1. časť

*Hailey*

Naposledy som si potiahla a potom som ohorok rozšliapla. Nejak mi tie cigarety prestávajú chutiť. Rovnako ako tá fľaša vodky vedľa mňa. Ó Bože, kedy sa toho zbavím? Vydýchla som tabakový dym a sledovala ako sa pomaly nesie k oblakom a potom postupne mizne. Znova jeden deň úplne o ničom. Sedela som na starých schodoch pred chátrajúcim rodinným domom a opierala sa o zábradlie. Vytiahla som balíček žuvačiek a jednu si dala do úst. Skontrolovala som čas na displeji telefónu. Fajn, prvú hodinu som už zmeškala. To bola matika. Vstala som a oprášila si červenú károvanú košeľu uviazanú okolo pása. Okrem toho som mala čierne legíny a biele tričko s hrubými ramienkami a obrázkom s palmami v kruhu spredu. Hnedé vlasy som mala ako vždy rozpustené. Nerada som nosila účesy.

Po pol hodine sa predo mnou objavila známa budova školy. Vošla som dnu a práve bola hodina.

„Óha, slečna Hailey O 'Davesová sa tu aj ukázala." podpichla ma učiteľka, ktorú ozaj že nemám v láske. Vlastne je to moja matematikárka.

Vzdychla som a otočila sa k nej.

„Čo si o sebe myslíte? Že môžete robiť čo chcete?" premerala si ma, „Meškávate na hodiny, smrdíte ako popolník a navyše, ak sa nemýlim, ste opitá."

„Moja opitosť vyzerá inak."

„Nebuďte drzá!" zdrapla ma za golier a viedla uličkami do triedy. Teraz som si spomenula, že máme hodinu s triednym. Ach. Doslova ma strčila do triedy.

„Pán Tomson, ja už nie som schopná tolerovať jej správanie!" od hnevu sa celá triasla. Vytrhla som sa z jej zovretia a sadla si na svoje miesto.

„Ja to s ňou vyriešim, Slowová."

„Nevyriešite! Tak ako vždy!"

„Prosím vás, ja mám hodinu." po celý čas hovoril úplne kľudne. Spolužiaci sa uškŕňali nad Slowovej správaním. Tá zúrila až sa z nej parilo. Otočila sa na päte a s veľkým treskotom sa rozlúčila. Triedny po mne pozrel, no nepovedal nič. Vrátil sa k výkladu nového učiva.

„O 'Davesová zas zahviezdila." ozvalo sa zozadu a ja som po chalanoch škaredo zazrela.

Chalan napravo, vyšportovaný blondiak s hnedými očami a krásnym chrupol sa zaškeril. Volal sa Ted. Vedľa neho sedel, pre dnes ako za trest, lebo obyčajne sedí úplne vzadu a sám, najväčší grázel na škole, dalo by sa povedať, ak nerátam Mikea. Minulý mesiac svoj výtvor premaľovával celý týždeň, no ešte stále presvitá spoza nástenky na zadnej stene. Bol to nejaký grafit a sprejoval ho tam po tom, čo mal nejakú stávku s Mikeom a on prehral. Vraj či je dosť odvážny na to, aby niečo vytvoril priamo tu v škole. Mal svetlohnedé vlasy, po stranách kratšie, a na koncoch dlhších vlasov mal blond melír. Jeho oči boli povšimnuteľné už z veľkej diaľky. Boli modré ako ranná obloha. Usmial sa.

Otrávene som sa otočila späť a snažila sa sústrediť na výklad. Možno nebol až taký dobrý nápad prísť do školy podnapitá, no snažím sa tej vodke prísť znova na chuť. Zbožňovala som vodku, no postupne mi prestala chutiť, tak ako cigarety. Všetko sa vytrácalo. Všetky závislosti a zlozvyky. A preto som bola stále nervóznejšia.

Hodina skončila pomerne rýchlo, keďže som prišla uprostred nej. Učiteľ si ma zavolal vedľa do kabinetu a nechal pootvorené dvere. Samozrejme, zvedavci ako Ted už načúvali.

„Hailey, si veľmi pekné dievča, v škole ti to ide, tak prečo toto robíš? Prečo si nenecháš prehovoriť do duše? Chceš skončiť ako Michael alebo Liam?"

Pohľad mi padol na toho grázla.

„Ale ja nerobím nič zlé. Len vymeškávam hodiny. Nepoškodzujem všetko, čo mi príde pod ruky trápnymi farebnými sprejmi. Nemlátim sa s inými. Nekradnem."

„To nie ale..."

