Keď sa Felix dohodol s Jisungom na posledných detailoch pred našim odchodom, on aj Seungmin nakoniec zmizli späť v neďalekej džungli, a tak sme s Felixom ostali znovu jediný na celej tej dlhočiznej pláži, ktorú sem-tam rámovali vlhké kamenné útesy. 

Slnko za ten krátky čas, čo sme sa po nej prechádzali, predsa len zapadlo, a dívajúc sa po obzore, ktorý bol rozoznateľný iba vďaka drobným vlnám, ktoré odrážali bledé mesačné lúče, som si potichu uvedomil, ako často ľudia ešte aj v dnešnej dobe, kedy bola objavená každá väčšia pevnina na Zemi, vnímali more ako priechod k niečomu novému, ako cestu do nepoznaných zemí, či ako bránu do niečoho takmer nadpozemského. Jediný pohľad na jeho jednoduchú veľkoleposť dokázal oslobodiť myseľ i dušu a vlastne... a vlastne tie mienky a pocity nemuseli byť tak ďaleko od pravdy. 

Brána, ktorou som musel prejsť, sa otvárala za skríženia sfér pri znovuvyplavení slnka. To, ako som zistil od Felixa, sa objavovalo i zachádzalo na jednej a tej istej strane, keďže plávalo iba do polovice oblohy, a potom klesalo znovu späť. Preto tu nebol žiaden východ či západ, väčšina listov všetkej vegetácie sa prikláňala k svetelnejšej strane, zrejme fantastického ostrova, a rovnako tak príbytky stratených chlapcov boli údajne poväčšine natočené oknami práve týmto smerom. 

Teraz však vládla tma, iba mesiac dával piesku, do ktorého sa zabárali Felixove obnažené chodidlá, svietivý modrastý podtón. Kráčal kúsok predo mnou, uhladzoval si vodou i vetrom porozhadzované pramienky dlhších plavých vlasov a viedol ma zrejme k jedinému malému svetielku, ktoré sa vo vánku jemne kývalo nad pravidelnou čiernou škvrnou nad vodou. Takisto jeho ruky sa mu časom voľne kolísali popri útlych bokoch, schovaných pod bielou košeľou, pripomínajúc prízrak. 

Keď som si už po niekoľký krát pretiahol prsty nad spomienkou s jeho pohľadom, mierne zahmleným zúfalstvom, s ktorým sa ku mne kŕčovito naťahoval po jemnom piesku, pousmial som sa, konečne som natiahol ruku o ten malý kúsok medzi nami a zľahka sa dotkol bruškami prstov chrbta jeho dlane. 

Vyvedený z vlastných myšlienok sa ku mne pootočil a postupne odhalil zuby v prirodzenom hrejivom úsmeve. Počkal si jeden môj krok a nechal si do polovice svojich štíhlych prstov zvoľna vpliesť kĺby tých mojich. Ich nechtami som sa pridržal jeho dlane a opätoval mu úsmev. 

"Aj tak mi to za to stálo. Síce by sme bez tých nečakaných komplikácii mali viac spoločného času, ale nakoniec by si do rána aj tak musel byť na Druhej, aby si sa prebudil... aspoň som stihol, čo som potreboval," znelo to, akoby sa o tom sám musel ešte tak trochu presviedčať. 

Chápal som ho, ale predsa len som po jeho nezvyčajnom vyznaní počítal s tým, že budeme mať ešte viacero spoločných príležitostí, aj keby to nebolo práve tu, v jeho rodnej Nezemi. Nemohlo to byť po prvý a zároveň posledný krát, čo sme pri sebe boli tak blízko.

Po ďalších pár krokoch sa z veľkej čiernej škvrny nad morom stalo priestranné mólo a z hompáľajúceho sa svetielka zase lampáš, zavesený na jeho prvom stĺpe. Felix sa po ňom natiahol na špičky a s ľahkou grimasou, ktorú vyvolávala snaha vyhnúť sa zrakom jeho priamemu svetlu, ho zvesil dole, aby sa spolu s ním opatrne posadil na tmavé dosky, na ktoré ho následne položil.

