo čo je schopné zabiť. A možno to už aj niekoho zabilo.

,,Pokoj. Ela. Nič ti to nespraví a ani to ešte nikomu nič nespravilo." povedal. Akoby vycítil na čo myslím.

,,Dobre'' vydýchla som. Postavil sa za mňa. Pravú ruku mi položil do stredu drevenej časti luku ktorá bola na tesno obtočená červenou koženou šnúrkou. Pevne som luk zovrela aby som ho udržala bez pohybu. Zobrala som si šíp. Zastokla som ho do napnutého lanka. Austin mi jemne prekryl ruky tými svojimi. „Keď ti poviem pustíš šíp dobre?"

Prikývla som. Pomalý mi ťahal ruku k sebe a zašepkal: „Pusť"
Urobila som tak ako povedal. Sledovala som ako šíp letí vzduchom až sa zapichne do červeného kruhu. Keby tam stál človek je mŕtvy. Zrazu mi preletelo hlavou. Zachvela som sa.

,,Austin ja nedokážem na niekoho vystreliť." vzdychla som si. Nedokážem niekoho zabiť. Môže mať rodinu a deti. Nechcem niekoho pripraviť o otca.

,,Ela. Na nikoho nebudeš musieť strieľať. Budem sa snažiť aby si to nepotrebovala. Ale aj tak je dobré to vedieť. Musíš sa nejako brániť." Obišiel ma a sklonil sa ku mne tak aby mal hlavu na takej istej úrovni ako ja. Pozerala som sa mu do jeho modrých očí z ktorých sršalo presvedčenie.

„Zober si ten luk a šípy iba na nevyhnutné prípady dobre? Budem sa snažiť byť pri tebe ale niekedy sa to nedá." dotkol sa mi líca na čo som privrela oči a užívala si tú krásnu chvíľku. Včera ako by sa pretrhla ďalšia zábrana ktorú vymyslela moja hlava. Ktorá sa ma stále snažila presvedčiť že to je chyba. Že ho strašne krátko poznám. A uvedomovala som si že ak má pravdu následky budú len a len moja chyba.

Cvičila som lukostreľbu až kým som netrafila do stredného žltého kolieska na terči. Uľahčene som si vydýchla.

Chcela som mu luk a šípy vrátiť no on ma zastavil. Zobral mi ich ale šípy mi v puzdre prehodil cez chrbát a luk tiež. ,,Nechaj si to'' povedal.

,,Pôjdeš za dievčatami dobre? A už žiadne nebezpečné prechádzky." výstražne zdvihol prst. Nereagovala som na to. Vedela som že vie že som ho počula. Pohľad mi padol na jeho opasok s koženou pošvou z ktorej mu vytŕčala rukoväť meča vykladaná modrými drobnými kamienkami.

,,Ideš na ten tréning o ktorom si mi vtedy hovoril?" spýtala som sa.

,,Idem." prisvedčil. Chcel ma odprevadiť až do izby ale našťastie sme cestou stretli Aisling so Sárou. Takže som išla s nimi.

,,Čo to máš na krku?" spýtala sa ma Sára ktorá smerovala pohľadom na prelepené miesto. Mimovoľne som sa širokého leukoplastu dotkla. Už to vôbec nebolelo. Ale niekto mi to zakázal dať dole.

Prekvapilo ma že sa nepýtajú prečo mám luk a šípy prevesené cez chrbát. Správajú sa akoby to bola úplne bežná vec. Aj by som bola radšej keby sa pozerajú na luk. Ako že si nevšímnú takú veľkú vec a všimnú si maličký bledohnedý leukoplast splývajúci s pokožkou.

,,To nič." mávla som rukou. Nechcela som o tom hovoriť. Už len pri spomienke na meno Flowers je mi zle.

,,To Austin ťa už pohrýzol?" vypytovala sa Aisling s rozšírenými očami. Skoro som narazila do kvetináča keď to povedala. To sa dúfam nikdy nestane. Nechcem slúžiť ako chodiaci stánok s krvou. Možno by ale bolo lepšie keby Austin bol ten čo ma včera pohrýzol. Dosť žiadne špekulácie čo keby.

„Nie" povedala som podráždene. Dúfam že čoskoro stretneme Sandru.

,,Tak kto sa opovážil pohrýzť ťa?" opýtala sa tak že znela presne ako princezná. Aj tú otázku tak sformulovala.

,,Flowers" zašomrala som. Aspoň dajú pokoj. Sára ma súcitne pohladkala po chrbte.

,,Ako na to reagoval Austin?" zvedavo sa opýtala Aisling. Uf. Tejto témy sa asi nezbavím.

,,Neviem. Bola tam aj tvoja mama" odpovedala som jej. Nechápem prečo to Arman spravil bolo to iba jeho krutosťou a urobil to pre svoje potešenie? Veď aj povedal že ženy sú iba hračky úplne bezvýznamné.
Austinové slová sú proti tomu. Záleží mu na tebe. Ozval sa mi v hlave tichý hlások. Možno za tým je aj niečo iné niečo väčšie niečo zlé. Nebuď paranoidná. Pokarhala som sa v duchu ale ten pocit zostal.

,,Čau Aisling." pozdravil ju mne známi hlas patriaci Sandre. „Ahoj" zapišťala na ten zvuk čo jej unikol z úst by som nikdy nepovedala že ho vydala princezná. Aisling ju dusila v objatí.

,,Aisling? Nechceš ju udusiť že?" povedala som z čistej srandy. Bola som šťastná že ju znovu vidím.

