Zacúval som na pár krokov a anjel s hrejivým úsmevom si ponoril svoju päsť do koženého vrecúška, naplneného vílim prachom. 

"Pripravený?" uistil sa Fixie, načo sa z hĺbky jeho hrdla potichu zachechotal, keď som naširoko rozpažil ruky a zakloniac hlavu si privrel oči. Hoď to po mne. "Fajn." 

Felix pozdvihol dlaň bohato naplnenú zlatisto trblietajúcim sa práškom, zhlboka sa nadýchol a jediným pomalým fúknutím ku mne poslal vlnu prachu, plnú drobných iskričiek, ktoré ma začali obklopovať a dopadať na mňa zo všetkých strán. Vďaka nim som sa milimeter po milimetri postupne odliepal chodidlami od zeme, až kým som sa nad ňou úplne nevznášal. 

Vtedy sa Felixovi znovu belaso rozžiarili oči, do ktorých sa nahrnuli iskrivé hviezdičky, poletujúce všade okolo neho. Jeho telo sa plynulo uložilo vo vzduchu a priplávalo ku mne tak jednoducho, ako keby sa nechalo niesť vlnou, ktorej silu on už dokonalo poznal. Nechal si nohy klesnúť o čosi nižšie než zbytok tela, pousmial sa na mňa, a nakoniec ma chytil za ruku. 

"Takže ako sme ti povedali - iba šťastné spomienky. Môžeme?" Otrel si pery o seba a vzhliadol niekam nahor k hviezdnej oblohe. 

"Let's fly~," zašeptal som výrazne s úsmevom a vzápätí som už takmer svišťal vzduchom vo Felixovom závese. 

Za ten krátky čas v Nezemi som si v pamäti uložil mnoho ďalších hrejivých obrázkov, ktorých vyvolanie ma po každý krát dokázalo nakaziť šťastným úsmevom. Jeho úsmevy, pripomínajúce zlaté slnko. Komfort a pokoj, ktorý sa mi z neho rozlieval po tele. Jeho hlas a pery, ktoré sa dokázali dotýkať mojej duše... Mal som tušenie, že ak by som sa pustil toho pevného zovretia, mohol by som stratiť celú tú nádhernú galaxiu v prevaľujúcom sa chaose okolo mňa. 

Bol to zvláštny pocit, v centre veľmi podobný voľnému pádu, akým sme sa dostali na pláž. Na jednu stranu sa mi zdalo, že mám všetku kontrolu nad tým, kam strmhlav poletím, na druhú tu boli tie pocity nekonečnej ľahkosti, a naopak stiesnenia v žalúdku, ktoré mi umožňovali vidieť iba zmätené okamihy, v ktorých som od hviezd a Felixovho trblietajúceho sa chrbta videl i záblesky spomienok a koruny vzdialených stromov, naklonených k slnku, ktoré sa s našou stúpajúcou výškou tiež vynáralo stále o čosi viac. Tak tomu bolo až do chvíle, kedy sa ocitlo pod kamenným ostrovom, na ktorom sa rozprestierala i tmavá opustená ulica. 

Pustil som sa anjelovej ruky a ťažkými tackavými došľapmi pristál na asfaltke. Zaprel som sa o stehná a vypustil pár očakávaných prudkých výdychov, ktoré sa pod intenzitou zdvihnutého adrenalínu často dosť podobali vyšteknutiam. Pripomenulo mi to časy, kedy sa mi v noci stávalo, že som kvôli priľahnutej zúženej časti nosu zabudol dýchať, a tak som sa prebúdzal pomerne dosť vystrašený. 

"Prepáč, musel som byť rýchly, inak by ťa efekt prachu mohol prebudiť skôr, než by sme sem doleteli," prehovoril Fixie o niečo vážnejším ospravedlňujúcim tónom. Na rozdiel odo mňa bol on v tomto všetkom zručnejší a vo výhode. 

Pootočil som k nemu tvár a ledabolo mávol rukou. 

"To bolo možné?" dodal som otázku po tom, čo som si ešte raz prehral, čo povedal. Bol som na tom, že moja jediná cesta je cez Druhú. 

