,,Ale, ale princezná naozaj si prišla. Myslel som si že sa zľakneš."

To by si myslel asi každý čo ma pozná alebo zažil môj "záchvat" strachu alebo hanblivosti. Neviem ako inač to mám nazvať. Pár krát sa mi to podarilo čo považujem za obrovský úspech. Ako napríklad že som sa odvážila prísť do tejto školy aj keď som tu nikoho nepoznala. Vtedy som ešte nevedela že sem chodí Luke či tu učí mama. Preto som rada že tu hneď mám nejakých kamarátov. Otec mi dosť často pripomínal že som strachoput a že skoro všetko musí robiť za mňa. Možno aj toto je dôvod prečo som si vybrala práve túto školu aby som mu dokázala že aj ja viem byť odvážna.

Pri pohľade na vyškierajúceho sa Armana som nasucho prehltla začínala som ľutovať že som bola zvedavá a že som si chcela dokázať že som aspoň trošku odvážnejšia. Asi som sem nemala chodiť.

,,Č-čo si chcel k-keď si ma zavolal?" Prečo koktám! Tichý hlások v mojej hlave hovoril že viem prečo. Silno som si stláčala pred sebou ruky čo robím vždy keď som nervózna alebo mám z niečoho strach. Snažím sa tím zamaskovať to že sa mi trasú. No teraz sa ozvali drobné polmesiačikové ranky na mojich rukách. Zaštípali. Trošku som sa mykla ale ruky som si napriek tomu stláčať neprestala.

,,Je zlé vidieť dievča ktoré malo byť pôvodne moje?" Posledné slovo vyslovil tak slizko že som sa striasla nie len pre jeho význam. ,,Ktorého sa dotkol môj úžasný bratranec!" Skoro mi padla sánka. On je Austinov bratranec! Nie sú si ani trošku podobní. Ani povahou ani výzorom. ,,A teraz nosí rovnaký prameň ako on?" Slovo on znechutene vypľul. Pokračoval ďalej. Ale podľa mojej mienky vôbec nemal lebo keď to vyslovil bolo mi až na vracanie. ,,No ona netuší že nosí niečo aj odo mňa na svojej ruke." Pohľadom skĺzol dole na moje ruky a mne v tej chvíli došlo čo tým myslí. Ranky čo mi včera tak hrubo spravil. V tej chvíli som bola taká znechutená zo svojej ruky že som normálne že rozmýšľala či si mám tu ruku odrezať.

,,Takže k-keď chceš len toto. Dúfam že sa už nestretneme." Začala som pomaly cúvať. Chrbtom by som sa mu nikdy neodvážila otočiť.

,,Nie to nie je všetko." V moment bol predo mnou a pritlačil svoje pery na moje. Necítila som nič okrem nechuti. Snažila som sa ho odtlačiť no jeho pravá ruka mi viac zovrela pás a ľavá tlačila moju hlavu bližšie k tej jeho. Čo mám robiť. Do paroma. Ak ho kopnem pravdepodobne to aj tak nebude ani cítiť. Možno ak by sa mi podarilo na chvíľu si... uvoľniť ústa mohla by som vykríknuť to by mohlo stačiť. Veď tu musí ešte niekto byť. Snažila som sa odvrátiť tvár. Do očí mi vyhŕkli slzy akoby si moje telo až teraz spomenulo že sa deje niečo zlé. Takúto prvý bozk som si nepredstavovala. Podarilo sa mi otočiť hlavu nabok čo ma prekvapilo. Najskôr mi nedošlo že toto je horšie. Rukou mi zatlačil hlavu tak že som ju mala na svojom ramene. Nahol sa k môjmu krku. Toto je zlé. Cítila som ako sa mi ešte hlasnejšie a rýchlejšie rozbúchalo srdce. Letmo som videla ako sa nad tým zlomyseľne usmial. Jeho jazyk sa mi obtrel o krk a neskôr som aj pocítila ako mi jeho tesáky prepichli pokožku na krku a na koniec sa dostali až k tepne. Mimovoľne som hlasno vykríkla. Silno som stláčala päste aby som zmiernila bodavú bolesť v celom krku.

,,Okamžite ju pusť Arman!" Spoza mňa sa ozval nahnevaný ženský hlas. Zdvihol hlavu. V krku ma stále tlmene pichalo a cítila som ako mi po krku tečie pramienok krvi. No aj tak som bola rada že už nemá svoje hnusné zuby preč. Fuj začína mi z nich byť viac zle ako z výšok.

,,Ach teta Afrodita. Nejaký problém?" spýtal sa s falošným úsmevom.

