„Perseus Jackson, ty si taký idiot !" zasyčala Annabeth Chase po Poseidónovom synovi. Vybehla z jeho zrubu a nezabudla poriadne plesnúť dverami.

Percy zafučal od zlosti a hodil Anaklusmos cez celý zrub k dverám. Podráždene zavrčal a nahnevane kopol do steny. Zastonal od bolesti. Zvalil sa na posteľ a hlavu si vložil do dlaní. Celá hádka sa mu dookola prehrávala v hlave. Toto bola jedna z tých väčších, keď sa dvaja tvrdohlaví polobohovia hašteria o svojej pravde a ani jeden nechce ustúpiť. Začalo to celkom nevinne až sa to zvrhlo na ostrú hádku. Z takej blbosti to prerástlo na poriadnu obludu. Tentoraz v tom bol skorší odchod z Tábora polokrvných do Nového Ríma na vysokú. Annabeth chcela odísť dva týždne pred koncom leta, ale Percy bol proti. Nechcel odísť tak skoro a mienil zostať do konca leta. Annabeth argumentovala koľko chcela, ale Percy tvrdohlavo trval na svojom.  Výmena názorov sa strhla do boriadnej búrky a oheň bol na streche. Kričali po sebe a ani jeden nemienil cúvnuť. Nakoniec Percymu vykĺzlo z úst niečo, čo skutočne nemuselo, no svoj jazyk nestihol včas zastaviť. Annabeth toto nesmierne vytočilo a rozzúrene vybehla z Poseidónovho zrubu.

„Prekliata Héra !" zaklial Percy a ozvalo sa dunenie. Poloboh prevrátil očami.

„Daj pokoj !" precedil skrz zuby. Prešiel si dlaňou po tvári. Hoci bol nahnevaný, mrzela ho hádka s Annabeth. A ešte pre takú hlúposť. Nemalo zmysel teraz za ňou chodiť, ešte by po ňom hodila dýku alebo ho prebodla mečom z kosti drakóna. O to rozhodne nestál. Navyše, stále v ňom bola zlosť. Annabeth to nedokázala pochopiť. Ani sa o to nesnažila !

Postavil sa na nohy a prešiel k dverám, kde dopadlo pero, ktoré pred chvíľou hodil skrz zrub. Zdvihol ho a otvoril vrchnák. Okamžite sa pero zmenilo na meč z božského bronzu. Otvoril dvere a slnečné lúče mu pohladili opálenú tvár. Prechádzal Táborom polokrvných svižným krokom. Stískal rukoväť meča až mu obeleli hánky. Míňal známe aj nové tváre táborníkov. Niektorí mu s úsmevom kývli na pozdrav, iní mu venovali nesmelý úsmev, ďalší vyvaľovali oči a šepkali si o ňom. Percy si ale túto pozornosť nevšímal a kráčal smerom k aréne, kde trénovalo niekoľko táborníkov.

„Prišiel si si zacvičiť ?" ozvalo sa za ním.

„Vieš, keby zase niekomu švihlo v hlave, Percy Jackson musí byť vo forme," uškrnul sa. „Kto iný by zachránil svet ?" Jeho spoločník sa rozosmial.

„Tak sa predveď," vyzval Percyho Jason Grace a poťažkal svoj meč z imperiálneho zlata.

Percy sa postavil oproti synovi Jupitera a zdvihol meč. Vyzývavo sa uškrnul a predviedol svoju šikovnosť. Jason sa nad ním len zachechtal a poťažkal svoj Gladius. Vrhli sa proti sebe ako gladiátori a dva kovy zacinkali pri náraze. Odskočili od seba a sledovali sa ako šelmy. Prvý zaútočil Percy a švihol Anaklusmosom po Jasonovom pravom boku. Jupiterov syn včas uskočil a odklonil Percyho meč. Poseidónov syn zavrčal a útočil ďalej. Zabudol na svoju obranu a to Jason, samozrejme, využil. Švihol po Percyho nechránenej strane. Rimanovi sa podarilo poškriabať protivníka na ramene. Gréka to nahnevalo a rýchlosťou blesku švihol mečom. Vrátil úder, ale nie do ramena, podarilo sa mu spôsobiť škrabanec na Jasonovej hrudi. Riman sa zatackal dozadu a Percy útočil zúrivejšie. Polobohovia spolu kruto šermovali, no dávali zároveň na seba pozor. Nemienili sa zabiť, iba zabojovať. Nakoniec sa predsa len podarilo Percymu vyhrať.

