6. časť

*Hailey*

Prstami som behala po klávesnici. Zahrala som určitú časť a znova pozrela na noty. Dlho som sa neučila nič nové. No to, že sa to učím dokopy päť minút a už som takmer nakonci, o tom radšej zamlčím. Cassie bola v kuchyni a vôňa pizze sa niesla celým domom.

Dohrala som a nadýchla sa. Teraz celú, odznovu, bezchybne. Ako každú inú pesničku, ktorú sa naučím za rekordný čas a pritom nieje najľahšia. Sklopila som oči a pozerala na biele a čierne klávesy. Miestnosťou sa ozvali prvé tóny.

*Liam*

Hrala úžasne. Práve som vošiel, keď dohrala posledné neisté tóny a začala hrať od znova. Tušil som, že je to tá istá pesnička. Oprel som sa o trám dverí a sledoval ju. Páčil sa mi jej nový imidž. Tak ako ten môj. Ešte sme odhadli rovnakú bledomodrú farbu.

Hrala ako profík. Až som sa musel usmiať. Bola moja. Len moja. Spomenul som si na predvčerajší deň po škole. Čo by sa stalo, keby nás nebola tá blbá učiteľka vyrušila? Vyspali by sme sa spolu? To ťažko. No keď tam bola predo mnou len v džínsoch a podprsenke a ja sa smel dotýkať jej tela, bol som hádam najšťastnejší človek.

Potichu som sa priblížil, vďaka vlasom ma nevidela. Pery mala mierne oddelené a takto sa zdali ešte plnšie. Bola proste krásna v každom momente. Keď zneli posledné tóny, podišiel som až za ňu a len čo sa ozývali posledné dva, ťahavé, jemne som sa dotkol jej pliec a ona rýchlo odtiahla ruku a obzrela sa. Vyvalila oči.

„Liam? Čo tu robíš?"

„Pustila ma Cassie." zaškeril som sa.

Prižmúrila oči: „Odkedy si tu?"

„Od začiatku tejto pesničky. Hráš krásne."

Usmiala sa. Bola zlatá, keď nevedela narýchlo prijať poklonu. Až teraz som si všimol, že spoza rozpustených dlhých modro hnedých vlasom jej trčí holý chrbát. S farbou jej vlasov som bol spokojný. Sprvu som si myslel, že to nemyslí vážne, no ona si ich naozaj zafarbila. Ako to, že som ju bližšie nespoznal už predtým?

„Nejdeme ku mne?" opýtala sa s úsmevom.

„A kde sme?" rypol som.

„Ku mne do izby." opravila sa napoli otrávene. Postavila sa a viedla ma za ruku. Poslušne som kráčal za ňou. Vošli sme do izby a zatvoril som dvere. Podišla k pracovnému stolu a začala upratovať. Lepšie som si poobzeral jej izbu. Najviac bila do oka jej obrovská posteľ s bielymi návlečkami, malými fialovými vankúšmi a fialovou plachtou rovnakej farby. Na kraji postele mala poskladanú fialovú deku. Skrine mala z bieleho dreva s kovovými rúčkami, jemne ladené s hnedým drevom. Jedna bola dvojdverová, druhá o polovicu menšia. Vedľa toho mala, tesne pri dverách a oproti posteli, regál na knihy. Z pravej strany bol pri posteli pracovný stôl s bielou kancelárskou stoličkou a na ľavej strane nočný stolík a zrkadlo. Tá veľká skriňa bola oproti pracovnému stolu. Medzi stolom a skriňou sa vynímalo veľké okno s jemnými fialovými záclonami, ktoré boli skôr na okrasu ako na úžitok. Vlastne to bolo jediné okno v miestnosti, rozdelené na dve časti, tá menšia sa dala otvárať. Oproti na stene bola prázdna nástenka so špendlíkmi. Nad posteľou mala potlač s fialovými orchideami na jednej z bielych stien. Vyzerala ako niekoho vysnená izba. Zato tá moja so zelenými stenami, trochu menšou posteľou, s väčším prítmím a značne zapratanejšia nestála za zmienku. No inak by som si ju ani nevedel predstaviť.