"Ten voľný pocit, ktorý máš z letu, je príliš podobný tomu, ktorý prežívaš počas prebudenia. Živé sny, v ktorých lietaš, sa ti snívajú vtedy, keď sa ti svaly začínajú uvoľňovať zo spánku. Problém je v tom, že ak by sa tvoje telo prebudilo počas tohto letu, ostal by si trčať medzi dvoma svetmi." 

Takže moja jediná cesta naozaj bola iba cez Druhú. 

Zachechtal som sa a obúchal si zdanlivo spotené dlane o oblečenie. 

"Nepovedal som ti o tom pretože-" 

"Pšt," priložil som si prst k perám, "verím ti." 

Vymenili sme si jemný úsmev. Napokon som si oddýchol a poobzeral sa po vysokých starších budovách, zahalených tmou. Svetlá pouličných lámp ostávali rozbité, nefunkčné, a tak môj pohľad podvedome skĺzol na anjelov stabilný slabý tieň, ktorý takmer splýval s okolím. Je vôbec ozaj v poriadku? 

"Podľa toho, čo chalanom tvrdil Innie, by mal byť Hyun v niektorej zo slepých uličiek kúsok odtiaľto. Máme dýku?" Pristúpil bližšie. 

Zakrúžil som zvoľna dlaňou a pootvoril ju, s čím sa v nej zhmotnila malá čierna kožená rukoväť, na ktorej konci sa zalesklo dlhé ostrie. Samému mi nad tým trochu utiekol kútik úst a so sebaistou iskrou v očiach som sa nimi vrátil k Lixovi. 

"Skvelé," usmial sa na mňa potešene a pomaly zamydlil rukami, ako to zvykol robiť i pri mikrofóne na svojich streamoch. "Tak poďme," vyzval ma. S jeho prvým krokom sa iskričky okolo neho rozleteli dopredu, a následne sa v diaľke rozptýlili do strán. 

Bok po boku sme sa vybrali pešo po širokej hlavnej ceste. Všade navôkol bolo ticho a jediné, vďaka čomu bolo v tom prítmí stále celkom zreteľne vidieť jednotlivé detaily budov, bola anjelova jasná aura a svetlo, ktoré sa z hviezdnych telies prirodzene nieslo naprieč vesmírom. 

Odkedy som odišiel z Austrálie, bolo čoraz ťažšie cez neóny miest niekedy uvidieť i jasnú oblohu. Asi by som klamal, ak by som tvrdil, že to tu vôbec nebolo desivé. Napriek tomu, že bolo nebo tak otvorené, nebolo tu živej duše a nebol som sám, som sa nemohol zbaviť pocitu, že je tu niečo, čo potichu sleduje každý náš krok. 

Keď mi jedna z budov náhle odhalila jasné svetlo mesiaca v splne, ktorý sa veľmi pomaly ale isto začínal krížiť so svojím okrúhlym červeným dvojníkom, mierne som zalapal po dychu a natiahol sa rukou po Felixovom ramene. Obzrel sa nahor, potom po mne a pootvoril pery. Chcel mi na to hneď podať vysvetlenie, keď sa vtom k nemu niekoľko iskier vrátilo iba preto, aby sa vzápätí opäť vzdialili za rohom. 

"Tam je," hlesol. Bez nejakého čakania sa rozbehol do ešte temnejšej uličky. 

Vôbec som nepredpokladal, že by Felix zastavil tak blízko, a tak som v rýchlosti zabrzdil až pár krokov pred ním. Zaskočený tým, čo som videl, som ustúpil na krok späť a bokom nazrel na plavovláska kúsok za mnou. Zovrel som dýku. 

Pred nami stál priehľadný sklenený kváder, pripomínajúci podsvietenú vitrínu. To je ono? Prehltol som. 

Náhle mi krátko zazvonilo v ušiach, keď sa spoza mňa ozvalo pár pomalých tichých krokov. Anjel prešiel popri mne až k vitríne a skúmajúc ju pohľadom si na ňu opatrne položil svoju dlaň. Zviezol sa ňou nahor a zadíval sa do svojho vlastného odrazu. Sklo, ktoré sa doteraz javilo byť priehľadným, sa teraz s osobou nablízku ukázalo byť zrkadlom, ktoré mi odhaľovalo Felixov ľútostivý pohľad. Vďaka svetlu som zas uvidel líce, na ktoré sa vrátili kropaje krvi. 

"Hyun..." 