„Síce si vyhral, ale nešlo ti to práve ľahko, bratranček," nadvihol Jason obočie a zasunul svoj Gladius za opasok.

„Asi som trochu vyšiel z cviku, keď nemusím brániť nejakým Titánom alebo Gigantom v povstaní," prehodil Percy veselo, ale dobre vedel, že to nie je tým.

 „To ti neuverím. Z cviku si určite nevyšiel, keďže ešte včera si zaúčal nováčikov a išlo ti to skvelo," prekrížil si Jason ruky na prsiach a Percy si povzdychol. 

„Annabeth," precedil skrz zuby.

„Počul som," pobavene sa ozval Jason a Percy zdvihol hlavu. Nadvihol obočie a prekvapene hľadel na svojho kamaráta. 

„Afroditine deti vám už oplakávajú rozchod. Poviem ti, dosť ich to vzalo," uťahoval si z neho Jason.

„My sme sa s Annabeth nerozišli !" bránil sa rýchlo Percy a Jason sa rozosmial.

„Ja viem. Ale Afroditine deti to poriadne prežívajú. Piper musela odtiaľ zmiznúť a teraz je asi s tvojou frajerkou," potľapkal Jupiterov syn svojho gréckeho kamaráta. Percy si povzdychol. 

„Priznávam, že som to trochu pokašľal."

„Tak sprav niečo milé. Baby majú rady prekvapenia a uvidíš, že ju hneď obmäkčíš," poradil mu Jason.

„Prečo to musím žehliť ja ? Ona si začala !" ohradil sa Percy a Jason vyprskol do smiechu.

„Fakt si chceš znepriateliť Annabeth Chase ? Vie byť poriadne desivá a to nevravím, keď ju niečo naštve. No a ty si ten, na koho je naštvaná. Mám ťa rád, kamoš, a skutočne netúžim vidieť, ako ťa naháňa s tým svojím mečom."

Percy sa zasmial. Tá myšlienka mu nebola až tak proti srsti. Vedel, že keby sa naňho Annabeth vrhla bolo by to všetko jednoduchšie, ako keby sa proste zaťala a odmietala sa s ním rozprávať. To ho vedelo privádzať do šialenstva. No, teraz skutočne nemal náladu ju nejako potešiť, či sa s ňou rozprávať. Mrzelo ho, čo povedal, no stále bol urazený, že Annabeth nedokáže pochopiť jeho.

❦❦❦❦

Pozoroval svoju blondínku, ako s Piper McLeanovou kráča k moru. Čosi medzi sebou tlmene rozoberali, ale čo, to Percy nezachytil. Prešlo niekoľko dní od ich hádky. Vôbec sa spolu nerozprávali, ledva na seba pozreli. Percyho to stále viac a viac zožieralo. Chcel svoju Mudrlantku späť. Hoci sa stále cítil dotknutý, nebolo to nič v porovnaní s tým, že sa naňho Annabeth nedokáže ani len pozrieť. Musel s tým niečo urobiť, inak by hrozilo, že zošalie. Pozoroval dievčatá na pláži a čakal, kedy dcéra Afrodity odíde. Piper skutočne po chvíli Annabeth opustila a blondínka zostala sama. Teda nie tak celkom. Chlapec skrytý v kríkoch vyšiel z tieňov ticho ako Nico di Angelo.

„Ahoj," prehovoril a dievča sa strhlo.