Podišiel som k nej a zozadu ju objal. Páčilo sa mi to hnedé tričko s výstrihom, ktorý odhaľoval celý chrbát. Oprel som sa bradou o jej plece a ona sa usmiala. Chcela zastopknúť ceruzku medzi ostatné, no ja som ju nenechal, vytrhol jej ju z ruky, hodil na stôl a s ňou cúval k posteli.

„Hádam sme sem neprišli upratovať?" opýtal som sa a zastal, keď som sa dotkol zadnej strany kolien boku postele. Sadol som si a mierne rozkročil nohy a prisunul si ju bližšie.

„Áno? A čo teda?" zasmiala sa.

„Užívať... si... spoločné... chvíle... ktorých... je... málo." hovoril som pomedzi bozky, ktorými som jej obdarúval holý chrbát od lemu trička a ako som si ju posúval do lona, tak až po krk. Potichu sa zasmiala. Jednu ruku som položil na jej stehno a druhou ju objali okolo trupu. Položila si ruku na moju a preplietla si so mnou prsty. Druhou mi prešla po tej, ktorou som ju objímal. Perami som sa priblížil k jej uchu a jemne sa oň obtrel. Okamžite som jej vyčaroval úsmev na tvári a cítil som jej prerývanejší nádych. Pobozkal som ju na krk.

„Čo keby sme si niekam vyrazili? Zajtra môžeme trochu meškať ráno do školy." povedala s privretými očami. Oprel som sa lícom o jej.

„A kam by si chcela ísť?"

„Neviem. Zoberme si bicykle. Môžeme vziať aj Gabea a Mikea."

„Začína sa mi to celkovo pozdávať." usmial som sa.

Otočila sa ku mne s úsmevom: „Tak na čo čakáš? Volaj."

Zasmial som a vybral mobil z vačku.

„Lee?" ozvalo sa z telefónu, len čo som vytočil Mikeove číslo, „Nechceš sa k nám pridať? Gabe skúša svoju mašinu. Už to má ten správny zvuk."

„Čo by si povedal..." pozrel som zamyslene na Hailey, „Stanovačku pod holým nebom? Má Gabe stan?"

„Jasné, že mám!" ozvalo sa zdiaľky, „Ale čím chceš ísť?"

„Poďme bicyklami." ozval sa Mike a vedel som aj bez toho, že sa škeril. Hailey vyzerala nadšená.

„Ale ja som sa nebicykloval celú večnosť." ozval sa Gabe.

„Je načase aby si si to zopakoval. Bicyklovať sa stačí naučiť raz, potom to už vieš. Lee, čakaj nás pred tvojím domom."

Hovor sa ukončil.

Hailey sa vybrala k menšej skrini. Vytiahla čierne dlhé tepláky s nápisom, biele ramienkové tričko a čiernu mikinu. Teraz si nechala žlté šortky a čierne ramienkové tričko. Zaujímavé, že jej vôbec nerobilo problém prezliecť sa predo mnou. Samozrejme, nemal som jej čo vyčítať. Odnikadiaľ vyhrabala čierne tenisky a následne sa načiahla a z vrchu skrine vzala niečo, čo mi vykúzlilo úsmev na tvári. Moju modrú čiapku si nasadila na hlavu a musel som uznať, že sa jej naozaj hodí.

„Tak čo? Ideme?" nadvihla obočie. Vzala si vak a zišli sme dole.

„Kam idete?" opýtala sa Cassie.

„Bicyklovať, stanovať." zhrnula Hailey.

„Čo škola?"

Hailey mávla rukou: „Na druhú hodinu sa snáď dostavíme."

„Dobre." povedala Cassie, akoby jej to bolo rovnako jedno ako Hailey a premerala si ma, „No budete hladní. A neskús sa z toho vymotať, dievča."

Následne vyšla z kuchyne a v jednej ruke mala plastovú misu s uzáverom plnú pizze a v druhej dvojlitrovú fľašu vody. Strčili to do Haileyninej cestovnej tašky a rozlúčili sa objatím.

