,,Včera keď som odpadla aký bol problém nepovedal si mi to a ty už poznáš odpoveď na svoju otázku."

,,Nie je to nič čo by si potrebovala vedieť iba ťa to vystrašilo." odsekol. Modré oči mal chladné no sem tam mu v nich preblesol akýsi záblesk nehy ale po čase sa začala tá neha ktorá ma upokojila vytrácať a nahrádzal ju hnev. Zapríčinil červený odtieň v jeho modrej dúhovke. A zrazu pokoj nahradil strach.

Odrazu vyzeral ako ten zlý, krvilačný, bezcitný a masochistický upír zo starých legiend a príbehov ktoré mi rozprávala babka. Bez duše, ktorý boli iba monštrá ktoré pili krv na každom kroku. Ktorého sa báli naši predkovia a upaľovali ich na hranici ako čarodejnice iba s tým rozdielom že čarodejnice boli výmysel a upíri skutočnosť. Už už som čakala kedy sa mu predĺžia zuby a vrhne sa na mňa. Ten pocit mi rozprúdil strach v krvi a začal pomaly stúpať až do mozgu ktorý mi nakoniec úplne zatienil. Pritiahla som si nohy k sebe a rukami oblapila krk. Chvíľu sa na mňa začudovane pozeral a potom ako keby mu svitlo. Oči mal opäť vľúdne. Ustarostene sa na mňa usmial.

,,Prepáč mi. Trošku som sa nechal uniesť. Nechcel som ťa vystrašiť. Nemusíš sa báť. Nikto ti neublíži," utešoval ma. Roztrasene som sa nadýchla a chcela niečo povedať no nič som nedokázala. Hrdlo som mala úplne stiahnuté. Chcela som mu povedať aby ma objal. To som teraz najviac potrebovala aby na mne niekomu záležalo ak mám zvládať takéto situácie hoci som vedela že otcovi na mne záleží, možno trošku mame a najviac asi Austinovi. Potrebovala som to cítiť. Viem že som nechcela aby ma objímal. Strašne rýchlo sa mi menia pocity a názory a všetky ich hneď vytáram ale teraz nemám ako.

Preliezla som na druhú stranu postele kde sedel Austin. Opatrne som sa mu schúlila na kolenách. Cítila som ako na sekundu celý stuhol. Pritlačila som si hlavu na jeho brucho. Neisto mi na chrbát položil ruku. ,,Môžem?" spýtal sa ma. Prikývla som stále neschopná jediného slova. V okamihu ma chytil okolo pásu a v druhom som už bola pevne privinutá k jeho hrudi. Do konca aj keď sedí je odo mňa o dosť vyšší. ,,Fakt som nechcel," šepol mi do vlasov.

,,Nepočúvaj ho upírom sa nedá veriť. Nevedia sa ovládať poď za mnou so mnou budeš v bezpečí pred všetkými upírmi."

Striasla som sa. Už zase on! Ak to pôjde takto ďalej tak sa asi naštvem. Však komu by sa páčilo keby vás nejaký duch špehoval. To že sa ho bojím neznamená že sa naň ho nemôžem hnevať.

,,Vážne drahá? Ty sa na mňa hneváš a nemala by si sa skôr na tvojho upírskeho maznáčika?"

,,Nie je môj maznáčik a už sklapni nechcem ťa počúvať!" vykríkla som aj keď neviem kedy sa mi vrátil hlas. Austin ma v tom okamihu chytil za ruku. Trochu som sa uvoľnila ale ten hlas tu stále bol cítila som ho všade na okolo. Ako keby ma ovíjal s každej strany. ,,Nechaj ma." šepla som keď som mala pocit ako keby mi zvieral hrdlo. Austin na mňa vystrašene pozeral.

,,Ela bez tvojho povolenia ho nemôžem počuť dovolíš mi sa do toho zapojiť?" Zhlboka som sa nadýchla. ,,Môžeš." V okamihu ako som to povedala som pocítila ako keby teplý dotyk v mojej mysli. Všetko sa mi prehralo v hlave znova od vtedy ako som prekročila prah tejto školy. Cítila som svoje pocity ale aj tie Austinove keď sa na to díval mojim pohľadom. Austin sa na mi pozeral rovno do očí a držal ma za ruku.

,,Tak princ Austin ako sa ti páčilo čo si videl. Tak ako Kráľ Aurel za chvíľku skončíš aj ty aj tvoja malá, slabučká kamarátka."

Posmešne Austinovi oznamoval. Duch z meča si úplne uvedomoval že ho už nepočúvam iba ja ale aj on. Cítila som jeho hnev ale aj videla jeho päsť bola pevne zovretá. ,,Ona ani ja tak neskončíme. Nedovolím ti to. A teraz choď preč." Celú dobu som bola ticho.

