3. časť

*Hailey*

„Daj mi pokoj." povedala som rázne a ani sa neotočila. Kráčala som vpred, sem tam sa uhýbala študentom. Stále mi bol v pätách.

„Aspoň raz si ma vypočuješ?" odvrkol.

„S tebou sa nemám o čom baviť." odbila som ho. Surovo ma stiahol za ruku až to bolelo a pritlačil ma k stene.

„Je mi to ľúto jasné? Nechcel som ťa do toho zatiahnuť. Nečakal som, ako sa to vyvinie."

„No ako sa mohla taká bitka asi vyvinúť." povedala som ironicky, „To fakt netuším."

Zazrel po mne.

„A mimochodom, povedala som ti, aby si sa mi do cesty už nemotal." povedala som varovne a pozrela mu do tých krásnych modrých očí.

Uškrnul sa: „Ó áno, takmer som zabudol, že si mi sľúbila bolestivú nakladačku." povedal posmešne a naklonil sa bližšie, „Mňa neodstrašíš."

„To sa ešte uvidí."

„Na takéto reči si až príliš pekná a nevinná."

„Vzhľad niekedy klame."

„Tak mi ukáž ako sa vieš brániť." povedal s drzým úsmevom a ustúpil.

„Tu?" obzrela som sa po chodbe.

„Nebodaj sa bojíš?" ozval sa posmešne a už mu moja ruka pristála na líci. Jemne ma štípala.

Najprv na mňa počudovane pozrel, ale potom sa posmešne ozval: „Naozaj? Takto sa veľmi neubrániš."

Zahnala som sa, ale ruku mi chytil v letku. Zahnala som sa druhou, no spravil to isté a rýchlo si ma pretočil. Opierala som sa o ňho chrbtom a jeho pery som mala pri uchu.

„Ako vravím."

„Lenže ja sa brániť nepotrebujem." zašomrala som a mykla sebou. Darmo, „Bavíš sa dobre?"

„A ešte ako." pošepkal a ja som zacítila jeho dych na mojom líci. Bol tak blízko, že jeho pery sa dotýkali môjho ucha. Takmer som tú blízkosť neustála. Burcoval sa vo mne hnev, ale aj... nie. On? Určite nie.

„Už ma pusť." zašepkala som so zatvorenými očami. Nemôže sa to stať znova.

„Tak sa bráň." zašepkal a nahnal mi jemné zimomriavky na šiji. Cítila som ako sa usmial. Aj táto jeho malichernosť ma dokáže rozhodiť. Ani som si neuvedomila, že som úplne uvoľnená.

Otvorila som oči a s celou silou ho buchla ľakťom do rebier. Ohol sa a stisk povolil. Okamžite som sa vymotala z jeho náručia a postavila sa mu čelom: „Prečo mám odrazu na teba také šťastie? Nemôžeš ma proste nechať tak?"

Otočila som sa a odbehla do triedy.

*Liam*

Díval som sa za ňou, až kým nezmizla v triede. A to som sa jej chcel len ospravedlniť, no nejako sa mi to vymklo z rúk.

„Lee, naozaj ťa to za ňou až tak ťahá?" ozval sa kamoš druhej triedy, ten čo mi poslal včera správu. Gabe, celý menom Gabriel.

Pozrel som na ňho. Bol odo mňa nižší, takže to niekedy vyzeralo komicky.

„Je zvláštna. Mala zopár kamarátok, no so všetkými nakoniec stratila kontakt. Jednoducho ich odpísala. Je samotárka. A pritom, vzhľadom by bola hodná kráľovnej. A je aj hodne obdarená."

„No a? Je zaujímavá a pritom sa to nezdá." mykol som plecom.

„Ju nezlomíš, to ti hovorím vo pred. A vieš to. Pretože každého chalana poslala kade ľahšie."

„Prečo si myslíš, že ju tak veľmi chcem?"

„Vždy ťa bavilo zahrávať si s dievčatami, to je pravda." povedal a pohrával sa so zapaľovačom v ruke, „Len sa nepopáľ."

Ironicky som sa zasmial: „Si smiešny."

„To hovoríš ty." povedal a otočil sa na odchod, „Niektorí ľudia dajú na moje dojmy."

Hlupák.