,,Nie nie je. Moja sestra určite nebude nadšená keď zistí čo tu robíš. Bolo ju počuť kričať až k nám. A pusť ju." Bezmocne som sa pozerala na modrú oblohu a pomaly si začínala uvedomovať čo sa stane keď ma pustí. A to sa presne vstalo. Pustil ma a ja som spadla rovno na zem. Zavrela som oči. Šialene ma bolí krk a teraz ešte viac.

,,Nie tak rýchlo Arman ty tu som mnou počkáš kým niekoho zavolám a potom pôjdeme spolu do riaditeľne." Nič a nikoho som si nevšímala. Horko-ťažko som sa posadila a presunula k lavičke o ktorú som sa oprela. Asi som to nemala robiť lebo sa mi začala viac točiť hlava. No nemohla som tam pod ním ležať. Bolo to fakt nepríjemné.

,,Ahoj. Ty musíš byť Ela. Austin nám včera o tebe povedal." milo sa mi prihovorila. ,,Ešte chvíľu vydrž dobre. Idem mu zavolať." Nijako som si neuvedomovala čo hovorila okrem jediného slova alebo skôr mena. Austin. Prečo práve toto. Ja tomu vôbec nechápem. Och. Žiadne rozmýšľanie. Povedala som si v duchu. Bolí ma s toho hlava stále viac a viac. Mám pocit že omdliem.

,,Austin? Je to naliehavé! Okamžite za mnou príď som v školských záhradách!" Letmo som počula čo povedala žena vedľa mňa.

,,Zlatíčko. Poď si na chvíľu ľahnúť. Kým Austin príde." šepla jemne a ja som jej bola vďačná že nehovorí nahlas. Nejako ma podoprela tak aby som si mohla sadnúť na lavičku. Ani na chvíľu som nezaváhala a ľahla som si. Práve v tej chvíli zazvonilo na koniec hodiny. Rýchlo som si prikryla uši rukami. Nepríjemný zvonček sa mi stále ozýval v mysli.

,,Ela!" Austinov hlas vymazal opakujúci sa zvonček z mojej hlavy. ,,Mama čo sa stalo!?" panikáril. A to kvôli mne? Nemohla som sa prestať čudovať v akom svete som sa to ocitla. ,,Mal si pravdu s tým Armanom. Pohrýzol ju. Mal by si ju zaniesť do ošetrovne. Ja musím ísť s ním do riaditeľne. Potrebuje nejaký trest." Nado mnou sa objavil tieň. Otvorila som oči a trošku natočila hlavu do boku. Uvidela som ustarostenú Austinovú tvár.

,,Hovoril som ti predsa že si máš dať pozor." Pohladil ma po vlasoch. Pohľadom skĺzol k môjmu krku. Z hrdla sa mu vydralo tiché nahnevané zavrčanie. Odhrnul mi vlasy z krku. ,,Ten špinavec" zašomral. ,,Bolí to?" spýtal sa ma keď mi slabo stlačil miesto pri ranke na krku. ,,Áno " zamrnčala som. Zamračil sa. ,,Bránila si sa. Potrhal ti toho v krku viac ako bolo potrebné." sucho konštatoval. ,,Na budúce čo sa nestane. Sa nebráň dobre?" Jemne som pokývala hlavou.

,,Prepáč že som sem išla." zašepkala som. Už som nevydržala mala som neznesiteľnú potrebu sa ospravedlniť. ,,Zradila som ťa keď som sem išla. Za upírom pred ktorým si ma včera chránil. Keď som sem prišla všetko to stratilo zmysel." Ignorovala som bolesť v krku a otočila sa k Austinovi. A objala ho okolo pásu.

,,Vezmem ťa do ošetrovne" Zodvihol ma z lavičky. Jednu ruku mal zospodu pred mojím kolenom a druhú okolo môjho chrbtu. Hlavu som si oprela o jeho širokú hruď. Keď nad tým tak rozmýšľam myslím že ho začínam mať rada. Netuším ako sa to stalo. Proste je to tak. Ale ako som ho len mohla takto sklamať. Ísť sa stretnúť z Armanom to bol poriadne blbý nápad. Po líci sa mi zviezla slza a za ňou druhá, tretia...

,,Čšš Ela už je to v poriadku. Som s tebou. Neplač rana bude viac štípať keď sa do nej dostane soľ."

,,Slečna Ľudmila!" zvolal do dverí na druhej strane miestnosti keď ma opatrne položil na lôžko.

,,Chvíľku!" zakričal hlas spoza dverí.

,,Austin ja sa bojím." Dobre toto znelo naozaj detinsky. Ale čo už. Však kto by sa nebál keď mu idú ošetrovať ranu bytosťou ktorá nemala existovať. Chytila som ho za ruku. ,,V živote ma nepohrýzol upír až do teraz," povedala som. Neviem čo sa bude diať a práve to ma desí.

