Pred pár minútami sme odišli z ošetrovne. Našťastie ma krk pomaly prestával bolieť. Austin bol celý čas ticho iba ma chytil za ruku. Sem tam sa na mňa obzrel. Viedol ma cez školu kde som sa nevyhla zvedavým pohľadom a šuškaniu. Ani ma nenapadlo že to mohlo mať nejakých svedkov no určite videli ako ma Austin niesol do ošetrovne. Snažila som sa pozerať iba do zeme. Neviete ako sa mi uľavilo keď sme prešli do zámku. Steny boli biele a na rohoch mali zlatý pás. Viseli na nich rôzne obrazy od dievčaťa na hojdačke až po obrazy princezien na plesoch.

Už ma ani neprekvapilo keď som uvidela skoro na konci dlhej chodby obraz Austinových starých rodičov. Zamierili sme rovno k nemu. Z blízka sa dalo rozoznať že to nie je obraz ale dvere. Austin potlačil rám obrazu a ten sa nehlučne otvoril.

,,Toto je záhrada kráľovnej Melanie. Jediný vchod do nej je tento." povedal mi. Prekročili sme prah dverí. Asi desať metrov od nás s ľavej aj pravej strany bol vysoký živý plot. Cestičku pred nami lemovali červené ruže a na konci bol obrovský skleník. Užasnuto som vydýchla.

,,To je nádherné."

,,Áno to je. Ale to nie je všetko poď." Kráčali sme cestičkou poskladanou s plochých kameňov. Pri skleníku v živom plote bola diera a cez ňu pretekala riečka ktorá vchádzala do skleníka a z druhej strany vytekala von. Austin mi otvoril dvere a počkal kým prejdem. To čo som uvidela mi vyrazilo dych. Stromy tu rástli voľne nie v úhľadných radoch ako v školských záhradách. Záhrada hýrila najrôznejšími žiarivými farbami. Japonské červeno listé stromy žiarili medzi zelenými. Úzka cestička tu tiež bola s kameňov. No bola vlnitá a mala kopec bočných cestičiek.

Išli sme kľukatou cestičkou okolo najrôznejšie kríkov, stromov, papradia a veľkých kameňov. Prišli sme k červenej lavičke ktorá bola postavená nad riekou. ,,Videla si to dievča na hojdačke že? Bola to kráľovná Melanie keď mala okolo sedemnásť rokov. Bola výnimočná ako ty a bola oveľa silnejšia ako väčšina upíriek aspoň okrem fyzickej sily. Bola to prvá výnimočná kráľovná. Preto nepochybuj že zvládneme poraziť hlas v podzemí. Nikto iný ho nepočuje okrem teba. Nikto iný to nedokáže. Ani upírka. "

,,Vypadala inač ako na tom plese." povedala som mu. Jeho slová ma vydesili vo voľnom preklade znamenajú si nenahraditeľná. Snažila som sa skryť strach pod takúto jednoduchú vetu.

,,Bol o päťsto rokov neskôr. Je samozrejmosť že vyrástla. Môj otec mal vtedy 318 rokov a mama 230 bolo to rok pred tým ako sa prvý raz stretli."

,,Ale vypadala na dvadsať."

,,Aj vy prestávate starnúť. Najviac môžeš vypadať na tridsať rokov." uškrnul sa. ,,Myslíš že by príroda riskovala že polovica upírov umrie so svojími výnimočnými predurčenými?"

,,Myslím že nie." odpovedala som pomaly. ,,Správne," usmial sa ale potom sa znovu zamračil. ,,To však neznamená že ťa nemôže zabiť niekto iný. Kým žijem ja aj ty budeš žiť. Keď zomriem aj ty zomrieš." Vedela som že myslí na Armana keď povedal môže ťa zabiť niekto iný.

„Austin nie je nespravodlivé že životy dvoch ľudí sú takto prepletené? Lebo ja by som chcela aby ten koho ľúbim ďalej žil." spýtala som sa.

