"Si späť."

"Už to tak vyzerá," pritakal som, sám stále šokovaný vyplavujúcimi sa spomienkami, z ktorých hromada vlastnila rovnakú esenciu - počúvaj, iba sa dívaj, so mnou si v bezpečí - a v mnohých z nich som bol vskutku iba tichým pozorovateľom, ktorý sa mlčky snažil pochopiť, o čo presne ide.

Ak by všetky tie obrázky neboli tak náhle, živé, a ak by som predtým nestretol Jisunga, dosť pravdepodobne by ich moja logickejšia hemisféra bezpečne zaradila do poličky s tými najživšími snami.

To by však anjel nedovolil.

Keď sa všeumelec odtiahol z objatia, díval sa na mňa vyjavene už o niečo menej, no i tak dostatočne dosť na to, aby ma na moment ešte raz, a pomerne milo, prekvapilo to, ako si ma kvôli svojmu priateľovi nakoniec pustil k sebe i cez prvotný odpor.

"Človeče, začínal som sa báť, že tu budem musieť stráviť osamote celé dni, kým sa ti tie spomienky vrátia," vzdychol, pokladajúc si zmožene ruku v bok, "chvíľu mi trvalo ťa nájsť, a potom sa na mňa snažilo prehovárať celé tvoje susedstvo. Fakt celé," zdôraznil vztýčeným ukazovákom. 

"Už som si pomyslel, či by mi nebolo lepšie pod zemou." 

"Ako- Ako si sa sem vôbec dostal? Bol som na tom, že si nie ste úplne istí, či je to možné..." 

Jisung si krátko formulujúc odpoveď otrel pery o seba. 

"Zvýšili sme pravdepodobnosť. Bin zariadil, aby sme s Jeonginom mohli zdieľať pohľad na svet a zostriť tak jeho vízie." Žmurkol na mňa darovaným modrým okom s istou dávkou námahy, načo si cezeň natiahol ochrannú pásku. 

"To nie je možné ani s dnešnou medicínou," zarapotal som si popod nos a neustále si neveriacky premeriaval mladíka predo mnou. Hlavou mi letmo preletela asociácia so Seungminovym podpichovačným podtónom, ktorý tvrdil, že by si Jisung kvôli nám nevypichol oči... zrejme sa mýlil. 

Odkašľal si dôležito do päste, potom po čomsi zalovil vo vrecku koženej bundy. "Z Druhej sa už na ostrov nikto nevrátil, no nejaký čas po skrížení sfér sa na pláži objavilo niečo, vďaka čomu som mohol ísť na Zem a nájsť ťa. Spomínaš si na dýku?" 

Poznáte ten pocit, keď vo sne nájdete nejakú úplne skvelú vec, a potom sa prebudíte bez nej? Presne tak sklamane som sa cítil, keď som intuitívne zakrútil zápästím, ktoré ostalo prázdne. Dýka sa samozrejme vrátila na svoje miesto, rovnako ako ja. 

Sotva som mykol ramenami a pretiahol pery, už mi v dlani, ktorú som inštinktívne zovrel, pristálo čosi drobné, čo po nej všeznalec hodil. Kovový klobúčik s mnohými dierkami som si iba neveriacky prevaľoval v prstoch. 

Náprstok? - nazrel som na muža predo mnou. 

"Je to podobné. Tento bozk zrejme vznikol z nejakého pocitu bezpečia medzi tebou a Felixom, paradoxne to však rozhodilo portály." 

"Je to náprstok," zamumlal som si v presvedčení, než som vrátil pozornosť Jisungovmu rozprávaniu. 

"... keď sme s Jeonginom prešli tým našim, vystúpil som z výťahu v centre Sydney... nanešťastie sám. Innieho to prenieslo niekam úplne inam, no dokázal ma skrz vízie naviesť do bytu, kde zvyknú prebývať Felix s Hyunjinom -  tam som nikoho nenašiel," povzdychol si medzi rečou. 

"Potom jeho videnia skončili, takže mi neostávalo nič iné než pokračovať vo svojej práci." Pokynul dlaňou k mojej ruke, ktorá zvierala vec, navrátenú elfom z Nezeme. 

Poklesli mi ramená, pozdvihol som čierny šilt a chrbtom zovretej dlane si otrel čelo orosené potom. 

