Utekala so za ním. Teda nie skôr on ma tak ťahal že to vyzeralo že za ným utekám.Videla som v diaľke čierne auto a moje telo zaplavil strach. Začali som sa mu šklbať a vykríkla som .Jeho ruka vyletela k mojim perám a on ma ťahal k autu. Nie.Už to znova nechcem zažiť. Znova už naozaj nie. Bojovala som z jeho telom ale ako zvyčajne nebolo možné aby som vyhrala. Jeho druhá mocná ruka otvorila dvere na aute,zatiaľ čo ja som bojovala s tou druhou ktorá ma pevne držala okolo pása. Vykríkla som ked ma hodil do vnútra jeho auta a začal mi zapínať bezpečnostní pás. Bol tak chorobne blízko.Bože prečo? Už len to že bol primne tak blízko ma nútilo bojovať ešte viac.Skríkla som ked ma jeho obrovská postava nalepila na okno v jeho aute. "Chod preč!" kričalo moje podvedomie.  V tej chvíli som mala chuť nakopať ho. "A akože ako?" vychrstla som nanho  a ono rezignovane stíchlo. Harry sa pomaly rýchlosťou blesku objavil na mieste vodiča a naštartoval auto. Bola som rada že je konečne dalej ,hoci mi niečo hovorilo že dnes bude primne bližšie ako budem chcieť . Celú cestu medzi nami bolo neuveriteľne ťaživé ticho. Každý z nás v sebe niečo dusil. Ja som neprítomne pozerala von oknom alebo som niečo robila s rukami. On drvil v rukách volant ,až mu beleli hánky ktoré aj tak boli celé od krvy. Pohľad na jeho hánky ma vrátil myslou k Justinovi. Ako veľmi mu ublížil? Bude v poriadku?  Bol by ho schopný zabiť? Ale hlavne.Kam to vezie mna?Snažila som sa niečo vidieť cez okno ale vonku bola taká tma že som nevidela naozaj nič. Teda až na svoj odraz v jeho okne. Odvrátila som zrak a klesla som ním k mojim prepletením prstom v mojom lone.Auto zastalo. Zdvihla som zrak na Harryho vystúpil z auta a ja som to zopakovala. Prvé čo som zacítila bol studený londýsky vietor. Zarýval sa mi do bundy  a kmásal moje hnedé vlasy. Poobzerala som sa okolo seba aby som zistila kde sme ale hlavne aby som našla Harryho. Zbadala som ho .Bol mi otočený chrptom a na niečo  pozeral. Alebo čakal? Nemala som ani ponatie o tom čo sa mu honilo ( haha pekné slovo:))hlavou. Bolo to desivé. Nikdy ste nevedeli čo na vás vytiahne. Nedali sa jeho kroky vôbec predvídať. Pomalým krokom som sa pustila jeho smerom. Zastala som za ním poriadnych pár metrov . Môj dych sa predomnou menil na obláčiky dymu ,ktoré som chcela chitiť ale odolala som pokušeniu. Namiesto toho som sa plne sústredila na chlapca stojaceho predomnou. Na jeho mohutný chrbát a hnedé kučery vejúce vo vetre rovnako ako moje vlasy.Chvílu sme tam len tak stáli  ked sa otočil. Jeho zeleno smaragdové  oči sa domna zabodli a ja som primrzla na mieste. Pohol sa kumne ale ja som cúvla vzad. Zastavil a jeho hlava klesla k zemi. Vyzeralo to že sa musí poriadne prevládať aby mi to čo chcel povedať aj povedal. Cakala som .Ak ma doviedol až som musí to byť dôležité. "Musíme sa porozprávať Nikol" povedal a ja som vtedy spanikárila.

Trochu krátka a ja sa za to ospravedlnujem :( Len potrebujem aby ste mi povedali pravdu !!!!! Oplatí sa vôbec tento príbeh písať ? Zaujíma vás to ešte trochu?  Lebo rozmýšlam nad jeho spomalením alebo zrušením . Ved aj tak to pomaly nikoho nezaujíma tak čo !!!!!!!!!!!!!!:( Hoci je mi to lúto mám tento príbeh docela rada:) Užite si časť( možno je vaša posledná)  Vaša Hazzy!