,,Poď ideme za ostatnými. Asi sú už dole."

Pri schodoch ma z ničoho nič zdvihol. Od prekvapenia som zvýskla.

,,Pusti ma!" Tváril sa že ma nepočul a z ľahkosťou išiel dole akoby na sebe nemal žiadne závažie. Steny sa okolo mňa krútili ako keby som bola na kolotoči. Radšej som zatvorila oči aby mi náhodou neprišlo nevoľno. Hlavu som natočila smerom k jeho hrudi. Cítila som n a sebe jeho skúmavý pohľad.

,,Si unavená?" jemne sa ma spýtal. Zavrtela som hlavou na nesúhlas. Ticho vystriedali rôzne zvuky a hlasná vrava okamžite som otvorila oči a snažila sa dostať dole z jeho náruče. Všade na okolo sa motali študenti. Niektorí sa iba otáčali alebo si niečo šuškali iný sa dokonca aj zastavili a zopár dievčat si aj sklamane vzdychlo. Postaviť sa mi podarilo až pred jedálňou.

Zobrala som si iba nejakú fľašu z vodou a jablko potom mi Austin ukázal triedu a odišiel zo slovami že sa uvidíme v telocvični. Otvorila som dvere. Trieda bola obyčajná s bielymi stenami, veľkou tabuľou, umývadlom v rohu a s lavicami. Prišla som posledná. Jediné voľné miesto bolo pri Beatris v úplne zadnej lavici. Frustrovane som vydýchla a sadla si k nej. ,,Braček sa s tebou po škole chce stretnúť v záhrade. Ty že vraj vieš kde." Povedala akoby nič. Nič som jej na to nepovedala. Mám tam ísť či nie?

°°°

Po tretej hodine som nasledovala Beatris do telocvične a snažila sa zapamätať si cestu aby sa toto už nezopakovalo. ,,Toto je dnes posledná hodina. Takže keď pôjdeš von za Armanom poslúchaj ho. Poteší ho to." otočila sa na mňa skôr ako otvorila dvere.

,,No tak to určite. Musel by sa stať zázrak." zašomrala som si. Rozhodla som sa že tam pôjdem aj keď sa bojím. Však kto by sa už nebál psychopatický upír je úplne neškodný. Som zvedavá čo odo mňa ešte chce.

V šatni som sa rýchlo prezliekla a zviazala si vlasy čiernou gumičkou. Posledný krát som si omotala gumičku okolo vlasov keď sa mi prihovorila Jasmin. ,,Máš strach alebo si iba nervózna si strašne bledá?" Strach mám z toho čo sa stane poobede aj keď by som tam nemusela ísť alebo to aspoň niekomu povedať kde idem. Ale som rozhodnutá nikomu to nepovedať Ten niekto komu by som to povedala by to povedal Austinovi a ten by ma tam nepustil.

,,Nervózna trošku." šepla som. Vo chvíli keď sa nepozerala som si uštipla líca aby som ich mala aspoň trošku červené. Robievala som to tak vždy na základnej pred hodinou. Aby sa ma učiteľky nepýtali či mi nie je zle. Čo robievali dosť často.

,,Baby švihnite si!" zvolal Sebastian s hlavou vo dverách. Mal na tvári šibalský úsmev. Sisi a Beatris zvýskli. Ešte neboli úplne prezlečené. Sisi neváhala ani sekundu a zohla sa po topánku ktorú v zapätí hodila Sebastianovi rovno do hlavy. Beatris sa v očiach mihol vražedný odtieň červenej. Dvere sa úplne otvorili a v nich stáli všetci chalani. Austin ma vyhľadal pohľadom a keď sa uistil že som prezlečená a zmizol tak ako ostatný. Alex chytil zvedavca za ucho a ťahal ho preč. Jasmin a Sára sa rozrehotali a Sisi zakričala za Alexom poďakovanie. Ja som tam iba stála šokovaná z toho čo sa práve stalo. Keby nakukol iba o minútu skôr. Radšej som na to ani nemyslela.