Vyšli sme von a Hailey doniesla zo záhrady bicykel. Skontrolovala gumy a uznala, že sú dobré. Bol to terénny bicykel, o to lepšie. Myslím, že zablúdime trochu do lesa. Cestovnú tašku upevnila na stojane na zadnom kolese a následne pozrela na mňa.

„Bicyklujem rýchlejšie." povedal som.

„To nič nemení na veci, že si nemám kde sadnúť." povedala. Posunul som cestovnú tašku trochu dozadšie aby som jej spravil miesto na sedenie. Následne som si sadol ja.

„Len aby si ma po ceste nemusel zbierať." upozornila ma.

„Tak sa ma pevne drž." povedal som a tak aj spravila. Vyštartovali sme a ja som ešte zahliadol ako sa Cassie díva z kuchynského okna. Podarené dievča.

*Hailey*

Na bicykloch sme šli už hodnú hodinu, keď sme zmenili kurz a smerovali k lesu. Ale bolo to príjemné. To by neboli Gabe a Mike, kebyže celú cestu neblbli až tak, že Mike skoro skončil v jarku a Gabe pod kolesami auta, za čo na nás šofér trúbil dlhých päť kilometrov. Myslím, že tá pizza od Cassie nám zatiaľ aj vychladla. Prešli sme na lesné uličky a Gabe nás presviedčal, že pozná jednu veľmi peknú čistinku. No to sme ešte blúdili ďaľšiu polhodinu a keď sa chcel vrátiť, že sme ju zrejme prešli, tak som to ihneď zavrhla. Jednak sme už nevideli takmer na krok a nepomáhala nám ani tá veľká baterka, prevesená cez kormidlo. Na najbližšej čistinke sme zastali. Liam a Mike sa rozhodli založiť oheň, ja som Gabeovi pomohla so stanom.

„Teda, to bude zaujímavé. Traja chalani a jedno dievča." prehodila som a Gabe sa zasmial.

„Neboj zlatko, my sme diskrétny." ubezpečil ma Gabe a žmurkol.

Rozosmiala som sa: „Áno, to vidím."

„A akú obživu si nám priniesla?"

„Pizzu." vybrala som ju z tašky, „Ale asi vychladla."

„Tak zohrejeme nad ohňom."

„Chceš mi podpáliť misu?" nadvihla som obočie.

„Mriežky. Mám mriežky." dodal Gabe.

„Ty myslíš hádam na všetko. Kam sa ti to zmestilo?"

„Aj to je moje tajomstvo." zaškeril sa a dali sme do stanu štyri spacáky od Mikea, „Mám tu aj rádio. Ale nie hudbu."

„Tú mám ja." povedal Liam a pomohol Mikeovi s ohniskom. Konečne sa to rozhorelo a podišiel k nám.

Vybral z tašky CD a podal ho Gabe. Vzala som pizzu, on miežky a keď už vatra tak veľmi nehorela, na chvíľu sme ju tam poukladali a potom si z nej už každý vychutnával. Keby Cassie vedela. Vraj najhorší grázli zo školy. Ani neviem ako a ocitla som sa medzi nimi. A pritom som nespravila nič zlé. Dobre, tak horšie ako oni. Teraz sme, dá sa povedať, jeden tím.

Posunula som sa bližšie k Liamovi a on ma jednou rukou objal. Oprela som si hlavu o jeho plece a zohrievala sa spredu, zatiaľ čo zozadu ma príjemne chladil nočný vzduch. Dlho sme takto neostali, lebo Liam ma pozval do tanca. Utrela som si ruky a postavila sa pri ňho. V rádiu šla príjemná pomalá pesnička. Spojili sme ruky, jednu som mu položila na plece a druhá mu spočinula na mojich krížoch. Začali sme pomaly krúžiť, zatiaľ čo Gabe a Mike medzi sebou niečo rozoberali, takže si nás takmer nevšímali. Spoza oblakov vykukla polovica mesiaca, no i tak som mala jasnejší obraz. Liam si ma privinul bližšie a vtisol mi pusu na čelo. Okamžite som zacítila každý nerv v mojom tele, ktorý reagoval na tú blaženosť, až som zacítila jemnú páľavu na lopatkách. Usmiala som sa.

