(Final chapter) 

Na ostrovčeku, ohraničenom vyššími útesmi, nebolo snáď jediného stromu, o ktorý by sa mohli pobrežné vetry opierať, a tak sme sa s Jisungom stali ich obľúbenou zábavou. Kráčajúc po úzkej, kameňmi dláždenej cestičke, vedúcej naprieč celou podlhovastou lúkou, ktorou bol tento pevninský útvar, sme sa neustále snažili odhrnúť si z očí chaoticky poletujúcu ofinu, aby sme sa mohli obzerať naokolo.

Väčšina chránenej oblasti pôsobila tak, že je zo všadiaľ vidieť do všetkých jej kútov a ani cez padajúcu tmu by nebolo možné prehliadnuť ďalšiu prítomnú osobu, avšak vyvýšenie a útesy po celom jej obvode mohli byť dosť klamlivé.

"Veríš stále, že sme to trafili?" zaváhal všeumelec zadýchane, ako sme tak obaja znovu trochu pobehli do mierneho kopca, z ktorého by mal byť ešte lepší rozhľad.

"One hundred percent," vydýchol som si a zaprel sa dlaňami o kolená, venujúc Jisungovi iba krátky periférny pohľad.

A presne po tom jednom mi zrak padol rovno na vyhliadku s lavičkou hneď pod kopcom. Srdce mi poskočilo do krku, šokovane mi potvrdzujúc, že sme skutočne na správnom mieste. 

Vzdialená silueta, ktorá pôsobila skôr ako jasný prízrak vylovený z vĺn, udierajúcich o útesy, než ako fyzická bytosť, sa predlaktiami opierala o kovové istenie, stojac chrbtom k nám, otesanou tvárou k trblietavej tme.

S Jisungom sme si vymenili pohľad plný zdieľaného nadšenia. Ligot v očiach sa v momente odrazil i na širokom úsmeve.

"Hey Felix!!!"

Anjel sa na zvolanie ihneď otočil a zapátral po nás v tme belaso osvietenými zorničkami.

"Chris?!!"

"Skvelé," uchechtol sa Ji po mojom boku, založiac si ruky na prsiach.

Na sekundu som si zomkol pery, než som si k nim nastražil dlaň.

"Tuto Han vraj tajne dúfal, že si s tebou postaví snehuliaka!" Ukázal som naňho palcom.

"Fakt?" otázka sa plynulo stratila v smiechu.

Tleskol som dlaňami, na perách nemiznúci úsmev, ktorý so mnou Felixov priateľ už veľmi zjavne odmietal zdieľať.

"Si v pohode, Ping?!" ozvalo sa zdola po chvíli.

Ďalší kratší moment ostal nemý.

To nemyslíte vážne - bolo čitateľné v Jisungovom výraze.

"Ste šialení. Fakt šialení," uchechtol sa znovu neveriacky môj detektívny partner, načo sa vzápätí rozbehol dolu kopcom. "Už bežím, Juliet!!"

A netrvalo dlho, kým som sa bokom tiež začal rútiť k vyhliadke, kopírujúc pár skokmi hustejšie vrstevnice strmšieho terénu.

Do Felixovej rozpaženej náruče, kde bolo zrazu dostatok miesta pre mňa i Jisunga, sme sa obaja prakticky vrhli, až som sa musel celý zatnúť, aby ho to nesotilo o zábradlie. Schmatol som ho okolo pása a druhou rukou zas vystrelil po elfovom ramene, aby som ho tiež zaistil. Nato sa on stúlil bližšie k Lixovi.

"Wowow."

"Mám vás."

Vzápätí som zo seba smiechom vypustil náhle uvoľnenie v podobe hormónov šťastia a pritisol sa k anjelovi tvárou tak isto, ako keď som ho naposledy objímal na Druhej. A tak, ako som sa ho neváhal dotknúť po prvý krát, kedy akčne prišpendlil tieň o asfaltku, tak i tentokrát som ani na moment nepocítil, že by mala byť naša vzájomná blízkosť nejako neprirodzená.

"My sa už nepotrebujeme zoznamovať."

You feel like a home, too... 

Sme doma... 

S výdychom úľavy som si Felixa láskyplnejšie privinul, privrel si oči a sklonil sa perami k jeho ramenu, zahalenému tenučkou bielou košeľou. Uvedomil som si, ako bola doteraz všetka tá reálnosť iba v mojej mysli. Všetky tie pocity, ktoré som zažíval po jeho boku od chvíle, kedy som zaspal vo svojom štúdiu, boli tak silné a skutočné, až ma ohromovalo, že existovalo ešte niečo viac. Jeho fyzické telo, teplo chvejúce sa na bruškách mojich prstov. Boli sme tu... obaja a celí.

"Našli ste nás..."

Na chrapot, ktorý ma príjemne známo pohladil na krku, som pomaly rozovrel viečka a vpadol pohľadom do zadných láb súhvezdia veľkého medveďa, vnárajúceho sa za horizont na severe. Vtedy moje spomienky plynulo zaplávali k poslednej noci, kedy ma Felix potajme navštívil v detskej izbe, upútajúc moju pozornosť k najjasnejším bodom na hviezdnej oblohe.

