Sedel som pred jednou z vysokých skál po bokoch stanu. Lakeť prevesený cez skrčené koleno, hlava uložená v jamke na predlaktí, ktoré som mal tak trochu neprirodzene ohybné, a čakal som na Changbina, ktorý odbehol po niečo na pitie. Odúval som pery nad zmätenými myšlienkami, ktoré mi rekapitulovali všetky moje posledné chvíle, dejúce sa nezmyselne a bez možnosti nájdenia ich začiatku. Doteraz so nemal príležitosť sa nad tým poriadne zamyslieť, no mojím prvým zábleskom, ktorý som si dokázal vybaviť, bol beh po opustenej ulici. Ak som zaspal... nedokázal som si v pamäti vyhrabať moment, kedy sa tak stalo a ako sa tak stalo. 

Ako som sa sem vôbec dostal? 

Pohodil som kamienok pred sebou ďalej na prašnú plochu, keď sa mi vtom do zorného poľa dostal pár silných nôh, nazutých v teniskách, a hneď na to i hrnček s čímsi teplým, čo som usúdil podľa stúpajúcej pary. 

Pozdvihol som tvár k Changbinovi a s tichším 'vďaka' si od neho vzal hrnček za uško. Pousmial som sa a pričuchol si. Vôňa kakaa ma príjemne prekvapila a uznanlivo som pokývol hlavou k ramenu. 

Ani neviem, kedy som mal naposledy teplé kakao.

Oddýchol si a prisadol si ku mne. "Niet za čo, to je kompenzácia za to vrelé privítanie." 

Úsmev mi prehĺbil jamku v líci a neodolal som tomu, aby som aspoň priložil pery na ohriaty porcelán. Potom som však prehltol nahromadené sliny a zhlboka sa nadýchol. 

"Vieš... nie je to tebou," začal sám od seba. 

"To znie ako klišé," schoval som si svoje trochu ranené ego za krátky smiech. 

"Ono je to s Jisungom komplikovanejšie než sa na prvý pohľad zdá, ver mi," pokračoval pokojne, zahľadený kamsi do diaľky. 

Pozrel som sa naň, rozhodol som sa mu nechať priestor. 

"Chceš počuť o Jisungovi?" usmial sa pobavene, keď si všimol môjho upretého pohľadu. 

"Som tomu plne otvorený." Zažmurkal som sústredene a opísal prstami okraj svojho ucha tak, ako som si to nevedomky osvojil zo sledovania Fixieho videí. 

"Mám pocit, že si možno väčšie dieťa než my," tón jeho hlasu ostával stále rovnako povznesený. 

"To je dosť možné," súhlasil som bez protestu, no i tak som si začal trochu nervózne prehmatávať prsty. Bol som na tom, že by nebolo fajn, ak by ma odpísal - vyzeral byť v pohode. 

Po chvíľke začal rozprávať, skloniac hlavu k zemi, akoby to čítal práve z nej. 

"Každopádne... ide o to, že aj keď sa Ji skoro vôbec neupína na ostatných, stále je pomerne dosť kontaktný a Felix on... asi i pre viacerých je ako taká spriaznená duša, v ktorej prítomnosti sa cítiš jednoducho dobre." 

Prikývol som trochu skľúčene. 

"Asi si teda môžeš predstaviť, že tak ako pre teba... tak i pre neho Felix proste znamená veľa. Okrem toho, že je jeho najlepším priateľom, predstavuje celkovo aj jeho slobodu a zároveň jeho istoty. Možno si postrehol, ako som spomenul dieťa." 

"Myslím, že áno."   

Prikývol si. "Keď sme sa postupne dávali dohromady, nebolo nikomu viac než dvanásť. Ja, Minho, Jisung, Seungmin, a nakoniec i Jeongin. Tu v Nezemi čas stojí, no my sme všetci pripútaní na Felixa. Čas, ktorý on strávi tam dole, sa pripočíta nám ostatným, no i tak sme boli deťmi veľmi dlho... veľmi veľmi dlho."

Celkom nevedomky som si na zľahka pohybujúcich sa prstoch a jemne chvejúcich sa viečkach zrátal všetkých, ktorých Bin vymenoval. Pretiahol som pery nad zmätením, že mi chýbalo jedno z mien, ktoré sa zdalo byť pri konverzácii v stane celkom dôležité. 

"Lix nám dal niečo, čo sme na Zemi nedostali... vyhrabal nás z dier a dal nám tu rodinu. My sme si za to povedali, že by sme si nikdy nenašli nejakú všivavú babu," zasmial sa nad spomienkou. 

Usmial som sa tiež a napil sa teplého kakaa. "Sú aj fajn dievčatá." 

"Tsk." 

Zachechtal som sa. 

"O to nejde," povedal naoko podráždene. "Ide o to, že-" Zagestikuloval rukami, aby si prihnal späť niť myšlienok. "Nikto z nás nevie, ako a do akej medze môžeme naberať vek, či môžeme... respektíve nemôžeme umrieť... alebo dokonca navždycky zmiznúť..." 

