Utekala som dole schodmi a mávala som rukou na autobusára ktorý stál s autobusom pár metrov odomna. Mimu,Nialla a aj Justina odviedli do nemocnice kúsok od školy autobusom je to tak 10 minút. Skoro bez dychu som mu podakovala a sadla som si na zadné sedadlo. Vytiahla som mobil a napísala som starkej esemesku.Od kedy ma našli musím starkej písať esemesky každé dve hodiny aby vedela že som v poriadku. Telefon som si strčila späť do kabely  a hlavu som si oprela o sklo .Očami som sledovala miznúce autá spoločne s ludmi.Usmievala som sa.Vyzeralo to ako keby tí ludia pred vami utekali. Prišlo mi to smiešne . Autobus zastavil a ja som sa postavila zo sedačky. Vzala som svoju tašku a znova som mu s tichým podakovaním vyšla z autobusu. Predomnou sa v celej svojej kráse rozprestierala naša nemocnica. Nebola veľká ale bolo tam všetko čo by mala nemocnica mať. Pomaly som kráčala cez daľšie schodi a znova som si to mierila k tej pani ku ktorej som išla ked tu bol Harry. Pri tej spomienke mi prešiel cez telo nával zimomriavok ale tie som rýchlo zahnala. S plachým úsmevom som k nej podišla a ona zdvihla zrak od papierou.Ako inak sa namna vrelo usmiala a s otázkou v očiach namna pozerala."Mima Simpson" povedala som jej potichu."Izba číslo 21" povedala a vrátila svoj zrak späť na papiere."Dakujem" šepla som jej a vybrala som sa k výťahom.Nastúpila som a o necelých 30 sekúnd som vystupovala v sprievode dalších troch ludí. Poobzerala som sa okolo seba a očami som pritom čítala čísla na dverách.Bola som pri čísle 11 . Preto som sa vybrala smerom doprava .Chodbou som doslova prebehla kým som našla jej izbu. Potichu som na nu zaklopala a potom som vstúpila dnu. Mimina izba bola obrovská. Bola síce biela ale  vdaka svetlu ktoré tam svietilo vyzerala útulne ako keby ste sa zastavili doma. Dokopy tam bolo 5 postelí pričom tri z nich boli obsadené. Na jednej z nich sedela Mima a vedľa nej Niall . Musela som sa usmiať ked som videla čo robia . Hádzali si navzájom čipsy. Raz ich mal jeden a raz druhý. Boli ako malé deti. Divila som sa však že mu ich Mima aj vrátila kedže je podľa mna tej najpažravejší človek na svete."Nikol!"skríkla ked si ma všimla ."Ahoj" povedala som a ona mi uštedrila žiarivý úsmev. Snažila som sa jej ho oplatiť ale môj úsmev sa skrivil len do bolestnej grimasy. Bolelo ma vidieť ju takto . Je tu vlastne len kvôli mne."Hej chlapci ,pozrite kto prišiel!" skríkol Niall a ja som si až vtedy všimla kto obýva tretiu posteľ. Louis,Liam a Harry. Každý s chlapcov ma pozdravil okrem Harryho .Samozrejme. Prišla som k Mime a sadla som si na kraj jej postele. Len som tam sedela a pozorovala som ich. Teda skôr jej chabé pokusy dostať  od Nialla čipsy späť k sebe.Bolo to zábavné. "Máš šťastie že musím sedieť Horan!"  povedala po chvíli a odula spodnú peru na znak urážky. Vedela som však že to len hrá .V jej očiach svietili iskričky. "Lebo inak by si spravila čo?" povedal Niall posmešne. Cítila som ako sa posteľ vedľa mna pohla a obrátila som tam zrak. Mima vliezla Niallovi do postele.Schmatla mu čipsy  a pohodlne sa usadila. Niall najprv vyzeral šokovane ale potom sa rozosmial na celú izbu.Len som sa tomu usmievala.Konečne bola Mima po dlhom čase skutočne šťastná.Sedela som tam ako duch skoro tri hodiny ked som sa postavila na odchod. "Ahojte" povedala som na odchod pričom som Mime ešte povedala  že sa zajtra zastavím. "Počkaj!" ozval sa za mnou chrapčavý hlas."Odveziem ťa domov" ."To nebude treba" namietla som ale on si už bral svoju bundu a lúčil sa s chlapcami a s Mimou. Vyšla som z izby s jeho doprovodom. S menšími rozpakmi som stlačila tlačítko na privolanie výťahu. Nechodil . Cítila som ako medzi nami tuhne atmosféra ,dych sa mi zdal čoraz ťachší,potili sa mi dlane a nohy sa menili na na huspeninu. Bola len otázka času kedy padnem na zem . Bože to by bol trapas. Z môjho  zmýšlania ma vytrhol zvuk zvončeka ktorý oznámil že tu je výťah. S pocitom že sa niečo stane som donho nastúpila a sledovala som ako sa za nami nemilosrdne zatvárajú dvere. Bola som v pasci a nebolo cesty von. Stála som tam ked ma jeho obrovská postava nalepila na stenu výťahu. Taška mi padla na zem  zatiaľ čo moje ruky nalepil nad moju hlavu tými svojimi. Jeho pery zapadli do tých mojich ako skladačka. Bozkával ma rovnako ako ja jeho. Nedočkavo a náruživo ako keby sa to už nemalo zopakovať. Ako keby to bolo naposledy. Dvere sa potichu otvorili a on sa odomna ihned odtiahol. Moja hlava klesla  k taške a ja som sa po nu zohla . Nikto nič nevidel,nič sa nestalo . Dalšie naše malé tajomstvo. Vyšla som von z nemocnice a nasledovala som ho k jeho čiernemu autu na parkovisku. Vlastne ma zaujíma ako zvládneme moju cestu domov.

Tak lásky moje:)

Nová časť:) Nehovor te že ste to nečakali:) Dkujem vám za komentíky a votes .Nič iné k tomu nemám asi len to že si užite časť a príjemné čítanie :) Vaša Hazzy !!:)