"Takže nemáš potuchy, kde presne by teraz ktokoľvek z nich mohol byť." 

Ji zakrútil hlavou s pohľadom strateným v okolí. 

"Tak to sme na jednej lodi, captain." 

✵☘︎✵

Horúco spolu s obrovskou hromadou nových informácií mi úplne zavarili mozog napriek tomu, že nás tie Jisungove, zatiaľ snáď iba zdanlivo, nijako neposunuli vpred. Sumarizoval som si ich úplne všetky v tichosti až do chvíle, kedy sme za sebou zavreli bránu do rozsiahlej záhrady, plnej klbiek svetelných reťazí, poskrúcaných do podôb rôznych Vianočných postavičiek. 

Bolo síce príliš skoro na to, aby bol dom i so záhradou ožiarený ich svetlami, no našej pozornosti i tak nemohol uniknúť môj otec, ktorý sa pri ističoch a zásuvkách očividne trochu frustrovane snažil práve o to, aby výzdoba fungovala. 

"Deje sa niečo?" spýtal som sa ho, ako som tak vystúpil pár schodov k dverám, Jisunga zatiaľ nechávajúc za sebou. 

"Hah. Ak sa nemýlim, tak nám cez noc skratovala celá táto- paráda," s posledným slovom pohodil rukou, ktorou zároveň zabuchol dvierka poistiek. 

Felix - to bola hneď prvá myšlienka, na ktorú sa môj pohľad stretol s všeumelcovym. 

"O... ou," uvoľnil som si hrdlo. "Dá- Dá sa to nejako opraviť?" 

"To ťažko," odpovedal mi asi s väčšou úprimnosťou než sám k sebe samému a povzdychol si. 

Trochu previnilo som sklonil hlavu, venujúc osobe pod schodmi ďalší veľavravný pohľad spod šiltu.

"No nič," oprášil si ruky, "vidím, že máš návštevu." 

Vzchopil som sa. 

"Vlastne som ťa tuto s Han Jisungom chcel rovno o niečo poprosiť." 

✵☘︎✵

Len čo som sa s otcom rozumne dohodol na tom, že si budem potrebovať požičať jeho auto na dlhú trasu po diaľnici, čakalo ma ďalšie nepríjemné informovanie mami o tom, že mi tá trasa s cestou naspäť zoberie pravdepodobne úplne celý deň, a zároveň si vlastne zatiaľ ani nie som úplne istý tým, kam až povedie. Malo to v jednoduchosti veľmi veľa podstatných dier, na ktoré som sám nemal záplatu, a mojím jediným šťastím bolo, že som už dostatočne dosť starý na to, aby sa o tom so mnou pre istotu nikto príliš dlho nehádal... ani dvadsiateho druhého Decembra. Alebo práve toho dvadsiateho druhého Decembra. 

Pustil som Jiho predo mňa a zavrel za nami dvere do mojej izby. 

"Bol tu?" 

"Myslel som si, že ku mne prišiel iba prostredníctvom snov, ale podľa tých svetiel to bolo asi viac než to." Zasadol som si hneď k počítaču, potiahol nosom, a začal si hlavou premietať rôzne kľúčové slová, zatiaľ čo som do vyhľadávania zadal mapu Austrálie. 

"Chceš mi povedať, že som sa s ním minul?" ozval sa ston a následné hodenie sa po posteli. 

"Vlastne si nemal žiadnu šancu sa s ním vôbec stretnúť," zhodnotil som, prezerajúc si pobrežie vedúce nahor od Sydney. "Na konci toho sna ma ubezpečil, že mi pošle niekoho, komu verí. Podľa mňa dobre vedel, že prídete." 

"Ahhh, baby~," zastonal znovu. 

"Takže... Never Never," povedal som si po chvíli tichšie, na moment zamyslene skenujúc trasu k pustej oblasti. Cekol som. "Spomínal Vianočnú kométu. Hviezdu, ktorá údajne dopadla niekde v tejto oblasti," prešiel som prstom po Slingsbyho trati, "tvrdil, že tam mal nehodu jeho priateľ, za ktorým musel ísť, takže... takže predpokladám, že tam po tom tresku dopadol Hyunjin. V tom prípade by mali byť podľa Felixa v nejakom najbližšom zdravotnom stredisku, ale... ale ktorom?" 

