"Vydrž, zlato. Vydrž, Lix ho už skoro má. Ešte chvíľu," Jisung, ktorý svojím telom na lôžku podopieral a stabilizoval chlapca, zvíjajúceho sa v bolestiach, sa snažil prekričať jeho bolestivé výkriky svojími upokojujúcimi slovami, ktoré však v tomto tóne ostatných iba viac znervózňovali. 

"Aaaaugrhh!!!" 

Svetložlté svetlo, ktoré vychádzalo z Jeonginovho brucha a pohlcovalo ho rovnako, ako Felixove ruky, ktoré v ňom boli zaborené, ešte viac zosilnelo. Mojej tváre sa zmocnila panika, keď som si uvedomil, na čo sa to pozerám. Nanešťastie som v tom nebol sám. 

"... Kráčam dolu brehom, ako upadám, ja upadám! Ulica tak opustená!" Jisungov spev znel skôr ako volanie o pomoc. 

"Bin," mihli sa plné pery pod jasnými modrými očami, ktoré sa snažili sústrediť na jediné miesto a svoju prácu. Potom na jeho predlaktiach v pohotovom chvate vystúpili žily. 

"Mám ho." 

"Chytám." 

Hora svalov bola pripravená na čokoľvek, len nie na nasledovnú prosbu. 

"Najprv prosím ťa umlč Jisunga." 

Vtedy sa zarazil ako Bin, tak všeumelec, ktorý by zrejme hneď utiekol, ak by mohol. Netrvalo dlho, kým spustil spŕšku ďalších zmätených hysterických slov. 

Obaja boli potrební na svojom mieste, no Jisungove panické výlevy boli v tomto delení rolí zbytkom, ktorý narušoval hladké dopracovanie sa k výsledku. S týmto úsudkom som sa pozbieral a spomenul si na to, akú funkciu som pre Fixieho chat zastupoval - bral som možnosť písať tým, ktorí rušili. 

Ban... Chan. 

"Ja. Môžem to urobiť ja?" 

Všetky oči až na tie čierne, upierajúce sa v kŕči k stropu, sa na moment zoskupili na mne, načo som sa zacítil trochu nesvoj. To však odohnalo Felixove pokynutie hlavou a ja som sa bez váhania rozišiel naproti epicentru paniky. 

"Čo to- Odpáľ! Neopováž sa! Lix! To neurobuffffff ughhiiiuf!" 

Moje paže sa napli okolo Jisungovych ramien, dlane sa prilepili na jeho ústa a čoskoro sa prestal snažiť prekričať vrstvu svalov a kostí. Priklonil som sa k jeho ramenu. 

"Pssst, veď mu veríš, no nie?" šepol som k nemu a trochu popustil zovretie, keď sebou ešte raz trhol. Pri pohľade na Minha, ktorý sa na nás díval s ťažko čitateľným pohľadom, som prehltol, ubezpečujúc ho psími očami, že je to v poriadku. 

Nakoniec rezignujúco odvrátil pohľad a pristúpil k Changbinovi. 

"Tak už ho vytrhni, nech to máme z krku." 

"Hej... Ukonči to utrpenie," pritakal Bin s povzdychom a vrátil sa späť do útočnej rugby pozície. 

Plavá hlava jemne prikývla. Hviezdičky vo Felixovych očiach ich celé pohltili, keď sa jeho čeľuste zatli pod úpenlivým ťahom. Jeongin sa prehol v bokoch a ja som bol nútený prepustiť Jisunga, aby upokojujúco zafixoval jeho telo, ktoré sa nesmelo príliš hýbať. 

Potiahol viac. Kúsok svetla bol pohltený do čistej temnoty, cez ktorú presvital iba kúsok Felixovych rúk. 

"Hyunaaa!!!" 

Z hrdelného kriku chlapca, ktorý pomaly prichádzal o hlasivky, sa po chrbte plazil mráz. Ping cez čelo zahladil jeho tmavé vlasy a pridržal si jeho hlavu na hrudi, v tvári umučený výraz, ako súcitil so svojím priateľom v bolestiach. 

Ďalší výkrik už nepatril obeti. 

Felixa, o ktorom som si už na Zemi metaforicky myslel, že je to anjel, to i s vytrhnutým tieňom sotilo dozadu, a len čo dopadli, čiernota skončila v ďalších dvoch pároch silných rúk. 

"Teraz! Priši ho!" 