,,Do ošetrovne by si s obyčajným pohryznutím nešla Ela. Lenže on ti roztrhal hrdlo. Dalo by sa povedať. Vieš koľko krát chalani vrátane tvojho brata pohrýzli ich dievčatá? No ani jeden z nich nepotrebovala ísť sem. Slečna Ľudmila ti iba tú ranu vydenzifikuje a prelepí. A myslím že by sa mohla pozrieť aj na tvoju ruku.

,,To akože u vás môžu chlapci hrýzť svoje dievčatá?" spýtala som sa s vypleštenými očami. Bola som úplne zhrozená. Neviem si predstaviť že toto budem musieť prežívať a bude to úplne normálne.

,,Prečo sa tváriš tak prekvapene Ela? Sme upíry pre nás je to úplne prirodzené," nechápavo pokrútil hlavou. Sledovala som ako si sadol na stoličku vedľa lôžka.

,,A-a čo ja?" spýtala som sa. Skoro som zabudla dýchať keď som čakala na jeho odpoveď. Jeho výraz bol teraz túžobný.

,,Nevieš si predstaviť ako dobre chutila tvoja krv keď som ju včera ochutnal. Jedného dňa ťa určite uhryznem. Ale až keď ma viac spoznáš a taktiež náš svet." Keď videl môj prestrašený výraz ihneď dodal. ,,Nemusíš sa báť. Nebude to až takto bolieť ak sa nebudeš brániť." Jemne ma pobozkal na čelo. A mne to pripomenulo ten Armanov vynútený bozk. Mimovoľne som sa striasla.

,,Čo je?" spýtal sa jednoducho.

,,On ma pobozkal," zašepkala som previnilo. Za toto ho nenávidím. Chrapúň jeden blbý.

,,Hlavne sa z toho neobviňuj. Budeš to mať dosť ťažké aj bez toho." zamračil sa. ,,Si ako rybka v oceáne obklopená množstvom žralokov." Cítila som ako mi do líc stúpa krv. Našťastie sa v tej chvíli otvorili dvere a z nich vyšla mlado vyzerajúca blonďavá zdravotná sestrička.

,,Tak čo to je?" spýtala sa pokojne. Stála pri sklenenej skrinke.

,,Uhryznutie upírom a pár škrabancov na ruke. Rana na krku je nepravidelná to značí že sa bránila a má v krku potrhaných viac svalov ako je normálne. Škrabance na ruke sú približne deň staré ale znova pretrhnuté." Prekvapene som sa na Austina pozrela. Hovoril ako doktor.

,,Na doktora by si sa perfektne hodil Austin," povedala keď vyťahovala nejaké veci zo skrinky. ,,Baví ma to. Ale veď viete čo zo mňa rodičia chcú mať a čo aj musím byť." povzdychol si. ,,Ale to neznamená že sa to nemôžeš naučiť. Na takéto prípady by sa to zišlo." Pristúpila ku mne z opačnej strany ako stál Austin. ,,Austin toto by som na teba nepovedala. Dobre že ste prišli je to horšie než som si predstavovala." zamračila sa na ranu na krku.

,,To som nebol ja. To Arman." takmer zavrčal.

,,Vyber prosím ťa ešte jeden vankúšik z prvého šuplíka." požiadala ho. Austin mi ho dal pod krk pri čom mi jemne nadvihol hlavu. Znovu mi chytil ruku teraz už silnejšie. ,,Zlatko. Teraz sa nezľakni bude to trošku štípať." Austinova druhá ruka my ešte chytila hlavu. Hneď som zistila prečo. Slečna Ľudmila držala v ruke tenkú injekciu. Za normálnych okolností sa injekcií nebojím ale do krku som ešte nedostala žiadnu. Vatou mi vydenzifikovala to miesto a potom mi vedľa neho položila dva prsty a zľahka pritlačila. Onedlho mi už tekutinu vstrekovala do krku. Veľmi dobre som si uvedomovala že mám v očiach slzy ale teraz mi to bolo jedno. Vatu priložila priamo na miesto ktoré prepichli upírie tesáky. Trošku to zaštípalo ale aj to prestalo po chvíľke.

V tej injekcií bola určite nejaká umŕtvovacia látka. Ani som si nevšimla keď mi zalepila ranu na ruke. Celú dobu som mala zatvorené oči.

,,Polhodinu tu počkajte a potom môžete ísť." povedala. Už som len počula zabuchnutie dverí. Austinove prsty mi zotreli z líc a očí slzy. Revala som ako malé decko. Som nemožná. Opatrne som otvorila oči.

,,Ak chceš zoberiem ťa na jedno miesto. Chodil som tam keď mi bolo ťažko."