,,Nie je to vôbec nespravodlivé. Možno pre väčšinu ľudí ktorí sa ani z ďaleka nemajú radi tak ako mi je to spravodlivé alebo ten človek chce žiť ešte pre svoje deti. No upíri by sa iba trápili. Bol jeden prípad kedy sa upírka kvôli tomu vyhladovala. Myslíš že by som sa napríklad ja rád pozeral ako sa trápiš? Sú aj výnimky kedy sa predurčený nenávidia a keď jeden z nich umrie druhého to neovplyvní. To bude pravdepodobne prípad Armana. A o deti sa neboja lebo vedia že na svete existuje upír ktorý na o ne postará a bude ich ľúbiť viac než oni."

,,Prečo potom moja mama nemá svojho predurčeného?"

,,To nie je naša starosť Ela. Je to súkromné."

Prešli sme po žiarivo červenej lavičke. Bol tam kruhový plot vysoký skoro ako ja s vchodom za rovno mosta. Hnedé latky dreva obopínali zelené úponky brečtanu a sem tam bolo vidieť zelenú korunu stromu. Austin mi otvoril bránku potiahnutím za malú závoru. Keď som uvidela vnútro skoro mi oči vypadli.

V strede bol strom s nízkymi konármi na ktoré by sa dalo poľahky vyliezť. Na jednom z vyšších konárov bola zavesená hojdačka z obrazu. Zelená tráva bola všade na okolo žiadny chodníček nič iba zo pár stromčekov a kríkov pri plote.

,,Ideš? Alebo tam budeš iba civieť?" Austinov hlas ku mne doľahol akoby z veľkej diaľky no počula som ho aj tak jasne. Zaujímalo by ma že keby je naozaj ďaleko či by som ho počula alebo aspoň vedela čo mi chce povedať. Prudko som potriasla hlavou aby som zo seba striasla jednak tie myšlienky a tiež ohúrenie s krásneho priestoru predo mnou.

Jemne som sa naň ho usmiala a nasledovala jeho príklad. Vyzula som si biele letné sandálky. Nohy sa mi zabárali do mäkkých trsov trávy. Tráva ma príjemne šteklila na chodidlách. Už si ani nepamätám kedy som bola naposledy bosá vonku.

Po špičkách som prebehla k stromu v strede pri ktorom stál Austin.

Bez varovania ma nadvihol a posadil na hojdačku pred nami. Špičky som mala vo vzduchu. Austinová babka musela byť odo mňa aspoň o sedem centimetrov vyššia. „Austin?" spýtala som sa keď ma pomaly rozhojdával.

„Áno?"

„Ako to že je tá hojdačka tak vysoko. Myslela som si že ľudia boli v minulosti menší." povedala som.

,,Boli menší. Ale kráľovná Melanie sem chodila len a len s kráľom Aurelom," uškrnul sa, ,, Presne ako ja teba aj on ju tam vyložil." Krátko sa zasmial. Mne to neprišlo ani najmenej smiešne. Vždy som bola menšia ako ostatný ale nikdy som si nemyslela že som až taká nízka.

,,To znamená že som malá ako ľudia spred niekoľko storočí." zašomrala som. Niekedy ma to vedelo poriadne vyviesť z mieri. Viete si predstaviť aké to je keď niečo potrebujete a nedočiahnete to? Možno to má niečo s tým strachom z výšok ale aj Sandra sa bála výšok a to bola najvyššia s triedy. Ona jediná so mnou zostala keď sme išli v ôsmom ročníku na Eiffelovú vežu.

,,Nikto ťa za to neodsudzuje. A mne sa páčiš taká aká si." povedal vážne bez náznaku hocijakého pobavenia. ,,Nevymenil by som ťa za nič a nikoho na celom svete." zašepkal. Už som sa húpala poriadne vysoko.

,,A-austin p-pros-sím d-daj m-ma dol-le!" habkala som so zavretými očami.

,,Ela!" zakričal vystrašene. Už som sa nečudovala prečo sa tak o mňa bojí keď mi to ráno ukázal. Človek ktorý to necítil to nevie ani pochopiť. Práve preto cítim výčitky za to že som išla za Armanom už som si vedela predstaviť jeho strach.

Zrazu hojdačka spomalila a ja som narazila do jeho hrude. Okamžite si ovinul ruky okolo môjho pásu. Ucítila som pod sebou trávu ktorú skoro hneď vystriedali Austinové nohy.

,,Si v poriadku? Čo sa stalo? Urobil som niečo?'' vypytoval sa.

,,Som v poriadku nemusíš sa báť. Iba nemám rada výšky." povedala som.