Lix chmatol po čomsi neďaleko lôžka, potom zdrapil tieň za nohu a pritiahol si ju bližšie k tej jeho, ktorá bola v sede kolenom skrčená k zemi. V jeho prstoch sa oranžovo zalesklo čosi neskutočne tenučké, čo musela byť jantárová ihla, v ktorej bolo navlečené niečo, čo som z mojej vzdialenosti nedokázal vidieť. Ihla prešla tieňom, potom pokožkou na päte. 

"Čo je to?" 

"Pavučina, orosená vílami za prvých slnečných lúčov - sú v nej vtkané. Podrž ho," vysvetlila narýchlo osoba predo mnou. Prekvapilo ma to, nie obsah správy, ale jej majiteľ. Nebol však príliš čas na to, sa čudovať, pretože mi v rukách skončilo roztrasené slabé telo, spod ktorého sa Jisung vyvliekol, aby naň poriadne videl. 

Opatrne som si chlapca pritúlil, zatiaľ čo Jisung otieral jeho spotenú tvár a letmo skúmal funkcie jeho tela. Na jeho bruchu neboli žiadne známky poranenia, napriek tomu si nad ním úzkostlivo zvieral tričko. 

"Innie? Počuješ ma? Vedel by si mi povedať, čo cítiš?" pýtal sa trpezlivo, oveľa viac pokojne, než niekoľko minút späť. 

"Svetlo," zo zovretého krku vyšlo jediné slovo.

 Odkedy jeho telo opustil tieň, neodvážil sa otvoriť oči. Keď rozlepil rozochvené viečka, len aby z očí žmurknutím vyhnal očisťujúce slzy, na moment som zahliadol rozdielne nezvyčajné farby ich dúhoviek. 

"Stále ho cítim..." Rozplakal sa potichu, neustále stískajúc látku na bruchu. 

"Pssst," pohladil ho Ji po líci kĺbmi prstov, "musel vojsť cez solar*, aby z teba vytrhol tieň. Ešte z toho budeš chvíľu emočne rozhodený, ale tlmí ti to prípadné bolesti." 

Jeongin chápavo pritakal. Bol tak vyčerpaný, že vôbec nezisťoval, kto ho drží. Čo bolo možno iba dobre, pretože sotva pravidelne dýchal. 

Spleť snaživých trhaných nádychov a výdychov opodiaľ náhle skončila, keď sa tri osoby sťažka pozviechali zo zeme a uvoľnene si vyprázdnili pľúca. Bolo po všetkom, aspoň nateraz sa to tak zdalo byť. Bin si otrel orosené čelo a jeho pohľad opäť znežnel nad mladíkom, uloženým v mojom náručí. On i Felix, ktorého žiara postupne zoslabla, pristúpili bližšie. 

Hviezdy v očiach, tak jasná a liečivá prítomnosť. To ako sa pohyboval, prejavoval... samozrejme mi to už napadlo. 

"Si anjel... však? Skutočný." 

Fixie zaskočene pregúľal očami zo strany na stranu, neisto zopnúc výrazne vykrajované pery. Trpezlivo som sa pozrel na Jeonginove brucho, potom späť na plavovláska v strede stojacej trojice, ktorej ostatní členovia odvrátili pohľad. Nechali to na ňom. 

Bol tu však ešte ďalší, na ktorom názore záležalo. Môj pohľad sa po línii toho Felixovho zastavil pod listovou lodičkou. Jisung si nás premeral rovnako roztržito, ako potom ja jeho a seriózne, ale láskavé čokoládové oči, ktoré viedli nemú konverzáciu. 

"Bože, neznášam ťa," povzdychol si Ping azda celým telom, tie slová mal poctivo vpísané do mimiky, no i tak bolo jasné, že to nemyslí doslova, "tak fajn, tak fajn. Cool. Očividne to nezvládneš sám." 

Na úzkej tvári sa rozlial sladký úsmev. Rozjasnené oči sa na mňa znovu raz pozreli s akýmsi mnou úplne nepochopeným nadšením. 

"Takže... Bang, Christopher Bang? Toto je Felix, anjel smrti, ktorého poslaním je viesť stratené a mŕtve detské duše." 

Zásek. 

Jediné dve slová sa mi rozozneli v hlave ako obrovský gong. 

"... ktorý vo svojom voľnom čase robí upokojujúce streamy a i so svojím komplicom sleduje romantické seriály. Sám by som ti to neveril," trochu posmešný hlas, ktorý sa ku mne niesol spoza Felixa, sa mi zrazu zdal byť vzdialený, ukrytý spolu s plesknutím do Minhovho ramena za jediné dve doznievajúce slová. 

"Hyuna..." 