„Dobre." skočila som mu do reči, no on si zvykol, „Môj slovník nie je najkrajší, nesprávam sa veľmi milo, vymeškávam hodiny, fajčím a pijem. Ale nijako to nezasahuje do môjho vzdelávania."

„Okrem toho, že budeš z matematiky neklasifikovaná." povedal.

Chvíľu som len nemo stála: „Dopekla aj s matikou. Aj tak z nej nematurujem."

„To nie, no ja by som bol rád, ak by si sa do štvrtého ročníka vôbec dostala, Hailey."

Otrávene som vzdychla.

„Alebo snáď chceš ešte doučovanie?"

„To by ste mi nespravili." vystrašene som na ňho pozrela. No zdalo sa, že to myslí vážne.

„Budem musieť."

„Prosím nie." povedala som a čupla si pred stôl, za ktorým sedel a oprela si bradu o kraj, „No tak, budem chodiť na tie hodiny. Len ma s ňou nenechávajte po škole."

„Už veľa krát si mi sľubovala, že budeš na hodiny chodiť, a pozri, kde sme teraz. Nemám na výber."

„Máte. Vždy máte."

„Tak sa vyjadrím presnejšie- ty nemáš na výber." povedal a začal si niečo zapisovať do klasifikačnej knihy.

„Pán učiteľ, prosím omiloste ma."

„Nie som už dosť milosrdný keď ignorujem fakt že z teba tiahne a smrdíš po cigaretách?"

Vzdychla som a postavila sa. S nechuťou som sledovala ako ma pripísal na doučovanie matiky. Toto som pokašľala.

„Myslím, že nadnes sme si už vyjasnili veci. V stredu ťa prídem skontrolovať, či tu sedíš. Aj keby si mala byť chorá. Rozumieš?" pozrel na mňa.

„Fajn." povedala som a vyšla z kabinetu.

„Nevyzeráš práve nadšene." povedal Tod.

„No wau, skoro som si to nevšimla." prehodila som ironicky, no on sa nedal odbiť. Šiel za mnou do triedy a vo dverách ma chytil za zadok. Otočila som sa k nemu a zatiaľ čo on sa víťazoslávne škeril som mu strelila facku. Práve, keď učiteľ vyšiel z kabinetu. Hľadel na mňa, no jeho pohľad mi nič nehovoril. Mám to ja dnes šťatie. Tod sa len uškrnul.

„Čo máš za problém?" zamračila som sa.

„Ty si môj problém. Také krásne dievča ako si ty, no nedá sa ti odolať."

„Toto si dovoľuj na niekoho iného a nie na mňa. Jediný tvoj problém je nedostatok mozgového tkaniva a preto si až príliš primitívny."

Otočila som sa na opätku a sadla si do svojej lavice. Dnešný deň už nejako prežijem. A vraj hrozné bývajú pondelky. Je utorok a nie je to o nič lepšie. Len čo skončila škola som nadhodila rýchly krok aby som bola čo najskôr doma.

„Ahoj, Cassie!" zrevala som na celý dom, ako vždy. Cassie je môj zákonný zástupca, je len o päť rokov staršia odo mňa, teda má 23. Vychádzame spolu úžasne.

„Ak smrdíš po tabaku, cigaretách, alebo máš nanič náladu, tak za mnou ani nechoď!" zakričala mi z horného poschodia. Určite zase maľuje. Nebaví ma počúvať tieto reči, asi s tým naozaj prestanem. Možno sa pritrafí niečo lepšie. Musím páchať niečo zlé, inak by to moja mentalita nezvládla. A navyše som dosť prchká a nenechám si skákať po hlave. To určite nie.

Prezliekla som sa do sivého trička na ramienka a bielych šortiek. Vlasy som si dala len do copu. Cassie už navarila slepačiu polievku, dokonca bola ešte teplá. Najedla som sa a následne ju šla pozrieť, aby sa nepovedalo.

„Ďakujem, že si ma počúvla. A ahoj." zaškerila sa a ja s ňou.

Oprela som sa o stenu a sledovala ako maľuje.

„Nechceš sa pridať?"

„Pri mojej nálade by z toho nevzniklo nič dobré." uškrnula som sa.

„Ale no ták." prehovárala ma s úsmevom.

„Tak ti spravím aspoň hudbu." povedala som. Sadla som si za klavír. Ponaťahovala som sa a začala hrať svoju obľúbenú pesničku. Celkom ma aj vystihovala. Rýchla, sem tam spomalila, no následne sa ozvali hlasné tóny, no predsa mala niečo do seba. Niečo ponuré a pravdivé. Už len slová jej chýbali. Vlastne som ju ja sama zložila.