Pustil ma a ja som sa tri krát potočila a následne si ma privinul chrbtom k sebe. Ruky som mala prekrížené a držala tie jeho. Oprel sa o mňa lícom a jemne sme sa vlnili v tempe hudby. Privrela som oči.

„Ako to, že v poslednom čase sa pri tebe cítim tak úžasne?" opýtala som sa.

„A ako by si sa mala cítiť v spoločnosti niekoho úžasného?"

Zasmiala som sa: „Narcis."

„Zlá odpoveď. Pretože aj ty si taká úžasná." povedal a jemne mi zahryzol do ucha.

Usmiala som sa. Tá páľava bola príjemná, no ešte príjemnejší bol jeho hrejivý dych a naše spojené ruky.

„Povedz mi jednu vec, čo ti nejde tak úžasne. Vieš kresliť, tancovať, hrať a ktovie čo ešte."

Čo neviem? Dobrá otázka. Aj ja by som to chcela zistiť. Zatiaľ som na žiadnu konkrétnu vec nenarazila. Okrem toho, že neviem získať späť svoje krídla a sama neviem prečo. Ale zistím to. Už sa mi predsa darí. Tá páľava niečo musí naznačovať. Kiež by sa mi ich podarilo získať späť. Znova prežívať ten úžasný pocit, že lietam medzi oblakmi, vysoko nad zemou. Tak často sa mi o tom sníva a neraz sa zobúdzam s plačom. Už dlhé tri roky. Ale čo sa stalo pred troma rokmi, skôr, ako som sa ocitla tu, to netuším.

Znova som mala slzy v očiach. Práve to som nechcela.

„Dotkol som sa ťa?" spýtal s mierne vystrašene Liam. Zaklipkala som očami snažiac sa zahnať slzy a pozrela mu do tváre. Pousmiala som sa.

„Nie. Len... som si na niečo smutné spomenula, prepáč."

Vzal ma za ruky, pritiahol bližšie a následne ma tuho objal. Okamžite som objatie opätovala a tvár zaborila do jeho trička.

„Dnes sa budeme baviť dobre? Nemusíme sa o tom rozprávať." hovoril nežne.

Zdvihla som hlavu a pozrela mu do očí. Ako niekto taký ako je on môže byť taký nežný? Taký láskavý? Tak zamilovaný...

On ma miluje.

Ja ho milujem.

Znie to tak jednoducho. Len keby to také jednoduché mohlo byť. Oprel sa čelom o moje a ja som sa stratila v jeho krásnych tmavých modrých očiach. Rukou som mu zahrabla do jeho hnedomodrých vlasov a on si na oplátku privlastnil jeden môj modrý prameň.

„Kde si bola doteraz v mojom živote?"

„Sedela som v strednej lavici v druhom rade." odpovedala som a rozosmiali sme sa.

„Hej, hrdličky! Už ste na nás zabudli?" ozval sa Mike od ohňa.

„Mám celkom dobrú historku, tá sa vám bude páčiť." žmurkol Gabe.

Pri ohni sme sedeli až dokedy nevyhasol, čo mohla byť aj jedna hodina v noci. Nakoniec sme sa dohodli tak, že ja spím na kraji, Liam vedľa mňa, za ním Mike a Gabe. Ešte aj tam sme vystrájali dosť dlho. Nadránom nás prekvapila poriadna búrka a tak sme všetky tašky strčili dnu skôr než zmokli, no zmokli sme hlavne my. Potom sa nám už veľmi nechcelo spať. Slnko bolo ešte ďaleko za obzorom, no búrka skončila ešte skôr ako stihlo vyjsť slnko. Dokopy sme spali asi tri hodiny. No čo, doma to obehneme.