"Anjel... smrti?" s nedobrovoľne položeným otáznikom som zabudol zavrieť ústa a s šokovaným pohľadom som odtrhol pohľad od zeme k úzko rezanej tvári. Nadšený úsmev sa z nej plynule odplavil, len čo pochopila, že to, čo vo mne vidí, je rastúca úzkosť. 

"Nie. Nie Chris, je to oveľa menej doslovné než to znie. Ja nespôsobujem smrť, iba pomáham tým po nej." Vystrčil pred seba v obrane menšie dlane. 

"Som mŕtvy?" V snahe sa instantne upokojiť a udržať si chladnú hlavu sa mi zrýchlil dych. 

Dopekla, dopekla, oni ma varovali, že to nemám preháňať. 

"Nie si- nie si mŕtvy, si stále dosť živý," pristúpil ešte bližšie, zahladil si jeden z plavých pramienkov za ucho a s očami uprenými na mňa si prisadol naproti mne na okraj lôžka, "stav, v ktorom si, je niečo medzi živým snom a cestovaním mimo telo." 

"Mimo telo," prehltol som. "Toto je zlé. Toto je fakt zlé, Fixie." 

"Nie je to zlé, dokiaľ budeš naďalej veriť vo mňa a v to, že je to sen, v ktorom sa ti nemôže nič stať... pretože nemôže. Vieš to, preto sa až tak nebojíš, preto skôr pozoruješ... pretože vieš, že si v bezpečí." 

"Hej, predsa mu veríš, no nie?" podpichol si ma Jisung. Hneď na to uštedril ďalšiu slovnú ranu, po ktorej sa od nás vzdialil. "By the way... Vravel som, že je to blbý nápad. Priama cesta do pekiel." 

"Ping-" 

"A čo to prenasledovanie na Druhej?" 

"Lixie..." 

"Keďže si smrteľník a ani neovládaš prastaré umenia, tak to bola jediná cesta sem. Síce zakázaná, ale nikdy by som nedovolil, aby sa ti kvôli mne niečo stalo... nikomu sa nemalo nič stať," odpovedal mi pokojne. 

Tak prečo... prečo si to skúšal? Čo za to tak veľmi stálo? 

"Lix." 

Sklonil som konečne hlavu k už výraznejšiemu hlasu, ktorý sa snažil získať si našu pozornosť. Jemné prsty sa dotkli Jeonginovho líca, načo on pootvoril oči a ja som tak mal znovu možnosť vidieť ich modrú a červenú dúhovku. 

"Musíš odpočívať, Innie." 

"Nie. Lix, on-" 

Chlapec sa pokúsil zmorene dostať do vlastného sedu, no nakoniec i tak skončil hlavou opretý o moje rameno, a tak som ho pridržal okolo pása, pričom si on získal pozornosť všetkých prítomných. 

Všeumelec ako na zavolanie skončil vedľa Felixa, takmer prevalcujúc jeho i Jeongina vlastným útlym telom, a chytil chlapca za líca. Asi v pokuse ho udržať pri vedomí, ho zhypnotizoval iskrivým pohľadom. 

"Hovor, zlato." 

"Hyunjin ostal na Druhej. Hovoril som mu, že je šialenstvo tam ísť, keď po tebe pôjde tieň kvôli prekročeniu pravidiel, ale trval na tom, že ti pomôže ho sem dostať." Natočil sa ku mne, veľmi očividne sa vyhýbal Jisungovi, ktorý ho privádzal do rozpakov, a tak hľadal útočisko a možno i energiu vo Felixovi. "Chcel som ho odtiaľ vyviesť, no sily ho zviazali ilúziou, ktorú som nedokázal rozbiť. Bežal som za vami, ale nebol som dosť rýchly... tieň mnou nakoniec prestúpil. Nejako som sa odplazil k útesu a skôr vpadol než vletel naspäť do Nezeme, ale Hyun je stále uväznený, bez mágie. Musíš ho odtiaľ dostať, Lix, prosím ťa... prosím." 

Po znavených lícach sa skotúľal pár ďalších zúfalých sĺz, ktoré sa stratili pri bruškách stuhnutých elfských palcov. 

Keď sa anjelove oči stretli s tými všeumelcovými v ďalšej tichej konverzácii, ťažký preskok jeho výrazného ohryzku mi nepredpovedal nič dobré. 

*solar (i mean... v skratke solar plexus) je jedna z čakier, ktorá nesie žltú farbu. Nachádza sa pod bránicou. Ovplyvňuje emócie a je spojená so svetlom, prijímaním energií, vnímaním ostatných...