,,Naozaj z nich nemusíš mať obavy nič horšie ako toto neurobia. Teda nám neurobia u Beatris som si nie som taká istá keď beriem do úvahy čo sa stalo naposledy." Zo začiatku rozhodne a potom trošku neisto povedala Sára.

,,Ideme!" vykríkla Sisi. A už bežala dole schodmi a mi za ňou. Sisi sa na piatom schode odrazila a skočila rovno na Alexa ktorý stál pod schodmi. Chytil ju. ,,Vidím že cez prázdniny si nevyšiel z cviku" zachichotala sa Sisi. ,,Nesmieš predsa spadnúť. Potom by som musel tancovať s Flowersovou. A to naozaj nechcem" uškrnul sa.

Telocvičňa bola svetlá so zrkadlami na dvoch stenách. Na opačnej strane boli lavičky. A na ďalšej samé okná. Pri zrkadlách som si všimla strieborné baletné tyče.

,,Dobrý deň." pozdravil sa profesor s tmavo hnedými vlasmi. ,,Ako ste sa mali?" opýtal sa nás zatiaľ čo si v kabinete odkladal nejaké papiere. ,,Tak normálne. S otcom sa vôbec nedalo rozprávať. Začínal mať stále väčšie nervy." Doširoka sa usmial Austin ktorý ani neviem ako sa za mňa dostal. ,,Nuž mať rodičov kráľa a kráľovnú je ťažké." Takže on tiež nie je normálni profesor. Nenápadne som sa o trošku ramenom zasunula za Austina. Všimol si to a povzbudivo mi stisol ruku. Začínala som sa trošku previnilo cítiť za to kde chcem ísť

,,Nie Austin nebudeš sa tu zase vykecávať polhodinu ako minule. Teraz som na rade ja."

,,Boli sme v Taliansku. Naháňal som tam ryby aj s bratom. Lovili sme mušle. Uhryzol ma obrovský krab a asi sme naštvali nejakú chobotnicu." zasmial sa.

,,Čo ty Luke?" Pozrel sa naňho práve vo chvíli keď o niečom živo diskutovali. Ach jaj. Zhovorčivý profesor.

,,Peklo. Predvčerom a včera sa toho stalo dosť dobrého aj zlého. " Povedal nezaujato a ďalej sa rozprával so Sárou po chvíli sa k nim pripojila aj Jasmin. ,,No tak nám to povedz."

,,Austin by to vysvetlil asi lepšie." mávol na nás rukou. Pán profesor Jones ho nechal tak a otočil sa na nás. ,,Myslím že viem o čom hovorí. Myslel som si že je to iba ďalší výmysel. Och takže Austin gratulujem." Austin sa trpko usmial.

,,Ty musíš byť Lukova sestra čo?" spýtal sa ma. Pokývala som hlavou. ,,Hm si človek aj keď Luke nie je veľmi zaujímavé. Takže "tradícia" sa neprerušila. Všetky dievčatá sú ľudia až na Flowersovú ktorú aj tak niekto čoskoro vymení." Beatris sa pri poslednom slove zamračila. Keby jej pohľad mohol zabíjať tak by pán profesor asi už nebol na tomto svete a ani väčšina z nás.

V dverách kabinetu sa objavila profesorka. ,,Neuškodilo by ti menej úprimnosti. Poďme sa venovať tomu na čo tu sme. A prerozprávať celú hodinu k tomu nepatrí." Biele vlasy mala zapletené v dvoch vrkočoch. Vypadala vážne strašidelne. Ako upír ktorého si predstavujú obyčajný ľudia. Bledá pokožka a červené oči.

,,Máme tu dva nové prírastky ako vidím." Natiahla ruku k Beatris. ,,Sofia Bellová." predstavila sa. ,,Beatris Flowersová. Teší ma pani učiteľka." Beatris hovorila bez štipky zaváhania čo asi profesorku Bellovú potešilo. Milo sa na ňu usmiala.