Sivé oči dcéry Atény prebodli syna mora. Ten pohľad bol ako oceľ, ako vraždiaca dýka. Percy by odprisahal, že keby mohol pohľad zabíjať, okamžite by ležal mŕtvy na zemi. Preglgol, no urobil krok vpred.

„Ešte sa hneváš ?" vytisol zo seba a v duchu si vylepil. Pred sekundou ho takmer zavraždila jediným ostrým pohľadom, celý týždeň sa nerozprávajú a on zo seba dostane takúto hovadinu. Annabeth si odfrkla.

„Mudrlantka," zaskučal Percy a priblížil sa k nej. Omotal okolo jej bokov svoje ruky. Annabeth neprotestovala, čo mu dodalo odvahu.

„Ja som to tak nemyslel," líškal sa poloboh ďalej. Hovoril o tom, čo mu nechtiac vykĺzlo z úst. No, stále trval na tom, že z Tábora ešte nechce odísť. 

„Prepáč," šepol a sklonil hlavu. 

Krátko na to pocítil, ako ho jej ruky objali okolo krku a nahlas vydýchol. Pritiahol si blondínku bližšie k sebe a čelo si oprel o jej rameno. Uľavilo sa mu. Odpustila mu. Pevne si ju pritískal k  telu a nemohol uveriť, že sa rozhádali pre, dá sa povedať, hlúposť. S Annabeth prežil viac nebezpečenstiev ako ktorýkoľvek iný poloboh, má s ňou viac zážitkov, ako má hocijaký iný zaľúbený pár. Párkrát ju takmer stratil. Nechce o ňu prísť. Nemôže o ňu prísť. Zničilo by ho to. 

„Mrzí ma to, Percy. N-nechcela som, aby sa stalo toto," zamumlala mu do hrude a on ju pevnejšie stisol. 

Ani jeden z nich nechcel, aby to dopadlo takto. Medzi nimi bola taká silná láska, ktorá bola mocnejšia ako tá Afroditina. Mocnejšia, ako čokoľvek na svete, Olympe či Tartare. A nech sa dialo čokoľvek, ich lásku to len posilnilo a cit sa prehlboval. Obaja sú  takí odlišní, no predsa ich srdcia horia rovnakým plameňom. Obaja sú silní, ale keď sa spoja, sú neporaziteľní. 

Percy ju držal vo svojom náručí a nos mu šteklila vôňa jej zlatých vlasoch. Pohľadom hľadel na okolitý tábor a musel sa uškrnúť, keď si spomenul na svoj prvý deň.

„Keď spíš, tak slintáš," zamrmlal. 

„Čože ?" Trochu sa odtiahla Annabeth a zdvihla zrak k Percymu.

„Keď spíš, tak slintáš," zopakoval s úsmevom. „To bola prvá veta, čo si mi povedala, keď sme sa po prvýkrát videli."

Annabeth sa rozosmiala. Nahlas a bez akýchkoľvek zábran. Percy sa usmial. Pačilo sa mu, keď sa smiala. Neposlušné zlaté pramene jej lietali do očí a lemovali jej krásnu tvár.

„U všetkých bohoch, Percy !" hravo ho tresla do hrude. Poloboh sa samoľúbo uškrnul.

„Áno, ja si to pamätám," hrdo vypol hruď a tváril sa veľmi pyšne, že si to pamätá. Akoby aj mohol zabudnúť ? Tá veta ho priam šokovala, keď sa zobudil po boji s Minotaurom.

„No, bola to pravda," smiala sa Annabeth.

„Po krutom boji s Minotaurom by sa čakali skôr iné slová. Napríklad, ako si to dokázal ? Alebo si v poriadku ?" ohradil sa Percy, no stále sa usmieval.

„Ja som ti povedala len pravdu, Chaluhový mozoček," mykla Annabeth plecami.

„A ja si zase pamätám, ako si ma požiadal o tanec na Olympe," našpúlila pery.

Percy sa nervózne zasmial. Aj on si to pamätal. Pôvodne, chcel Annabeth odradiť od Lovkýň, ale stratil slová kdesi na pol ceste. Miesto toho ju požiadal o tanec, keď im konečne, aspoň na chvíľu, nešlo o život.