Vzhliadol ku mne, potom obrátil pohľad na bok a úzkostlivo zamydlil rukami.

Povzdychol som si a posadil sa k nemu na druhú stranu od svetla. Jednou rukou som sa zaprel dozadu, zápästie druhej som si prevesil cez skrčené koleno.

"Nemôžeš sa mi vyznať, a potom sa naďalej báť, že sa už možno neuvidíme. Ja s tebou počítam, Lix. Počítam s tebou stále... Možno zatiaľ sám neveríš tomu, čo si mi povedal, ale ja verím, že nech to dopadne akokoľvek, tak ku mne znovu nájdeš cestu," prehovoril som naň pokojným hlasom. 

Svoj priestor v konverzácii si na čas znovu vzal iba šum mora. Aj keď bol Felix ticho, vedel som, že premýšľa, aby mohol zo svojich myšlienok, rozhádzaných v mapách po vodnej hladine, poskladať čo najvhodnejšiu odpoveď, ktorá by správne vyjadrila jeho pocity. 

Po chvíľke si cez bok uľahol na brucho, zložil si hlavu na svoje ruky a zahľadel sa do plamienku petrolejového lampáša. 

"Samozrejme, že by som ťa nemohol nechať osamote," usmial sa jemne očami, v ktorých sa mihotali žlté plamienky, "ale všetko, čo máme, je prítomný okamih. A v tomto nemôžem vedieť, čo sa stane, keď tú ilúziu zlomíš. Či ti to neublíži... či sa niečo nemôže stať Hyunjinovi. Preto sa bojím. Ak sa niečo pokazí, určite urobím všetko pre to, aby som to napravil, ale teraz z toho jednoducho mám isté obavy." 

S pokývnutím hlavy som sa vyhupol do sedu, objal si kolená a zadíval sa do toho istého svetla. 

"Ak... stále je tam to ak...," zamumlal som si v nádeji. 

Vždycky som mal dopredu nejaký plán. Nemusel vyjsť, iba som potreboval počítať s nejakou budúcnosťou. Tá sa teraz zdala byť tak rozpitá do tmy tejto jedinej noci, až ma desilo to, že som nemohol nič predpokladať, nemohol som predpokladať, že budem mať šťastie a mágia sa ma ani nedotkne. Mohol som mať a užiť si iba to jediné, čo ostávalo - práve ten zmienený prítomný okamih. 

Ale nakoniec som nejaké to šťastie možno predsa len mal. Mal som šťastie, že v tom so mnou bolo ono svetlo, na ktoré som sa mohol spoľahnúť za každej okolnosti. Svetlo, ktoré doteraz porazilo všetku tmu, s ktorou som dlhú dobu bojoval sám. Mali sme okolo seba toľko iných osôb, ale iba spoločne sme sa konečne necítili byť tak osamelí. Aj keď to bolo iba na krátko, ukázal mi svet, do ktorého som patril. A aj keď to vyžadovalo viac sily, chcel som mu ukázať, že ja ten svet dokážem prijať a ochrániť. 

"Poďme spolu do Austrálie," vykĺzlo zo mňa. Olizol som si letmo pery a priľahol si k Felixovi, ktorý mi venoval svoj nevinný spytujúci sa pohľad. 

Chcel som mať ešte viac toho, na čo by sme sa spolu mohli tešiť, na čo by som mohol myslieť a oprieť sa o to. 

"Keď sa po tom všetkom znovu nájdeme, poďme tam spolu." 

Sklonil tvár pod mojím upreným pohľadom a trochu hanblivo sa usmial, odhaľujúc zuby v úsmeve. Prešiel si prstami po okraji ucha a jeho oči sa hneď zdali byť znovu omnoho žiarivejšie. 

"Do Gold Coast?" 