,,Povieš mi ako sa voláš?" mierne sa na mňa usmiala. Nepodala mi ruku a udržiavala si polmetrový odstup. ,,E-Ela- Melanie Adams" Nechápala som prečo si drží taký odstup. Veď čo ja jej môžem spraviť. Profesorka prikývla.

,,Iba ťa nechce vystrašiť" šepol mi Austin do ucha.

,,Aspoň do štvrťroka budeme cvičiť valčík. Takže vás rozdelíme do dvojíc." nahlas zvolal učiteľ. Jeho hlas sa ešte chvíľu odrážal od stien až úplne zanikol tak ako aj všetky ostatné zvuky. Jasmin zdvihla obočie keď sa pozerala na Sebastiana. Ten pokrčil plecami. Vedela som si domyslieť že Jasmin sa už tešila na chalanské biele parochne.

,,Myslím si že tak ako stojíme je to dobre." povedal David.

,,Vy ste dobre. Iba by bolo dobre vymeniť Beu s Elou. Austin je na Elu príliš vysoký." Chlapec vedľa mňa spozornel. ,,A okrem toho Bea ako upírka pády z takej výšky vydrží bez jedinej modriny." Vysvetľovala. ,,Bolo by lepšie keby Ela bola tanečnou partnerkou Sebastiana." Povedala na rovinu. Snažila som sa jej slová nejako vstrebať. Tancovať so Sebastianom? Veď ho zo všetkých poznám asi najmenej. Zavrela som oči. Veď mi pred tým nikdy neprekážalo že tancujem z niekým koho nepoznám. Veď to tak bolo skoro vždy. Predstavila som si ako ma Austin pustí a potom že by som mala tancovať so Sebastianom. Moja hlava si vybrala druhú možnosť za lepšiu ale niečo iné vo mne si vybralo prvú aj keby som si zlomila nohu.

,,Nepustil by som ju pani profesorka." Jeho hlas mi znel ako z veľkej diaľky. Stlačil mi ruku ktorú som si ani neuvedomila že ju stále drží.

,,Sofia. Nechaj ich tak ako sú. Ele sa nič nestane." Profesor Jones chytil profesorku za plece.

,,Ako chceš asi ťa neprinútim tancovať s niekým iným." vydýchla porazenecky. ,,Nech si vyberie Ela." Keď som začula svoje meno prekvapene so mykla hlavou.

,,S Austinom." vykĺzlo mi to s pier skôr ako som nad tým vôbec stihla uvažovať. Do kelu. Moje telo začína reagovať bez povolenia toto je zlé. Vážne zlé. Môj ,,partner,, sa samoľúbo uškŕňal.

,,Dnes stihneme asi iba rozcvičku takže do toho."

Po základných veciach ako je krúženie hlavou. Naťahovaním sa do strán a tak ďalej nám ešte zostal nejaký čas. Profesorka sa rozhodla že ešte pár zdvíhačiek nám neuškodí.

,,Bez rozbehu stačí. Nové vy to tiež skúšajte." oznámil nám profesor Jones.

Nervózne som prehltla. Nikdy v živote som to nerobila. Sisi vedľa mňa alebo skôr nado mnou sa smiala. Mala doširoka rozpažené ruky. ,,No tak Ela skús to je to zábava." povzbudzovala ma. Kyslo som sa na ňu usmiala. Vo chvíli ako som sa chcela otočiť ma okolo pása chytili dve ruky. Reflexne som sa ich pevne chytila. Nohy sa mi pomaly odlepili od podlahy. A už ma Austin držal nad svojou hlavou. Tuhšie som mu zovrela predlaktie. Nemám rada výšky. Už teraz sa mi začínala točiť hlava.

,,Pusti sa." zašepkal. ,,Nespadneš" hovoril vážne bez hocijakého pobavenia.

,,Nie. Ja sa bojím." zapišťala som. Bála som sa ž keby som sa pustila stratila by som rovnováhu a spadla. Bojím sa výšok od mala.