Strčil som si ruky do vreciek a pobral sa späť do triedy. Sadol som si na svoje miesto a všimol si, že niečo číta. Bola do knihy tak zahĺbená, že ma ani nepostrehla. Nechal som ju tak a vytiahol notes s ceruzkou.

*Hailey*

Jasné, že som si ho všimla. Čo to so mnou, doriti, je? Spoľahlivo si celý rok držím ľudí od tela, a teraz stačí jedna chvíľa, keď sa zrazíme v lese a mám ho na každom krku. To snáď nie. Je to sviniar. Grázel. Sukničkár. A vedela by som na ňho nájsť ešte veľa pomenovaní.

Vzdychla som a zaškúlila na riadky. Keď už čítam, mohla by som to aj vnímať.

No nemohla som. Písmenká sa mi rozmazávali a rozchádzali rovnako ako aj myšlienky. Zatvorila som oči a načúvala zvukom v triede. Musela som sa ukľudniť. Roztrasenou rukou som zahrabla do tašky. Darmo by som hľadala cigarety. Potichu som si zanadávala a ľahla si cez dve stoličky, nohy mi viseli. Mala som jedno šťastie, že sa mi ľudia vyhýbali. Stačilo by aby ma len ohlásil a už by dostal päsťou. No niekto sa mi nevyhýbal. Niekto ma nápadne skenoval pohľadom. Posadila som sa a zazrela po ňom. Mykol plecami a pozeral po mne ďalej. Pozeral mi do očí a ceruzkou niečo obkresľoval.

Chcela som sa odvrátiť, no v jeho očiach som sa dokonale stratila. Ako som sa do nich tak dívala v pravom oku mal jednu časť oka hnedú. Inak ich mal úplne modré. Fascinovali ma čím ďalej, tým viac.

No on sa mi nedíval len do očí. Premeriaval si ma. Premeriaval si každý kúsok mojej tváre; pery, oči, obočie, nos či sánku. A vlasy. na tých postál dlhšie. Sledoval ich tvar. Doslova som sa pod jeho pohľadom rozplývala. Prečo? Čo sa to so mnou stalo? Prečo som tak zmäkla? Prečo som dovolila aby ma city opantali? Nevytrpela som si už dosť?

No musela som povedať, že ma tie jeho oči dokonale upokojili.

Usmial sa. To ma prebralo viac ako zvonenie čo prišlo potom a otočila som sa mu chrbtom. Celú hodinu sme mali voľnú a dokonca to bola už posledná. Prečítala som cez tridsať strán až ma vyrušil zvonček. Strčila som do tašky knihu, keď mi na lavicu ktosi položil papier. Zdvihla som pohľad a videla už len Liamov chrbát. Pozrela som na papier a...

Žasla som. Bol to môj portrét. Bolo vidno, že na ňom pracoval celú hodinu. Bol celkom presný. Bol čiernobiely, vytieňovaný, jedine moje modré oči boli farebné. A utrafil ich presnú farbu. Smaragdová modrá. Ešte stále v šoku, no celkom príjemnom, som papier zložila a dala do tašky pri knihu. Posledná som vyšla z triedy a namierila som si to rovno domov.

Večer som trávila osamote, lebo Cassie šla na maliarsku výstavu. Sedela som za stolom a dívala sa na ten nákres od Liama. Okrem tváre ma nakreslil až po ľakte, kde mi približne končili vlasy. Prstom som prešla po jeho mene. Liam. Žiadny Lee, ako ho prezývajú. Ceruzkou, ktorú som držala v ruke som začala vytvárať jemné obrysy oblúkov spoza mojej hlavy. Nasledovali úzke malé oblúky, opačným smerom. Následne čiarky.

Po pár minútach som položila ruku a pozrela sa na jemne nakreslené rovnomerné anjelské krídla. Pohla som lopatkami. Cítila som sa tak ľahká. Tak ponížená. Tak prázdna a nezaujímavá. Odsunula som papier a oprela sa o stôl. Aby mi svetlo nesvietilo do očí, oprela som si ju o ruky.

O chvíľu sa izbou niesli iba moje vzlyky.

„Ako to vieš vydržať? Tak úspešne sa každému vyhýbať?"

„Mám na to dôvody." zavrčala som. Ani dnes mi nedal pokoja. Rukou na mojom pleci ma zastavil a míňali nás študenti ktorí už ledva dokázali vydržať posledné dve hodiny.