Pohladil ju po zlatých vlasoch a medzi prsty vzal sivý prameň. Jemne po ňom prechádzal a s obdivom v očiach naň hľadel. Pamätal si, ako k nemu prišla, čo ju to stálo, čo si musela pretrpieť. Vtedy sa o ňu bál. Od strachu nemohol spávať, votrel sa na výpravu, nie pre bohyňu lovu a mesiaca Artemis, ale pre Annabeth. Iba kvôli nej riskoval. Jeden sivý prameň, ako ona mal aj on. Niesol to bremeno na pleciach. Tiež vzal na seba kliatbu Titána.

„Ale keď sme už pri spomienkach, prečo sme si nezopakovali bozk pre šťastie ?" prehodil zvesela poloboh. Dcéra Atény sa rozosmiala.

„Hlavne, že si si ho ukradol niekoľkokrát a nie len pre šťastie."

„Takže ty ma nazývaš zlodejom ?" prudko si ju pritiahol k sebe až mu spadla na hruď. Zasmiala sa a pokúsila sa odtiahnuť, no jeho paže ju nepustili.

„Možno," žmurkla.

„A čo keď som aj únosca ?" zaškeril sa Percy a skôr ako mohla Annabeth akokoľvek reagovať, vsta a prehodil si ju cez plece. Kráčal smerom k Poseidónovmu zrubu. Dievča prekvapene skríklo, no len sa ticho smialo, keď ju poloboh niesol. Nechcela, aby ich strážkyne nočného pokoja chytili. Percy vošiel dnu, zabuchol dvere a svoje dievča hodil na posteľ. Annabeth sa smiala a vlasy sa jej rozprestreli po posteli. Percy sa divoko uškrnul a priľahol svoju blondínku.

„Tak a teraz si v mojom kráľovstve, Mudrlantka."

„Uniesol si ma, Chaluhový mozoček," bránila sa s úsmevom.

„Aspoň vieš, že nie som zlodej," žmurkol.

„Ale si," nadvihla sa Annabeth na lakťoch. Percymu sa rozbúšilo srdce, ako vždy, keď boli pri sebe tak blízko. Mohol ju bozkávať, objímať, dotýkať sa jej a nikdy sa mu to nezunuje. Vždy ho poblázni ako po prvýkrát.

„Ako to ?" šepol oproti jej perám. 

„Ukradol si si nie len bozk, ale aj srdce," odpovedala mu a on sa striasol od vzrušenia.

„Tak ty si potom rovnako vinná ako ja," usmial sa a priblížil sa k nej bližšie.

Blondínka zavrela oči a aj chlapec tie svoje privrel. Ich pery boli tak blízko, ale zároveň ďaleko. Delili ich milimetre a zároveň kilometre. Srdce mu zbesilo tĺklo od nedočkavosti a túžby pohladiť ju svojimi perami. Jej teplý dych ho šteklil na tvári a on si zároveň svoje mučenie túžbou užíval. Prekonal posledné vzdialenosti a spojil svoje pery s tými blondínkinými. Najskôr ju len nežne pobozkal. Bol to dlhý a pomalý bozk. Nikam sa neponáhľali. Teraz si to mohli dovoliť, pretože nikto sa zatiaľ nerozhodol povstať a Percy Jackson ani Annabeth Chase nemuseli zachraňovať svet. A keby sa teraz aj niečo stalo, Percy by sa od Annabethiných pier neodlepil a záchranu sveta by ponechal pokojne aj Leovi Valdezovi. Už to raz predsa dokázal. Mladého syna mora totiž práve teraz nezaujímalo nič iné ako Annabeth, ktorá mu bozk opätovala. 