S hlbokým zadržovaným nádychom som začal skákať pohľadom medzi mnohými červenými bodmi, označujúcimi zdravotné inštitúcie. Mal som síce približnú zemepisnú šírku, ale stále mi chýbala druhá priamka, ktorá by nám dotvorila pomyselný krížik. 

Sydney, nemocnica niekde pred Never Never, ktorá by bola pomerne blízko Slingsbyho trati... a kto vie, kde je vôbec Jeongin... 

 Zamračil som sa, zovrúc myšlienky medzi obočie. "Hmmm. Myslíš, že ak to rozdelilo teba a Jeongina, tak i Felix pôvodne dopadol niekam inam než do Sydney alebo Never Never?" otočil som sa s otázkou na všeumelca. 

To, že bol pomerne dlho ticho a moju reč vyplňovalo len bzučanie počítača, som si uvedomil, až keď som ho videl nehnute sedieť na kraji postele. Dlaňou mal prikryté svoje oko, to Jeonginove zľahka svetielkovalo odtieňmi modrej a s pootvorenými ústami ním uprene sledoval niečo, čo som ja nemohol vidieť. 

"Ji?" 

"Počkaj," mihol perami. 

Má niečo? 

Otočil som sa mu na stoličke úplne tvárou v tvár a nedočkavo čakal na to, čo povie. Takmer som aj zabudol dýchať, ako som sa ho snažil nerušiť, zatiaľ čo jeho zrenička celkom zbesilo pobehovala do všetkých svetových strán, akoby práve prežíval REM fázu. 

So spustením jeho ruky som konečne vydýchol. 

"Videl som niečo hodnotné," sotva to povedal, už sa popri mne vtesnal k počítaču, akoby presne vedel, čo robí. 

"Vieš, čo s tým?" spýtal som sa pre istotu, pretože som pochyboval o tom, že sa pri nich obťažujú s elektronikou. 

"Možno by si to do mňa nepovedal, ale všeumelci sú obecne dosť technický typ," zachechtal sa. Bez problému sa dostal do prehliadača, čosi tam rýchlo zadal, načo sa po celej obrazovke ukázali fotky k určitému heslu. 

Pokrčil som ramenami - možno aj presne preto sa nakoniec môžu dostať na Zem. 

"Vieš, kde to je?" 

Letmo som preletel pár obrázkov s výhľadom na nádhernú pláž. Potom Jisung klikol na jeden, na ktorom zrejme našiel presne to, čo videl. 

"Toto." Poklepal prstom po obrázku s vysokou vstupnou bránou... s ikonickou kovovou konštrukciou s nápisom 'Surfers Paradise'. 

No to snáď... akoby nie? 

"Hach. Hahach." 

V momente som sa vrátil k mape a nechal jej priblížený kus prejsť tlačiarňou, zatiaľ čo som schmatol pero. Papier sotva vyliezol, už som ho mal položený na stole. 

"Takže... tuto je Never Never," zakrúžkoval som malú oblasť, aby sme to mali obaja na očiach. 

"Sydney..." 

Pero ohraničilo najjužnejšie viditeľný nápis. Od toho sa potom pozdĺž zvislého pobrežia tiahla dlhá čiara nahor. Je to dokonalé. 

"... môcť byť pre teba ako uspávajúci príboj a zároveň zlaté slnko, opierajúce sa o Gold Coast..."

"Poďme spolu do Austrálie... Keď sa po tom všetkom znovu nájdeme, poďme tam spolu." 

"Do Gold Coast?" 

"Gold Coast, Sydney... kľudne aj niekam vyššie mimo pobrežie... alebo hlbšie, ako len chceš..."

S rozžiarenou tvárou som urobil poslednú elipsu okolo nápisu na severe. 

"A tá brána, ktorú si videl, je tuto v Gold Coast," dokončil som hrdo. 

"Takže? Ideme k Never Never alebo do Gold Coast?" Ji sa spýtavo narovnal a založil si ruky na hrudi. 

Zazubil som sa, pozdvihol som pero a zatočil ním medzi prstami, než som ním od Never Never nakreslil poslednú čiaru, kolmú na stred diaľnice od hlavného mesta po raj surfistov. Potom som pero z výšky pustil na stôl. 

"Do Coffs Harbour." 

*They were too sweet to add just one pic* - bias and... bias