„Aké? Aké dôvody môžeš už len ty mať?"

„Prečo sa pýtaš týmto tónom?"

„Si pekná. Prekrásna. Prirodzená. Charizmatická, až by som povedal, že dokonalá. Tak ako vyzerá aj tvoj život na prvý pohľad. Lenže ty každú svoju známosť nakoniec odpíšeš. Prečo?"

„A prečo sa ty toľko snažíš? Ja ti za to nestojím."

„Práveže stojíš."

Nachvíľku som nebola schopná slova. Len som pozrela do jeho krásnych modrých očí a následne na jeho pery. Na pohľad krásne. Až sa mi zachcelo okúsiť ich chuť.

Ani som si neuvedomila, no nejako som sa k nemu priblížila, až sme boli od seba len pár centimetrov.

Stiahla som sa späť no on ma chytil za bradu a pritiahol späť.

„Teraz to už nekaz." povedal nežne a pobozkali sme sa. Bol to krásny bozk. Až moc krásny. A o to ťažšie bude lúčiť sa s ním.

Odtiahli sme sa.

„Prečo plačeš?" opýtal sa.

„My nemôžme byť spolu, Liam." povedala som a so sklonenou hlavou odpochodovala preč.

No len tak mi pokoj nedal, dobehol ma, schmatol za ruku a stiahol do miestnosti pre upratovačky. Zavrel nenápadne za sebou a zapol svetlo. Keď som bola takto blízko neho, mala som čo robiť. Ledva som dokázala triezvo uvažovať.

„Prečo nie?"

„Preto!" vyštartovala som po ňom a následne sa ukľudnila, no ani sa to tak nezdalo, „Prečo si myslíš, že sa od všetkých držím ďaľej? Prečo každého odháňam? Nemôžem sa s nikým priateliť, ani sa do nikoho zamilovať! Proste mám smolu!" už sa mi tlačili slzy do očí.

„Prečo by si nemohla? Rozhodovať sa môžeš sama."

„Nejde tu o rozhodnutia. Je to o niečom inom. To nepochopíš. Tak ma prosím netráp a nechaj ma tak. Nechcem ti ublížiť. Nechcem sa sklamať." povedala som so zlomeným hlasom, tesne prešla popri ňom a vyšla na chodbu, kde som sa následne stratila v dave.

*Liam*

„Lee!" ohlásil ma niekto a ja som sa otočil. Práve teraz som chcel byť sám. Čo myslela tým, že sa nechce sklamať? Žeby ku mne ozaj niečo cítila? Stále som myslel na jej mäkké pery. Stále som cítil ich dotyk. Stále som mal pred sebou jej smaragdové modré oči. Čím ďalej, tým viac bola pre mňa zaujímavá.

Gabe a Mike ma dobehli, no prvý sa ozval Mike: „Čo si s tou babou porobil?"

„Čo?"

„Vzala si svoje veci a zdekovala sa domov."

„To vážne?" neveril som. Však len pred piatimi minútami sme sa rozprávali.

„Aj napriek mojim varovaniam si sa na ňu namotal? A rovnako aj ona na teba." ozval sa Gabe.

„Lee, ty si nedáš pokoja? Prečo si si vybral ju? Poznám krajšie kočky." pridal sa Mike.

„Ale on rúbe vyššie. Na nedosiahnuteľné ciele."

„Ale potom to skončí aj tak rovnako. Namotá si ju, užije si, a nakoniec ju odkopne bez štipky svedomia."

Pretočil som nad ich dialógom očami.

„Čo plánuješ urobiť s touto, Lee?"

Pozrel som pred seba. A vedel som ja? Mal som z nej zmiešané pocity. Na pohľad nedosiahnuteľná, búrlivá ako more, no v súkromí krehká ako porcelánová bábika. Už len vzhľadom tak vyzerala. Tak dokonale. Až príliš. A to všetko ma fascinovalo. Každý detail na nej ma fascinoval. A preto som po nej túžil čoraz viac.

„Tak, Lee?" zaškeril sa, no zároveň zvedavo zdvihol obočie Gabe.

„Však to, čo vždy nie?" uškrnul som sa a týmto konverzácia na túto tému skončila.