Liam navrhol, aby sme šli pozrieť východ slnka, vraj si všimol, že kúsok od nás je väčší kopec. Obuli sme sa, hodili na seba bundy, keďže po búrke sa ochladilo a vzali jednu minerálku a hlavne mobily, aby sme si to odfotili. Liam nás zaviedol do lesa a ja som sa bála, že ten východ slnka nestihneme, keď som konečne uvidela kopec.

Predbehla som Liama a bežala ku kopcu. Chalani na seba nenechali dlho čakať. Najväčší náš nepriateľ bola rozmočená pôda v lese aj na kopci. Mala som trochu ušpinené nohy, no zvládli sme to a nik z nás neostal čistý. Stáli sme jeden vedľa druhého a čakali na východ. Ja s Liamom sme stáli v strede a Gabe s Mikeom naboku.

Konečne sme pocítili prvé slnečné lúče a slnko sa predieralo pomedzi hustý les. Bol odtiaľto aj krásny výhľad na mesto na západe a na širokánsky les na ostatných svetových stranách. Proste nádhera.

Vytiahli sme mobily a zapli fotoaparáty. Museli sme vyzerať dobre, čo si všimol aj Gabe, pretože sa otočil s fotákom na nás a odfotil nás, na čo som sa už smiala jedna radosť. Spravila som aj takú fotku, že sú tam Liamove ruky s mobilom, a na displeji je to isté čo na rozmazanom skutočnom výhľade. On zas spravil našu spoločnú fotku, kde sme sa najprv usmievali a on mi potom nečakane vtisol pusu na líce, takže môj pohľad hovoril za všetko.

„Tú si zarámujem." zaškeril sa.

„To si skús." povedala som varovne so smiechom. Na to, že sme tak málo spali sme boli aj tak plní energie.

„Mám dobrý nápad ľudia." povedal Mike, ktorý už hodnú chvíľu nastavoval telefón do správneho uhľa, „Spravíme si fotku s vychádzajúcim slnkom za nami ako profesionáli." zaškeril sa.

A spravili sme ich hneď niekoľko. Možno i dvadsať. Na každej iná póza, na jednej sme vyskočili všetci a telefón to úžasne zaznamenal, na jednej som sa znenazdajky ocitla Liamovi ma pleciach a rukami vystretými do strán. Niekde sme sa s Gabeom snažili spoločne držať slnko v dlaniach, čo sa nám podarilo na piaty krát, niekde zas Liam vyšiel na Gabevo plecia, ja na Mikeove a spolu sme spravili srdce alebo zdvihli ruky s vystretými malíčkami a ukazovákmi do vzduchu všetci štyria. Všetko sme si to prezreli a potom nám to Mike preposlal, na čo som si ja žiadala tie naše dve spoločné fotky od Liama, no povedal, že zadarmo to nebude a poprosil si pusu. Tak som nakoniec súhlasila ale nejakú tú srandu som si z neho predsa len spravila.

Spojila som naše pery a začala ho bozkávať a len čo mi ju opätoval rýchlo som sa odtiahla.

„To nie je fér!" zvolal a stiahol si ma pod seba do trávy. Začala som sa smiať a uhýbať jeho perám, ktoré si nakoniec našli môj krk a ruka zase moje holé brucho. Prehrabla som mu vlasy a jemne ho za ne potiahla, takže musel zdvihnúť hlavu. Jeho spodnú peru som zachytila medzi zubami a potiahla. Skôr ako by sa na mňa vrhol som medzi naše tváre strčila jeho mobil a rýchlo si poslala fotky, zatiaľ čo on prekvapene siahol do vrecka. Ani si nevšimol, kedy som mu ho zobrala.

„To bolo zákerné." zasmial sa.

„Ale svoj účinok to malo." žmurkla som a oslobodila sa z jeho náručia. Zem bola ešte stále chladná aj keď tu pod stromom bola celkom suchá.

Následne sme zliezli z kopca, na ktorom sme strávili skoro dve hodiny a bola som rada, že nám už slnko svieti na cestu. Bolo sedem hodín, najvyšší čas ísť domov a poriadne sa vyspať. To bol môj dnešný plán a škola bolo to posledné, čo by ma teraz zaujímalo.

LK d