,,Vystri nohy Ela. Vystri sa. A rozpaž ruky." prikazovala profesorka Bellová. Cítila som ako mi chytila nohy za chodidlá a potiahla dozadu. Od prekvapenia som zvýskla. ,,Dobre teraz sa vystri." Rýchlo okolo nás pobehovala. Z vrchu som videla len jej dva biele vrkoče. Snažila som sa vystrieť čo najviac sa dalo. No veľmi sa mi nedalo keď som sa držala dvoch rúk. A odmietam sa pustiť. Nechcem spadnúť s takejto výšky.

Profesorka sa zastavila rovno pred nami. ,,Pusť sa." prikázala. Zavrtela som hlavou. ,,Pusť sa." zopakovala hlasnejšie. ,,Nie" zašepkala som rozhodne. ,,Pusť sa." ,,Nie" tvrdohlavo som trvala na svojom. Jej hlas bol čím ďalej tým prísnejší. Po ďalšom zopakovaní jej príkazu. Prišla bližšie. Zohla som sa viac aby som videla čo ide robiť. Stretla som sa s Austinovími očami. Bolo v nich vidieť varovanie. No nebolo určené mne ale profesorke. Jej drobné silné prsty mi začali šklbať tými mojimi aby povolila moje zovretie. Ale ja som sa vždy znova chytila. Stratila trpezlivosť. Prudko mi trhla rukou až mi pukli kĺby. Do očí sa mi natlačili slzy. Poriadne to zabolelo.

Austin nesúhlasne zavrčal. Profesorka Bellová v momente uskočila ako by ju niečo koplo. ,,Nenúťte ju nasilu." Prehovoril Austin rozčúlene. ,,Je iba človek nemusí to vedieť hneď perfektne." Opatrne ma zložil na zem.

,,Ďakujem" Vďačne som sa naňho usmiala.

,,Nemáš za čo dušička." zašepkal mi rovno do ucha. Strelila som po ňom nahnevaný pohľad. Iba sa zasmial. Do kelu. Určite som červená.

,,O minútu zvoní môžete sa ísť prezliecť!" Zakričal profesor Jones. Rozbehli sme sa do šatní.

,,Mám ešte hodinu." oznámil mi Austin. ,,Stretneme sa na obede. Tak zatiaľ ahoj. A dávaj si prosím ťa pozor." Rezkým krokom zabočil do vedľajšej chodby. Ja som pokračovala dole po schodoch. Och. Prečo sa takto správa. Nepoznáme sa skoro vôbec a mám pocit že sa poznáme celý život.

Na konci schodiska som skoro spadla. Musela som sa pridržať zábradlia. Nemohla som sa zbaviť pocitu že som ho zradila keď som sa rozhodla že pôjdem. Aj keď netuším ako. Zatlačila som do drevených dverí ktoré viedli do záhrad. Čím ďalej som sa približovala k miestu kde sme sa mali stretnúť tým som mala väčšiu chuť sa otočiť a vrátiť sa na späť. Do bezpečia svojej izby. Alebo sa vrhnúť jemu do náručia. Dosť! Okríkla som sa v duchu. Stála som na tej križovatke kde ma včera ten idiot zrazil. Porozhliadala som sa okolo. Ešte tu nebol. Sadla som si na najbližšiu lavičku. Tašku som si položila vedľa seba. Hlavu som si oprela dozadu. So zavretými očami som si užívala teplé septembrové slnko.

,,Ale, ale princezná naozaj si prišla. Myslel som si ž sa zľakneš."

-°-°-°-°-°-°-°-°-°-°-°-°-°-°-°-°-°

Ahojte

Po dĺĺĺĺhom čase som naspäť. :D Prepáčte že som dlho nič nepísala. (Aspoň tí čo toto ešte čítajú) Ja viem že to nie je nič moc ale snažím sa to čo najlepšie napísať. No aj tak dúfam že sa to niekomu páči ;). Ďalšia časť by mala byť ešte tento týždeň.

Ďakujem za vote a follow.

Michelle