,,Vrátim sa."

,,Alex, Lucas a Aisling poďte hneď teraz sem!" zvolal napätým hlasom. Všetko trvalo ani nie sekundu a už stály rovno pred nami. Alex s Lukom sa pozerali každý do inej strany iba nie na nás. Na Lukovi bolo vidieť že sa mu nepáčilo ako nás videl ale nič nekomentoval. Aisling sa na mňa so záujmom pozerala.

,,Aisling chcel som ti niečo povedať ale teraz musím ísť. Prosím daj na Elu chvíľku pozor."

Čo že dávať pozor veď sa viem o seba postarať aj sama nie som päť ročné dieťa čo potrebuje pestúnku. Zamračila som sa na neho stále som cítila jeho pocity. Vážne sa o mňa bojí. Vytrhla som si ruku z jeho a prudko som vstala. Zatočila sa mi hlava mala som pocit že sa podo mnou zem hýbe a všetko okolo mňa točí. Niečie ruky mi držali hlavu. Nechápala som prečo.

,,Ty si si s ňou spojil myseľ zbláznil si sa?" niekto nado mnou kričal. Pri tom hluku ma ešte aj tá hlava rozbolela. Och bože prosím nech sú ticho.

,,Nič by sa nestalo keby sa mi nevytrhla a nevytrhla si moju myseľ s tej jej!"

,,Austin asi si nemal ísť tak hlboko" jemne šepla Aisling. Kde hlboko aké spojenie?

,,Musel som ten hlas bol tu. Ona by ho nevyhnala! A daj mi ju!"

,,Zo Sisi sme to skúšali. Nič sa jej nestalo." Do spleti slov sa pridal ďalší hlas.

,,Daj mi ju." požiadal niekoho Austin.

,,Nie. Toto rozhodne nie je kamarátske Austin."

,,Lucas daj mi ju" Austin hovoril tým istým autoritatívnym hlasom ktorý ma donútil si pred ním kľaknúť. Tomuto hlasu sa nedalo odporovať. Luke ma podal do dôverne známych rúk. Na ktorých majiteľa som sa práve teraz hnevala. Fakt si teraz pripadám ako pes ktorého si podávajú a treba ho strážiť. Odhrnul mi prameň vlasov z tváre.

,,Bolo také ľahké dostať sa hlbšie do tvojej mysle. Nekládla si žiadny odpor. V jednom mal duch pravdu zatiaľ si naozaj veľmi slabučká." Zrazu som pod sebou nemala zem ale vzduch. Jediné čo mi bránilo spadnúť boli dve mocné ruky. Keď ma položil na posteľ ma čiastočne prestala bolieť hlava. ,,Alex a Lucas mi pôjdeme dole a Aisling tu zostane." rozkazoval. Všetci skoro nepostrehnuteľne prikývli.

,,Austin nie som pes. Nemôžete si ma podávať alebo na mňa nemusíte dávať pozor. Viem si poradiť." Tak rada by som naň ho nakričala ale na nič iné ako vyčítavý tón som sa nezmohla. Na sekundu sa na mňa pozrel pohľadom ktorý jasne vyjadroval aby som bola ticho.

,,Poďme." Ešte som začula ako im dal povel a už ich nebolo. Povzdychla som si.

,,Čo je medzi tebou a mojim bratom?" Od ľaku som sa až mykla. Vôbec som si nevšimla že tu ešte niekto je.

Bez slova som si ukázala na vlasy. Prečo sa toto deje. Prečo musí byť taký čudný. A hlavne prečo tu nie som sama.

,, On ťa našiel." vydýchla. ,,A ten hlas. Ty. On. Duch. Meč. Kráľ." hovorila nezrozumiteľne takže som počula iba pár slov ale presne som vedela na čo myslí. ,,Ani nevieš aké máš šťastie že je to práve môj brat."

Možno že mám šťastie a možno by som bola radšej obyčajná. Ako otec, skoro celá moja rodina ako Sandra. ,,Aisling. Na akú školu chodíš?" spýtala som sa je možné že by chodila so Sandrou?

,,Na Školu hudobného umenia v hlavnom meste Švédska. Prečo?"

Posadila som sa. Niekde tam chodí aj Sandra.

,,Ja len že nepoznáš Sandru Rossovú?"

--------------------------------

Ahoj

Viem že mala byť skôr ale nejako som nevedela ako to mám napísať ale aj tak dúfam že sa časť páčila ;).

Ďakujem za vote, komentáre a prečítania.

Michelle