Hrala som ju dlho a Cassie si do nej hmkala a popritom maľovala. Ona ma chápala najlepšie. Poznala ma najlepšie. To bol hlavný dôvod, prečo si ma adoptovala, aj keď bola taká mladá. Doteraz som jej za to neskutočne vďačná.

„Ako si sa dnes mala?" ozvala sa a ja som už hrala druhú pesničku.

„Zajtra budem na doučovaní matiky. Nečakaj ma tak skoro."

„Ja som ti hovorila aby si ich nerozčuľovala." od nej materinské chlácholenie nečakajte. Určite nie.

„Ja viem, pokašľala som to. A ten Tod by si už mal konečne trhnúť nohou." zahrala som náhodou silnejšie tóny ako som mala. Cassie po mne prešla skúmavým pohľadom.

„V poslednom čase si nervóznejšia."

„Už ma cigarety a vodka omrzeli. To preto."

„Čo tak iný druh alkoholu?" navrhla.

„Nechcem byť nonstop v podnapitom stave."

„Tak nám budeš po večeroch rabovať chladničku?"

S úsmevom som pokrútila hlavou a prstami ladne behala po klávesoch.

„Len nezačni drogovať. Potom zabudni na akúkoľvek moju pomoc. Alebo si ubližovať." povedala prísne.

„Neboj, to neplánujem." povedala som a započúvala som sa do tónov krásnej pesničky. Privrela som oči a vychutnávala si melódiu.

„Tak si niekoho nájdi."

V momente sa ozvalo niekoľko falošných tónov a ja som so zdvihnutým obočím na ňu pozrela: „Vážne? A koho? Toda?"

„Akoby neboli aj lepší a normálnejší chlapci." zabávala sa na mojej reakcii. Mala na sebe pletený krémový sveter a hnedé baranie kučery mala v gumičke. Najviac sa mi na nej ale páčili pery. Krásne a plné.

„Lenže tí to som mnou nevydržia."

„Dosť ironické, nie?" šibalsky sa usmiala.

„Ako už iste vieš, nie je anjel ako anjel." našpúlila som pery a vrátila sa kúsok pred tým ako som pesničku prerušila a začala znova hrať.

„Tak ostaň pri klavíri. To je aspoň prospešné."

„Poznáš niekoho, kto by mal zlozvyk hrať na klavíri?" nadvihla som obočie.

„Tak nie no. A čo žuvačky?"

„Skúšala som. Teraz mi chutia ako lekárske gumené rukavice."

„Čokoláda?"

„Tú si šetrím. Nechcem sa jej vzdať."

„Káva?"

„Fuj."

„Energetické drinky?"

„Už som skúšala všetko." povedala som zúfalo a oprela si hlavu o klavír.

„Tak daj na moje slová."

Pootočila som k nej tvár: „Ha ha, vtipné."

„Raz to všetko prestane. Raz ti už naozaj nič neostane."

„Preto dovtedy musím niečo podniknúť aby som neskončila ako mnohí takí ako ja."

„Vieš, že ti chcem pomôcť."

„Viem. Ale sama neviem čo mám robiť, nieto aby si to vedela ty. Neviem, kde začať. Kiežby som aspoň to vedela."

„A nemáš žiadne cítenie, čo by ťa viedlo, alebo podobne."

„Cassie, mám pocit, že sa už opakujem. Nie sme v rozprávke, aj keď svojím pôvodom by som tam patrila, ale proste nie."

„Dobre. Ak ma budeš takto odbíjať, naša debata mať už zmysel nebude."

Narovnala som sa a vzdychla. Postavila som sa zo stoličky: „Idem si zabehať. Potrebujem to."

„Dobre. Len si dávaj pozor."

Uškrnula som sa a na chodbe si len nazula botasky. Beh je pre mňa liek. Nasadila som si slúchadlá a zapla si hudbu, ktorú som mala najradšej. Istý druh rokovej hudby. Rozbehla som sa smerom k zapadajúcemu slnku a cítila, ako sa mi hlava pomaly vyčisťuje. Privrela som oči a užívala si pocit náhleho odľahčenia. Možno je toto lepšie ako zlozvyk. Možno mi to na určitý čas vydrží.

Bežala som po uličkách mesta, až som zahla do lesa. Dýchala som príjemnú vôňu ihličnanov a znova slastne privrela oči. Nohy ma viedli stále ďalej a ďalej, necítila som sa vôbec unavená.

Odrazu som nabúrala do niečoho tvrdého a poriadne som si udrela nos.

„Doriti." ozvalo sa predo mnou a ja som to zakončila: „Sakra."

„Nevieš dávať pozor?" pozreli sme si vyčítavo do očí.