,,Panebože! Melel! Som tak rada že ťa vidím." obzerala si ma. ,,Ty si si spravila melír,'' prekvapene povedala ,,,Vždy si mi hovorila že sa ti melíry nepáčia. A neznášala si modrú farbu." Mala pravdu za tých pár dní sa toho toľko stalo že som sa zmenila aj ja.

,,Ehm. Áno nejako sa mi začali páčiť a tak isto aj modrá farba." povedala som prvé čo ma napadlo. Som si na sto percent istá že o tomto by Sandra nemala vedieť všetko. Aj tak ma už zožiera svedomie. Vždy sme si všetko hovorili. A ja teraz? Nemôžem jej nič povedať.

,,Pristane ti to'' usmiala sa na mňa.

,,Ďakujem'' zasmiala som sa. Vždy to hovorí a ja viem že to nie je pravda.

Onedlho sme sa vybrali naspäť ku schodom. Sára, Aisling a Sandra sa smiali ale ja som nevedela ako. Bolo to akoby som zabudla smiať sa. Nešlo to. Každým krokom sa približujeme k duchovi v meči.

Stupila som na prvý biely schod. Prvých pár schodov som vyšla v pohode. Baby išli predo mnou takže si nevšimli moje trhnutie hlavy dohora.

,,Ideš ma navštíviť Melanie." chladný hlas som teraz počula iba ja nikto iný naň nereagoval. Chcela som si ho nevšímať a stupiť na ďalší schodík ale práve vtedy ma musel naľakať.

,,Poď za mnou!" zvolal. A ja som vtedy stratila rovnováhu. Prekvapene som vykríkla. Skotúľala som sa dole schodmi až na miesto kde začínali schody dole do tmavého chladného a strašidelného podzemia. Snažila som si chrániť hlavu aby som si ju niekde nebuchla. Rýchlo som sa posadila. Au. Bolí ma noha. Zlomená nie je lebo s ňou dokážem hýbať. Vydýchla som si.

Tie schody sú presne také isté ako v tom sne. Je to tu presne tak isto strašidelné a ešte ten zlý pocit. Je veľmi blízko. Podoprela som sa zábradlia a snažila sa ignorovať bolesť v lýtku a pocit akoby mi niekto spaľujúco hľadel na chrbát.

Sandra ma chytila popod pazuchy aby ma podoprela. Sára s Aisling stáli tam kde zastavili. V očiach mali strach.

,,Si v poriadku?'' spýtala sa ma. Prikývla som aj keď to nebola tak úplne pravda.

Sandra po chvíli dychčala ako pes. Pustila ma a ruky si oprela o kolená. Išla som ďalej podopierajúc sa zábradlia aby sa mi nesnažila pomôcť. Má čo robiť so sebou.

,,Koľko tu máte poschodí?" spýtala sa zhrozene.

,,Tri'' objavil sa za mnou Luke. Za chvíľu som sa ocitla na jeho rukách. "„Čo sa ti stalo?'' spýtal sa.

,,Spadla som." Všetkým okrem Austina nehovorím úplnú pravdu a aj jemu občas niečo zamlčím. Bolo lepšie keď som hovorila úplne všetko. Teraz sa cítim ako klamárka. Už sa začínam odúčať všetko na čo myslím vyklopiť.

Pred mojou izbou ma dal dole. Sandra niekam išla s ním a my sme vošli do mojej izby. Priala som si aby to tu vypadalo tak ako to tu vypadá bez kúziel. Viem že je to risk môže to tam vypadať aj škaredo.

V izbe bolo všetko rozmiestnené tak isto ako pred tým. Steny boli teraz biele a na rohoch bola zelená stonka z ktorej vytŕčali veľké modré kvety. Nábytok bol z bledého dreva a závesy na posteli boli biele. Tak isto ako vankúše a tá divná sedačka so zatočenými okrajmi. Zdalo sa mi to tu oveľa krajšie.

,,Máš to tu pekné ale ani z ďaleka by som to neprirovnávala k zámku." povedala. Úplne som zabudla že ona vidí všetko úplne inak ako mi. Je len človek.

S Aisling sme sa na seba veľavýznamne pozreli. Rýchlo som si odložila luk a šípy do najvzďalenejšieho rohu.

,,Počkajte na mňa chvíľku idem sa prezliecť." oznámila som im. Rýchlo som si vybrala z komody trojštvrťové čierne legíny a čierne trošku dlhšie tričko.
Zmizla som v kúpeľni. Rýchlo som sa osprchovala a prezliekla sa do čistých vecí. Špinavé som hodila do koša na prádlo a vyšla z izby.

Baby už boli tiež prezlečené. Museli to stihnúť keď som bola v kúpeľni.

,,Poďme si pozrieť film Sisi má v izbe televízor'' navrhla Aisling. Ja som bez váhania súhlasila a Sandra tiež. Asi tri roky som nepozerala nejaký film s kamarátkou.

Sisi mala v izbe naozaj veľký televízor zavesený na stene. Ako to že som si ho pred tým nevšimla. Teraz mi až bije do očí.

Posadali sme si na posteľ. Sandra nakoniec vybrala Harryho Pottera jednotku po tom čo Aisling zamietla všetky filmy či rozprávky o upíroch ktoré chcela Sandra pustiť.

Ukázalo sa že Aisling nikdy nevidela Harryho Pottera. Takže komentovala každú scénku.

♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥♦♥

Ahojte!

Veľmi pekne vám ďakujem za vote.

Táto časť bola tak trochu o ničom. Ale aj tak dúfam že sa vám páčila a že vás tento môj príbeh baví:). Ďakujem za komentár Katus0007 k minulej časti a za komentár  klaramaria1  k predminulej. Veľmi ste ma potešili;).

Vaša Michelle