"A to, že sa Felix takto zdržiava na Zemi, kazí Jisungove istoty," dal som si dohromady a prudko si odfúkol. Oči mi ostávali tak nejako vypúlené z toľkých informácií. 

"Tak," potvrdil mi, "určite v tom hrá rolu i žiarlivosť, ale celkovo... paradoxom je, že sa vždycky chcel ísť s Lixom pozrieť späť na Zem." 

"Páni. Hádam, že je dosť odvážny." Usúdil som aj podľa náročnosti mojej cesty sem. "Bruh." 

"Ako v čom." Zadíval sa cez listy stromov k oblohe a hodil si stehno jednej nohy cez koleno druhej. "Pridal sa kvôli tomu i k elfom, ale popravde - zatiaľ nemáme potuchy, či by mu zlatý prach zaručil to, že by sa dostal za Sever-" 

Nejaký vtáčik opodiaľ rozrušene zaštebotal, zatrepal krídlami a spoza skál, orastených machom, sa krok po kroku vynoril všeznalec. V rukách drevená nádoba, v očiach čosi lesklé, čoho mi prišlo tak trochu ľúto. Prehltol som naprázdno. 

"-ku." 

"Ak si mu už povedal celý môj životný príbeh, mohol by si ísť prosím so mnou dovnútra? Felix bude potrebovať podržať ten tieň," riekol pokojným hlasom a zastavil sa pred vchodom do stanu. 

Changbin po nás prešiel pohľadom z jedného na druhého, a potom sa sťažka postavil. 

"Jasné, hneď som tam," odpovedal mu a chvíľku počkal, kým Jisung vošiel dovnútra. 

"Všetko sa vyrieši, len chvíľu počkaj. Vypi si to kakao, čoskoro určite dostaneš spoločnosť." 

Ďalej už iba sykol nad tou hlúpou situáciou a vo chvíli tiež zmizol za plachtou. 

Ostal som sám. 

Zhlboka som sa nadýchol čistého lesného vzduchu. Očami som sa trochu zvesela usmial nad prímesou kakaovej vône a poriadne som sa napil. 

Postupne sa mi odhalilo dno hrnčeka a na ňom nepresný tmavý odraz mojich malých očí. 

Môj hlúpy nádych ústami zachrapčal v porceláne, v ktorom som sa na moment zadíval do samého seba. 

Kakao... 

Je toto ozaj miesto, kde sa dá byť naveky dieťaťom? - preletelo mi hlavou. 

Plachta ďalej po mojej pravej strane opäť zašušťala. Aj keď... zdalo sa, že osoba, ktorá spoza nej vyšla, sa tak snažila urobiť čo najtichšie. 

Seungmin potiahol prstami za už i tak dosť široký golier bieleho trička, ktoré mal na sebe, nadýchol sa pomedzi zuby a s očividným odporom si prisadol ku mne. 

Rozovrel som tak nejako zo zvyku oči. 

"Ahoj," usmial sa trochu kyslo a skôr na haraburdie uprostred čistinky pred nami než na mňa. 

"Ahoj," nadhodil som mu jednoducho späť. 

"Ako sa cítiš?" Začal sa nervózne ošívať. 

Zaujímalo ma, či ho niekto takto vyslal vonku, alebo sa mi len chcel cestou z obyčajného pocitu povinnosti prihovoriť, pretože to nevyzeralo iba ako neschopnosť vymyslieť originálny dialóg. 

"Fajn? Myslím?" Pozdvihol som ramená. 

"Fajn," zaškľabil sa znovu úzkostlivo do zeme, krútiac sa nepatrne do všetkých strán, ako si tak naťahoval spodný lem trička. 

"Fakt ťa to zaujíma?" pokúsil som sa mu to uľahčiť, no vôbec som nečakal až tak úprimnú odpoveď. 

"Asi ani nie." 

V tomto prípade mu nebolo ťažké už ani to, venovať mi letmý pohľad. 

Netušil som, ako na to reagovať bez toho, aby vôbec nebolo poznať, že sa ma to nejako dotklo, ale prijímal som to. 

"Neber si to osobne. Netuším, čo si o tomto všetkom mám myslieť. Je to celé čudné." 

Tak iste, asi si tu nič nebudem brať osobne - pohodil som ledabolo rukami. 

"Veď, jasné." 

Trápne ticho, ktoré medzi nami nastalo úplne dobrovoľne, ma nakoniec donútilo opäť prehovoriť. 

"Vieš, nemusíš tu byť, ak nechceš. Vydržím to tu nejako sám, kým to vyriešia." 

"Vďaka," odvetil mi v momente, pobúchal ma zdržanlivo po ramene a už sa zbieral zo zeme na odchod. 

Našpúlil som zľahka spodnú peru a díval sa na to, ako sa Seungmin vzďaľuje pokojnou chôdzou, až nakoniec došiel k rebríku, pripevnenému k jednému stromu s dreveným príbytkom, do ktorého si vyliezol. 