"Gold Coast, Sydney... kľudne aj niekam vyššie mimo pobrežie... alebo hlbšie, ako len chceš," nadhodil som otvorene a pohodil rukou, až som nechtiac prstami škrtol o Felixovo líce. "Wohohouu!" 

Napriek tomu, že sa anjel automaticky tlmene rozosmial z mojej vyplašenej reakcie, som sa ho začal pokúšať chytiť za odvracajúcu sa tvár, aby som sa uistil, že som mu nedajbože fakt nejako viac neublížil. 

"Oh my God. I'm so..." 

V hlave mi po chvíľke nabehol obrázok toho, ako si zodrel líce na Druhej, keď bojoval so svojím tieňom. Bolo to úplne preč... neostala po tom ani tá najmenšia ránka. 

"... so sorry," vydýchol som si úprimne. Prehltol som. 

"To je v pohode. Nič mi nie je," usmieval sa milo. Potom mi opätoval nežné pohladenie po tvári a zadíval sa mi spopod trochu oťažených viečok z očí na pery. Tie svoje následne zľahka pootvoril a priklonil sa ku mne. 

Potiahol som nosom chladný vzduch, zavrel si pomaly oči a s jemným úsmevom sa bez zbytočných myšlienok vpil do jeho pier. Pohladil som ho palcom po líci. 

Prisunul som sa bližšie a nechal jeho hlavu sa lepšie oprieť do mojej dlane. Naše pery sa znovu otreli o seba. 

"Tak, dúfam, že ste si stihli vytvoriť nejaké šťastné spomienky, pretože ja som už stihol zohnať nejaký prídel vílieho prachu navyše." 

Poodtiahol som sa a zložil svoje dlane. S úškrnom na perách som si prešiel zuby jazykom a až po chvíli som sa odhodlal otvoriť oči, pred ktorými sa objavil Fixieho mierne rozohnený výraz, ktorý bol dôsledkom jeho snahy o to, udržať si v sebe svoje zúfalstvo a rozhorčenie. 

"Pokoj, to zvládneš." 

"On to robí proste naschvál, verím tomu," usúdil. 

"Baby~" 

"Ja ťa počujem, Ping," riekol Lix hlboko, načo si uvoľnil hrdlo, a potom sa vzniesol kúsok nad mólo, aby sa postavil na nohy. 

Nasledoval som ho späť na pláž, kde už stál jeden z očakávaných stratených chlapcov. 

"Skvelé. Takže, tu to máš. Stačí ho tým poriadne pocukrovať, potom si už len musí udržať pekné spomienky a voilà - poletíte obaja až na Druhú," predniesol všeumelec s iskrivými očami, držiac pred sebou v predpaženej ruke kožené vrecúško. To si Felix vzal oboma rukami a poťažkal si ho. 

"Vďaka... ozaj si to cením," usmial sa naň milo. Očividne sa nedokázal na svojho priateľa skutočne hnevať. Chvíľku sa iba dívali jeden na druhého v typickej nemej konverzácii, ktorá ale zrejme skoro nikdy nepotrebovala skutočné slová. 

"Ah, poď sem," povzdychol si Han ťažko a pritiahol si plavovláska na svoju hruď. 

Nebol som si istý, či sa Jisung tak veľmi teší, že poletím naspäť, alebo mu len skutočne robilo radosť, keď niekomu mohol hodnotne pomôcť, ale nakoniec... akokoľvek to sprvu a často pôsobilo, zrejme šlo o tú druhú možnosť, pretože po Felixovom poďakovaní sa pridal na Jisungovu tvár i úprimný starostlivý úsmev, ktorý mi venoval spoza anjelovho vrelého objatia. 

"Drž sa," naznačil mi perami a ešte chvíľku si na mne udržal svoj ligotavý pohľad, z ktorého som na dlhší moment neočakávane úplne precitol. Prikývol som a ukázal mu palec s rovnakým pohybom na perách.