Odtiaľto nie je možné zahliadnuť severný kríž... nieto Severku.

Stretol som sa s Jisungovou tvárou, bledo osvietenou aurou anjela, o ktorého rameno sa spokojne opierala bradou. Keď sa moje oči stretli s tými jeho, v ktorých azda i naveky kotvilo čosi z detskej radosti, obaja sme sa vzdialili od Felixovych ramien.

"Prečo si sa mi už neozval? Boli by sme tu rýchlejšie." Vošiel som si dlaňou do vrecka s mobilom. Teraz som si už bol istý tým, že ma pri poslednom telefonáte uspal. 

Zakrútil hlavou. "Nešlo to hneď z niekoľkých dôvodov," odmlčal sa, formulujúc odpoveď vo svojich mapách, zatiaľ čo sa belasosť z jeho očí vpila do škvŕn na jeho lícach, "najprv som proste nevedel, kedy presne si na všetko spomenieš a budeš v spojení s Jisungom, a potom..."

Zovrel si pery medzi zuby. Z hlbokého vrecka svetlých nohavíc, pravdepodobne požičaných od nejakého zdravotníka, vylovil kus bývalej malej elektroniky. Displej, teraz dekorovaný rozsiahlou hustou pavučinou, a vlastne i celé sčernené telo mobilného telefónu, vyzerali ako po výbuchu.

Prehltol som. S vypleštenými očami a skriveným výrazom som si mobil prevzal a chvíľku si ho šokovane prezeral, než som ho Felixovi vrátil. Bolelo ma to azda i za tú malú skrinku.

"Mohol som ho použiť iba na tú chvíľu, kým som sa s tebou spojil cez online hovor. Viac toho nezvládol a Hyun je ešte stále dosť slabý na to, aby robil mojej sile nejakú pomyselnú redukciu."

Otrel som si čelo, podvihnúc si šiltovku.

"Mal som ti dať svoje číslo," už niekoľko týždňov späť, zamumlal som si a prešiel si prstami po uchu, ktoré mi krátko zahorelo. Prečo som mu nedal svoje telefónne číslo?!

"Kde je?" spýtal sa všeumelec narovinu, nervózne si napravujúc popruh čiernej pásky, ktorú si dával späť na nedoliečené oko.

"Leží v neďalekej klinike. Jeongin je tam s ním."

"Northside Health?" tipoval som.

"Mhm."

Fakt? - sotva som sa stihol začudovať svojmu správnemu úsudku.

"Tak poďme," riekol elf a už sa aj odobral na odchod naspäť k chodníku, nechávajúc nás za sebou. Plavovlások sa však na jeho chrbát nedíval pridlho a čoskoro, po krátkej výmene našich pohľadov, za ním pobehol.

"Ping, počkaj."

Mladý muž sa nečakane bez otáľania naozaj hneď zastavil a otočil naspäť k nám, prezerajúc si Felixa s nevinnou nechápavosťou, ktorá zrkadlila do jeho pohľadu nevyslovenú otázku.

Anjel k nemu pomaly dostúpil, natiahol ruky k jeho hlave a opatrne sa zbavil pirátskej pásky. V tú chvíľu sa zdalo, akoby všeumelec azda i zabudol dýchať. Pery naprázdno pootvorené.

"Musí ťa to bolieť," zhodnotil Fixie potichu. Jedna z jeho dlaní sa rozžiarila a zanechávajúc všetko v nemom úžase sa zastavila nad modrým okom, zahaľujúc ho do svojho liečivého svetla.

Keď sa Felixova jasná aura schovala späť hlbšie pod jeho pokožku, Jisung rozpačito bez problémov zažmurkal. Bolesť bola preč.

Napriek tomu, že už som mal tú česť vidieť anjela robiť podobné zázraky, som si ohúrene otočil šilt dozadu.

Toto má byť skutočne tá bytosť, do ktorej som sa zamiloval...

"Lepšie, všakže?" anjel obdaroval svojho najlepšieho priateľa ešte jedným širokým úsmevom, načo on iba obratý o slová prikyvkal.

"Fajn. Tak teraz už môžeme ísť," riekol ešte, potom nás oboch vzal pod pazuchy, aby sme sa spoločne vrátili do mesta.

✵☘︎✵

Izba, v ktorej bol Hyunjin hospitalizovaný, rovnako ako menšia tehlová budova, v ktorej sa nachádzala, pôsobila skôr rodinnou atmosférou a miesto bielej či svetlomodrej farby v nej prevládali zladené teplé odtiene hnedej a béžovej.

Vonku sa už zniesla úplná tma a miestnosť slabo osvetľovala iba vysoká rohová lampa. Tam, kam jej svetlo veľmi nedosiahlo, si na pohovku pod oknom uľahol znavený elf všeumelec, ktorý s koženkou v náručí zaspal do pár minút od našeho príchodu, a tak v izbe ostalo ľahko udržovatelné ticho.