"Ou-oukej, v poriadku." 

To sa predsa stáva. 

Pozdvihol som obočie a s ťažkým nádychom do brucha zakrútil hrnčekom hranou dna po zemi. Ramená sa mi napružili, postupne tak i celé telo, keď som nečakane započul sladký tón hlasu. 

"Seungminie... Seungminie," ozvalo sa odniekiaľ z hromady vecí, až potom sa ukázala hlava, ktorá sa lenivo uložila bradou na predlaktia, opreté o opierku starého gauča, ktorý mi bol chrbtom. Pekný chalan s laními očami mi čoraz viac pripomínal skôr mačku, ktorá vyzerá úplne milo, krásne a nevinne, až dokiaľ vám nedá facku. 

"Nemáš ho rád?" spýtal som sa Minha, ktorý sa pohľadom postupne spustil od domčeka, kde zmizol Seungmin, ku mne. 

"A on mňa má?" 

Čo ja viem?  - pootvoril som ústa. 

"Nechaj to tak," odpovedal si sám nezaujato a pomaly na mňa žmurkol. 

"Myslel som, že si odišiel niekam ďalej. Si v pohode?" 

"Ja? Samozrejme. Síce je tu tá vec s Jeonginom a Hyunom... Ji je na mňa naštvaný, ale je fajn, že si tu." 

Udivil som sa, síce to bola asi tá príjemnejšia forma údivu, ale i tak som sa pri ňom cítil, akoby som musel byť neustále v strehu. 

"Ako to? Ak sa môžem teda pýtať." 

"To je jednoduché," mávol elegantne rukou, potom si s výdychom ľahol späť a zmizol mi tak z dohľadu. "Pokiaľ máš Felixovu pozornosť ty, nemá ju Jisung. Ak Jisung nemá Felixovu pozornosť, dáva tú svoju mne...  Ľahká rovnica." 

Odmlčal sa. 

"Takže by si teraz vlastne mal ísť dovnútra." 

"Ah... aha," uvoľnil som si hrdlo a zvážnel. "No... Rád by som, ale pokiaľ to chápem, tak by som tam nemal liezť, dokiaľ Felix nespúta svoj tieň," to bola pravdepodobne jedna z najpodivnejších viet, akú som kedy povedal. 

Gauč proteste zavŕzal. Minhova hlava s našpúlenými perami sa znovu ukázala na jeho opierke. 

"Mhmm. Je to otravné, ale máš pravdu. Hádam, že tu spolu budeme musieť ešte nejaký čas počkať." 

"Hádam, že hej." 

"Chceš si prisadnúť?" 

"A nevykopneš ma odtiaľ?" 

"Neblázni, sme na jednej lodi." 

Vôbec som ho nechápal, ale predsa som sa zodvihol, prešiel okolo gauča a prisadol si k nemu, pri čom som si dal záležať na tom, aby som nebol v jeho úplne tesnej blízkosti. 

"Takže s Jisungom nie si na jednej lodi, ale so mnou áno?" neodpustil som si otázku. Tam vo vnútri vyzerali byť celkom rozhádaní. 

"Samozrejme, že som s ním na jednej lodi," cekol pohoršene, "to z neho občas zvyknem mať pocit, že bezhlavo skáče cez jej palubu." 

"Ach tak." 

"Ja som fakt na jeho strane. Napríklad - vravel si, že chce Felix spútať svoj tieň? Tým pádom sa nečudujem, že Jisungie odišiel tak skleslo." 

"Bol celkom ubitý," uznal som, "prečo je proti tomu?" 

"O tom sa nezvykne veľmi hovoriť...," povedal už viac potichu a po dlhšej chvíli, počas ktorej sa zadíval na svoje chodidlá, skrížené pod lýtkami na sedačke. "Ale ak si predtým na Druhej videl Felixa i tieň, určite si si všimol, že sa chová ako živý. Ten tieň - väčšina z nás verí, že má dušu. Hlavne Felix a Jisung. Podľa Jiho je dôkazom to, že dostal poslanie rovnako ako on. Poslanie, ktoré musí plniť, a tým je zabezpečiť, aby Felix neporušil pravidlá brány. Nikto, nikto okrem víl, elfov, anjelov a ich chameleónov," vymenovával názvy bytostí, nakláňajúc hlavu zo strany na stranu, "nesmie prejsť po Druhej do Nezeme, rovnako tak z nej. Výnimkou sú stratené duše..." 

Prehltol som čo najtichšie. Skôr, než som sa stihol spýtať na to, čím z toho je Felix a čím už často zmieňovaný Hyunjin, sa zo stanu ozvala zmes bolestivých a hrdelných výkrikov. 

S Minhom sme si vymenili jediný šokovaný pohľad, po ktorom sme obaja roztekane preskočili bočné opierky a rozbehli sa späť do stanu.