Po chvíli sa museli od seba odtrhnúť, aby nabrali vzduch. Poloboh sa strácal v jej očiach. Vždy sa mu páčila tá ich farba, to, že odrážajú jej úsmev a aj hviezdy z oblohy. No najviac sa mu páčil pohľad, akým sa naňho díva. Bol plný lásky, úprimnosti, dôvery a oddanosti. Percy by teraz mohol aj zomrieť. Umieral by šťastný. Pohladil Annabeth po ružovom líčku a opäť spojil svoje a jej pery v jedny. Tentokrát vášnivejšie a dravšie. Percy si bral všetko, čo mu Annabethine pery ponúkali a zároveň jej on dával všetko, čo mal. Nežne ju poprosil o vstup do jej úst a jeho prianie bolo vyplnené. Cítil, ako mu Annabeth vplietla prsty do vlasov a on ju objal okolo bokov. Túžobne a s láskou bozkával svoje dievča a ona mu bozky oplácala rovnako. Percy nemohol byť šťastnejší. Hladkal ju po tele a užíval si Annabethine prsty vo svojich vlasoch. Cítil, ako sa pod ním jemne trasie a ich srdcia tĺkli tak silno, až sa takmer dotýkali cez ich kosti.

Na chvíľu sa od seba odtiahli a Annabeth sa nadvihla na lakťoch. Chlapec sa posadil a sledoval blondínku, ktorá si prehrabla vlasy a posadila sa. Hlavu si vložila do dlaní. Percy ju zvedavo a zmätene sledoval. Annabeth k nemu zdvihla sivé očká a jemne sa usmiala. No Percy videl, že ten úsmev je smutný. Nadvihol obočie a čakal. Skúmal jej tvár a hľadal, čo ju trápi. Nechcel na ňu tlačiť a slovami by to len zhoršil. 

„Percy máš pravdu. Nemáme sa kam ponáhľať. Užime si leto, kým sa dá," zamrmlala a zdvihla k nemu zrak.

„No, ale ak chceš," začal, no Annabeth zavrtela hlavou.

„Chápem, že tu chceš ešte zostať, no viem aj to, že chceš žiť v Novom Ríme. Strávme tu posledné dni a potom..."

Percy nadvihol obočie. Nečakal, že Annabeth ustúpi. Skutočne to nečakal, ale bol za to rád. Áno, chcel ísť na vysokú a žiť s Annabeth v Novom Ríme, blázniť sa s Frankom Zhangom a Hazel Levesque v Kalifornii, no chcel si ešte užiť posledné dni v Tábore polokrvných. Toto miesto malo preňho veľký význam. Tu to všetko začalo. Percy jednoducho nemohol len tak skoro odísť, hoci Nový Rím sa mu skutočne páčil. Je to krásne miesto pre polobohov. Tešil sa tam a ako veľmi, to nepopieral. Annabeth tým pílil uši, no spomenul vysokú a chytila sa aj ona. Navyše v Novom Ríme polobohovia pracujú a zakladajú si rodiny.

Chytil Annabethine ruky do svojich a prstami jej hladkal hánky. Hľadeli si do očí a Percy sa usmial.

„Myslíš to vážne, Annabeth ?"

„Je mi jedno, kde budeme a kam pôjdeme, pokiaľ budeme spolu," stisla mu ruky a opätovala mu úsmev. Percyho úsmev sa ešte rozšíril a zdvihol si Annabethin chrbát ruky k perám. Po nežnom bozku zdvihlo zrak k jej tvári a všimol si, ako sa dcéra Atény červená. Vedela, že si to všimol a pritúlila sa mu do náručia. Syn Poseidóna sa rozosmial a zovrel dievča v náručí. Hladkal ju po chrbte a po vlasoch.

„Milujem ťa, Annabeth. Vždy ťa budem milovať," šepol a pobozkal ju do vlasov. Schovávala sa do jeho hrude, no keď sa zamrvila a ich pohľady sa stretli, búrkový s oceánskym, dievča venovalo chlapcovi úsmev.

„Aj ja teba, Percy. Šialene ťa milujem," odpovedala mu šeptom. Syn Poseidóna spojil svoje pery s dcérou Atény v sladkom bozku.