"Lixie?" Pristúpil som si bližšie a podrobnejšie si prezrel ako jeho zranenie, tak zjav pred nami. 

"Je vo vnútri," šepol hlboko a pootočil ku mne tvár, "cítim jeho bolesť a unikajúcu mágiu." Stiahol svoju ruku, ktorú chytil druhou a pootočil sa ku mne. Jeho pery boli seriózne zomknuté, očividne sa mu nepáčilo, čo videl. Jeho chameleón sa nemal ocitnúť v takejto situácii. 

"Čo mám teda urobiť?" prešiel som rovno k veci, načo sme obaja akosi inštinktívne nazreli k zbližujúcim sa mesiacom nad Druhou. 

"Sféry sa za chvíľku pretnú, vtedy sa vrátiš do svojho tela. Do toho momentu musím zistiť, v ktorom bode je tá ilúzia najslabšia. Tam vrazíš dýku," sotva to dopovedal, už začal obchádzať sklenený kváder zo všetkých strán, pri čom sa ho zľahka dotýkal bruškami prstov. 

Čakal som. Sem-tam som nervózne nazeral k oblohe a stískajúc dýku si okusoval spodnú peru. Neostávalo nám veľa času. 

Netušil som, čo sa stane, najdesivejšia však bola predstava o tom, že ma to čoskoro nemusí ani len zaujímať. Akokoľvek som mu veril, bál som sa, že neverím dostatočne sám sebe. To bolo to, čo mi rozochvievalo dlane a nútilo ma zvierať dýku o to pevnejšie. 

"Mám to." 

Moje roztepané srdce vynechalo jeden úder a ja som si uvedomil, že sa už nedívam na Felixa, ale na zväčša skrížené siluety žiarivého a červeného mesiaca. Okolie sa zdalo byť osvietené viac než kedykoľvek predtým. Upútavalo to moju pozornosť, možno viac než by malo. 

"Chris." 

Zažmurkal som a konečne sa stretol s anjelovými namodro rozžiarenými očami. Prikývol som, pretočil som si dýku prstami v dlani a stúpol si k rohu, ktorý Felix zvieral. Mal som pocit, že som sa každou chvíľou dokázal sústrediť stále menej a menej. 

Prichádza to.  

"Nebudeme sa lúčiť," prehodil som náhle, pozdvihnúc dýku. 

Naše výrazy po tom neostali úplne sebaisté, popravde som sa naň sotva dokázal pozrieť, no napriek tomu sa Lix znovu raz zmohol na pár neistých prikývnutí. 

"Prečo by sme sa lúčili," zachechtal sa. So skloneným pohľadom a nervóznym úsmevom si prešiel prstami po okraji ucha. 

Jeho silueta bola čoraz viac zaliata svetlom, ktoré bolo stále intenzívnejšie, akoby všetko naokolo malo čochvíľa vybuchnúť. Žiadne svetlo by však nemohlo prekonať tú žiaru, ktorú vo mne zažínal už iba jeho jednoduchý široký, no hlavne úprimný úsmev, so schopnosťou obrátiť naruby aj ten najhorší deň... 

Zrazu som si nemohol pomôcť nenechať sa zviesť úzkosťou. Stiahol som k sebe Felixa za jeho útly pás a pevne ho objal, snažiac sa zapamätať si ten pocit tepla z jeho blízkosti, prítomnosti jeho čistej hrejivej aury... pocit, ktorý sa vo mne narodil pri našom prvom bozku, i pocit z toho, keď som mu po prvý krát mohol hľadieť z očí do očí.

Sklonil som sa bradou a perami k jeho ramenu, pritisol sa lícom k jeho krku a s napevno zovretými viečkami sa zapriahol rukou dozadu, aby som vrazil dýku priamo do rohu vitríny, ktorá sa v momente roztrieštila do oslepujúcich mesačných lúčov. 

***

"Poznáš to miesto medzi spánkom a bdením? To miesto, kde si ešte stále pamätáš, o čom si sníval? To je to miesto, kde ťa budem vždycky milovať. Miesto, kde budem čakať."
- parafrázovanie z angličtiny, film Hook (Peter Pan)

* uhuhuhuh :333 XD dej odohratý v Nezemi máme za sebou... čo asi bude ďalej oiowijf O.O *