Keď som vošiel dovnútra i s čerstvou kávou, ktorá ma mala povzbudiť na ďalších pár hodín, potichu som za sebou privrel dvere a môj pohľad na moment skĺzol na chlapca, spiaceho v sede vedľa nemocničného lôžka. Napriek tomu, že bol Jeongin zabalený v deke, jeho ruka z nej vyčnievala, aby ňou mohol držať dlaň, visiacu spod prikrývky, o ktorú sa opieral uvoľnenou tvárou. Mladíka, ktorého väznili ilúziou tiene na Druhej, sa držal ako svojej najistejšej bójky v širokánskom oceáne možností, ktoré dokázal chaoticky vidieť.

Ten večer to bolo po prvý krát, čo som na vlastné oči uvidel osobu, o ktorej som dovtedy iba počúval. No hoci som mal Hyunjina priamo pred očami, s jeho výzorom spiacej svetlovlasej Aurory mi stále pripadal byť skoro až nereálny... skoro ako Felix.

Anjel sa postavil zo stoličky postavenej vedľa lôžka, aby sa ku mne dostal pár ladnými krokmi. Krátko sa ohliadol po chameleónovi, ktorého som si sám ešte raz letmo premeral, a potom ma pohladil po ruke, držiacej hrnček, z ktorého sálala vôňa, jemným kontrastom príjemne doplňujúca ospalú atmosféru.

Vtedy mňa i Lixa upútalo nečakané zahundranie spomedzi hromady vankúšov.

"Lix... keď sa Jiji prebudí, povedz mu nech počíta s tým, že ide do Sydney naboso," povedal Hyunjin chrapľavo z polospánku. Jeho oči boli sotva pootvorené, a len čo mu anjel kladne odpovedal slovami, že mu to určite predá, už mu obe oťažené viečka znovu klesli a zanechali tak na Felixovej tvári sladko pobavený úsmev. Za jeden som vymenil aj svoj prekvapený výraz. Začínalo mi byť jasné, koho museli byť tie topánky na Jisungovych nohách.

"Mal by si si tiež oddýchnuť. Bol to dlhý deň."

"Pre mňa stále príliš krátky," oponoval som nenásilne s povzdychom pri pohľade, ktorý postupne padol na všetky tri spiace osoby. Po chvíľke som sa napil kávy, uložil ju na stolík vedľa spiaceho Hyunjina, a následne sa otočil k Lixovi po mojom boku.

V slabom osvetlení sme sa zadívali jeden na druhého. Z očí do očí, ktoré sa medzi sebou ešte raz ubezpečovali o tom, že je ten druhý naozaj tu, na rovnakom mieste, v rovnakom čase. Uisťovali sa o tom, že nič z toho, čo sa komukoľvek z nás v tejto miestnosti stalo, nebolo zbytočné... že sa to stať malo a stálo to za to a že toto je to miesto, kam patrím. Patrím k nemu... a rovnako tak k nim.

Vedome a zhlboka som sa nadýchol nosom. Uložil som si dlaň na Felixovom ramene, načo sa jeho úprimné oči jasne rozžiarili a pekne vykrajované pery na moment zľahka pootvorili.

Prebehol som zorničkami po jeho líci, na ktorom som pri našom prvom bližšom stretnutí spoznal kropaje krvi, a jemne ho po ňom pohladil chrbtami prstov. Rany asi nikdy úplne nezmiznú... minimálne navždycky ostanú na tom tajomnom mieste medzi snom a bdením. Tam... kde som si naveky potichu prial, aby bol v poriadku. 

"Už je dobre."

Na jedinú treticu slov, ktorá sa z jeho úst snažila do nás oboch hlboko zakotviť svoj význam, som si ho vrúcne pritiahol do objatia, aby som ho k sebe mohol po prvý krát skutočne precítene pritisnúť a ucítiť tak jeho hruď na svojej. Vnímať ako jeho, tak svoje splašene bijúce srdce.

Potreboval som ho... a bol som mu vďačný. 

Môj príbeh ani zďaleka nebol tak tragický, ako nevypovedané príbehy stratených chlapcov, no i tak som si získal jeho pozornosť. I tak bol odhodlaný byť mojím krásnym ránom aj pokojným večerom. I tak pre mňa, pre nás, zašiel za svoje vlastné hranice, o ktorých som ja nemohol mať bez spoznania neznámej zeme ani len tušenia. Priniesol mi svet, ukrývajúci sa vo hviezdach. Svet, v ktorom som sa cítil byť významný a v bezpečí. Zem, v ktorej som sa viac necítil byť cudzí...

Náruč a bozky, ktoré zvierali do okov môj pocit osamelosti, držiaci ma na pevnine.

Objímajúc mi paže a prikladajúc svoje kúzelné pery na môj zátylok, rozprestrel moje krídla a naučil ma znovu lietať.

... a ja som vedel, že nech sa ďalej stane čo chce, budem v poriadku.