Počula s ako si vydýchol. ,,Takže na tréningu si sa ma nechcela pustiť lebo si sa bála?'' spýtal sa nástojčivo. Prikývla som.

,,Už je ti dobre?"
,,Skoro'' odsunula som sa. Oprela som sa o strom.

„Čítala som pár kníh o vlkolakoch. Boli tam spriaznené duše. Je to niečo podobné ako u upírov?" spýtala som sa.

,,V podstate áno ale vlkolaci keby existujú bolo by ich puto silnejšie ako môže byť u nás. Keďže oni sú prakticky už ako zvieratá prepojené iba sa to zdvojnásobí." vysvetlil. „To však neznamená že aj upírie puto nie je silné. Ak majú Sisi a Alex pravdu a je naše puto až sto percentné. Malo by byť skoro také isté ako u vlkolakov ak by ešte existovali."

,,Vlkolaci existovali?" vypúlila som oči.

,,Existovali iba že keď počet ľudí narástol buď zabudli ako sa premeniť na vlka či naspäť na človeka. Kedysi sa pár vlkom podarilo zaradiť medzi ľudí a ostatných to tak lákalo že nasledovali ich príklad a ďalšia skupina sa zaprisahala že sa na človeka ani len nepremenia. Boli nahnevaný lebo im ľudia vyrúbavali lesy. A teraz už na to že kedysi boli mýtickými bytosťami jednoducho zabudli."

,,Ale ako sa mohli vzdať takého daru premeniť sa na silného vlka a ako sa mohli vzdať tej istoty v živote že niekto je preňho ako stvorený?''

,,Niektorý sa toho nevzdali a tí čo áno boli chamtivý a už ďalej nechceli žiť v súlade s prírodou. Život človeka je pre nich veľmi jednoduchý a pohodlný.

Prisadol si ku mne a chytil ma okolo pásu. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Srdce sa mi roztĺklo ako o život. Takto som sa nikdy necítila. Toto je pre mňa úplne nové. Chytila som si miesto na hrudi tam kde je srdce. Jeho splašené búchanie som mohla aj cítiť. Čo sa to do pekla so mnou deje.

Austin sa potmehúdsky usmial. Zložil mi ruku z hrude naspäť do lona a na miesto nej tam priložil svoju. Kútiky úst sa mu pomaly roztiahli ešte do väčšieho úsmevu.

,,Toto srdce ti dáva život. Toto srdce mi dáva teba." zašepkal. Druhou rukou ma jemne pohladil po vlasoch.
,,Toto srdce ti pumpuje krv. A toto srdce je navždy moje.'' Pozrel sa mi do očí. Bola som úplne zmetená. ,,Nedovolím aby mi ho niekto ukradol, aby mi teba zobral."

Bola som ticho. Na jednej strane sa mi páčilo čo povedal ale na druhej stála myseľ s myšlienkou že ho poznám veľmi krátko. Je to akoby sa vo mne bilo srdce s hlavou. Cit s rozumom. Nevedela som čo mám robiť dať za pravdu srdcu alebo rozumu. Austin mi jemne priložil pery na čelo. Znovu ten istý pocit ale teraz sa k nemu pridalo tupé bodnutie v bruchu ktoré sa v sekunde zmenilo na šteklenie. ,Akoby sa mi v bruchu rozletelo tisíc motýľov' spomenula som si na vetu ktorú som poznala z kníh.

Austin si ma privinul k sebe. Cítila som sa s ním oveľa viac v bezpečí a dobre ako pred tým. Možno sa to vyrieši časom. Je mi jedno že za naše puto môže osud. Pre mňa je hlavné čo budem cítiť ja a čo on.

,,Mám ťa rada'' povedala som slová ktoré som si vždy iba pomyslela nikdy som ho nepovedala na hlas. Jeho oči sa rozžiarili šťastím.

„Aj ja teba dušička moja. Ani si nevieš predstaviť ako." zašepkal.

-°-°-°-°-°-°-°-°-°-°-°-°-°-°-°
Ahoj!

Dúfam že sa časť páčila. Ďakujem za vote. A prajem vám pekné prázdniny. :)

Pozmenila som vek postáv v tomto príbehu tak aby mali o dva roky viac kto si nevšimol. :D

Michelle