Stále predo mnou Liam. Mal na hlave tmavomodrú, skoro až sivú čiapku, na bielom tielku ma modrú károvanú kočeľu a modré rifle. Na nohách mal čierne tenisky.

Zaklonila som hlavu a tvár som mala zmraštenú. Sedeli sme na zemi pred sebou a on si zbieral farebné spreje čo mu popadali z batoha.

„Čo bežíš so zatvorenými očami alebo ako?"

„Áno, predstav si. A ty nevieš pozerať pred seba?" opýtala som sa, zatiaľ čo som si držala nos.

„Práve som sa pozeral za seba." povedal naštvane, no potom náhle zmenil tón na miernejší, „Si v poriadku?"

„V najlepšom." prehodila som ironicky a snažila sa postaviť.

„Pomôžem ti?"

„Radšej si pozbieraj tie prkotiny a zmizni kým som taká ohľaduplná." povedala som drzo a on si ma len premeral. Dal si batoh cez plece a obišiel ma, nespúšťajúc zo mňa zrak.

„Dopekla aj s bolesťou." šomrala som si a pomaly sa vydala skratkou domov. Fakt úžasný deň. Všetko je proti mne.

*Liam*

Chcel som jej pomôcť. Prečo je hneď taká prchká a hnusná?

No smola, mám vlastné problémy. Zas som nestihol dokončiť celý nápis na zadnej stene obchodu, lebo už volali polišov. Nejako som sa pohoršil za poslednú dobu. A to som sa plánoval pochváliť. Poviem kamošom, že som sa na to vykašlal a poobede to dokončím.

Ó nie. Trápne doučovanie z matiky. No ak zdrhnem skôr než príde Slowová, nemusel by so zaraz riešiť ako odísť. Aj tak poväčšine mešká skoro dvadsať minút. A dúfam, že zajtra si budem môcť už sadnúť do svojej lavice a mať pokoj od Teda. Je síce športovej, ale inak namyslený a hlúpy. Dobre som sa dnes zabavil na tej facke. Aj tak som mu chcel vraziť už aj ja. Tie jeho reči sa nedali počúvať.

Nasledujúci deň už od rána pršalo a Hailey sa hneď ráno ládovala tabletkami. Mňa to čelo až tak nebolelo. Sedel som vo vlastnej lavici, kde som mal vždy výborný výhľad na každého. Tod chcel aby som si k nemu prisadol, no ja som ho jednoducho odbil a začal sa baviť s Mikeom. Nemal rád keď mu niekto povedal Michael, no náš triedny to robil v kuse.

„Dnes ma jeden chalan tak nasral..." začal, „Dovoľoval si až príliš veľa a urážal môjho brata."

Hej to poznám. Nemám rád keď si ľudia na mňa príliš dovoľujú.

„Dnes mu ukážem, aby radšej nabudúce držal klapačku."

„Pôjdeš ho zmlátiť?" tá ponuka sa mi pozdávala.

Prikývol: „Pridáš sa?"

„Poobede nemám čas."

„Hádam nechceš zostať na doučku?"

„Ani náhodou. Chcem sa trochu venovať umeniu." teda dokončiť ten nápis. Pre mňa bolo sprejovanie umenie.

„Hlavne sa nezabudni pochváliť. Som zvedavý, s čím prídeš tentoraz." odmlčal sa, „Nechcem byť zlý, kamoš, ale v poslednom čase sú to len nejaké nápisy. Akože majú niečo doseba, to sa musí nechať, ale skús prísť s niečím novým."

„Napríklad?"

„Budovy. Osoby. Veci." vymenovával. Celkom sa mi to pozdávalo. Možno by som sa do niečoho takého mohol neskôr pustiť.

Pozrel som na ňu. Musel som. Zhodou okolností pozerala tiež na mňa, no pohľad mala neprítomný. Nohy mala prevesené o operadlo stoličky a chrbtom sa opierala o lavicu. Vlasy mala rozpustené ako vždy a dnes zvolila len obyčajné rifle a čiernu mikinu. Zaostrila na mňa tými modrastými očami, no v momente sa pozrela inam. Zívla si a až neskoro si uvedomila, že nos ju stále bolí. Niečo nepekné si zašomrala a z tašky vytiahla knihu.

„No vidíš, napríklad niečo také." povedal Mike a ukázal do notesu na moju kresbu. Bolo tam päť farebných fliaš od sprejov, každá inej farby. Stena za nimi bola z červených tehál a stekali po nej tie isté farby. Zem, na ktorej spreje boli, bola sivá. Všetko bolo kreslené ceruzkami. Pousmial som sa. Asi sa mi to pozdáva čím ďalej tým viac.

Takže už sa nám to pomaly rozbieha :) Čo na to hovoríte? :)