Splašene som dýchal, striedavo som sa zvŕtal k tmavému mestu za sebou a na Felixa letiaceho vzduchom - končatiny rozhodené do všetkých svetových strán. Celé sa to stalo tak rýchlo až sa mi zdalo, že sa čas zasekol v paradoxe a všetko v mojej mysli sa neskutočne spomalilo.

"Kúsok mojej racionálnej mysle mi hovorí, že by som nemal skákať z miest, z ktorých ani nedovidím na zem," zachveli sa mi pery vo veľmi rýchlo snovanom rozhodnutí.

So skrivenou tvárou som strhol pohľad od jedného z posledných prasknutých svetiel k siluete miznúcej v oblakoch. "Každopádne, ten kúsok je celkom maličký." Zakročil som si, sykol, a i tak neisto tikol hlavou k ramenu.

Prial som si, aby ma niekto postrčil, no nakoniec to nebolo potrebné a skôr, než by som na pätách pocítil ten chladný dotyk, som skočil do hustých oblakov do neznáma.

Najskôr som chcel nahlas vykríknuť vzrušením, čo sa mi z polovice i podarilo, no potom môj pohľad zastrela okolitá vodná para, pomedzi ktorú som sa rútil dolu chrbtom, postupne strácajúc pravidelný dych a chvíľkové nadšenie, ktoré mi zdvíhalo líca. Môj hlas ostal priškrtený stiahnutým žalúdkom, chytil som sa za hrdlo a v očiach sa mi zračila mierna panika. Márne by som kopal nohami.

Vlasy mi pri nakláňaní hlavy liezli do strán a nedovoľovali mi vidieť čokoľvek iné, než útržky oblohy, ktorou som sa rútil stále nižšie a nižšie. Vychádzajúce slnko sa kúsok po kúsku vynorilo spomedzi oblakov.

Už som si pomyslel, že to bude práve ono, čo sa nado mnou bude skláňať predtým, než ma smrť vezme do večnej temnoty, keď sa po mojom boku mihla svetlo zlatistá šmuha.

"Christopher!"

S Felixovym zvolaním sa mi navrátili zmysly a uvedomil som si, ako strašne mi hučí vzduch v ušiach. Sotva som stihol mladíka vypátrať, už bol priamo nado mnou. Jeho iskrivé oči sa ma akoby snažili zachytiť rovnako ako ruky, ktorými sa po mne naťahoval, až dokiaľ ma nedržal jednou za rameno a druhou za pás, aby ma pritiahol bližšie k sebe.

Náš pád sa spomalil.

Došlo mi, že to bolo kvôli nemu. Nebolo to po prvý krát, čo som videl, že preň známa fyzika neplatí. Žasol som z toho.

"Ty fakt lietaš."

"Musíš myslieť na niečo pekné!"

Zažmurkal som splašene. S mojimi prvými najspontánnejšími nápadmi som si dokázal povedať jedinú vec - som divný.

Zasmial som sa nervózne.

"Teraz?!"

"Lepší čas na to nebude!"

Vydýchol som pod tlakom.

Následne som sa z tejto vzdialenosti po prvý krát zadíval z červenkastého východu slnka na nevýrazné drobné pehy pod spodnými viečkami na jeho lícnych kostiach. S ťažkým hltom som sa presunul k jeho očiam, ktoré stále iskrili v svetlej modrej, až kým som prstami pomaly nevkĺzol do plavých, teraz rozlietaných, vlasov. Poslúchol som ho. On mlčal.

Len čo som sa trochu uvoľnil a popustil myšlienky, prestali sme padať. Obaja sme sa vznášali a neprestajne si hľadeli do očí. Nehol som sa a dýchal som tak plytko, ako keby som nechcel odplašiť tie hviezdičky, ktoré sa okolo neho opäť zoskupili. Takmer sa dotýkal svojou hruďou tej mojej, napriek tomu som necítil žiadnu váhu. Čo to má všetko znamenať?

"Asi by som ti mal povedať, prečo som ťa sem dostal," šepol a ja som ucítil, ako sa jeho prsty zatiahli hlbšie do môjho oblečenia.

Vtom sa jeho pohľad nečakane presunul ponad moje rameno, iskry z jeho očí sa vytratili a navrátili im čokoládovú farbu. Viečka i pery sa mu viac pootvorili akýmsi mne neznámym prekvapením.

"Ping."

Čo?

Tlmený úder sa mi tupo ozval v hlave.

"Augrhh," zatol som zuby pri náhlom nepríjemnom dopade na chrbát, spríjemňoval ho iba trávnatý povrch. Vtedy som zistil, že Felix nie je bez tiaže, no vybitý dych som s námahou získaval i po tom, čo sa zo mňa tá záhadná bytosť zodvihla na kolená a v obavách si ma premeriavala. To jej bolo čoskoro odoprené.

"Oh my God! Babe! Vravel som ti, že je blbý nápad ho sem brať. Si v pohode?"

Plavovlások zagúľal očami, ale i napriek tomu nakoniec vrelo odhalil rady zubov v úsmeve a pobúchal po chrbte kôpku, ktorá sa k nemu ihneď hodila na kolená do objatia. Vôbec som netušil, odkiaľ sa tu v tejto takmer doslova džungli objavil.

Zaprel som sa rukami, aby som sa poriadne posadil, a neisto sa usmial.

"Babe?"

"Chris, predstavujem ti Han Jisunga. Ping je jedným zo zatúlaných chlapcov a patrí k všeumelcom."

S vypúlenými očami som slušne zľahka prikyvkal na porozumenie, ale v skutočnosti som zatiaľ nerozumel asi vôbec ničomu.

"No tak to wohohou." Chalan, ktorý Felixa objímal, sa náhle odtiahol a tikajúc po nás pohľadom z jedného na druhého zodvihol ruky pred seba v obrannom geste. "Kto povedal, že sa s ním chcem zoznamovať? Predstavil si mu už vôbec samého seba?"

Felix sa naňho najprv nechápavo pozrel, potom venoval mne tak sladký úsmev, až som nemal žiadnu potrebu spochybňovať jeho nasledujúce tvrdenie: "My sa už nepotrebujeme zoznamovať."

Nadšene som sa usmial nad vývojom situácie. Bohužiaľ, Jisung jej vývoj dosť očividne spochybňoval celou svojou mimikou.

"Ty si sa naozaj zbláznil, Lixie." Chytil ho za líca a pozrel sa mu hlboko do očí, akoby sa mu chystal prehovárať do duše. Našpúlil na neho jeho úzke pery s ľútostivým pohľadom, ktorý nakoniec podčiarklo pár čiernych pramienkov vlasov, čo mu padli do čela spod listovej lodičky. "On nie je mŕ-tvy a-ni stra-te-ný," vyslovil precízne každú jednu slabiku, snažil sa pri tom šepkať, ale to zrejme nebola jeho silná stránka.

Uvoľnil som si hrdlo.

"Ale potrebuje ma," odpovedal mu plavovlások neoblomným hlbokým hlasom.

"No, hlavne som stále tu," predniesol som odľahčene a získal tak ich pozornosť. "Niežeby som sa príliš bránil, ale prečo by som mal byť mŕtvy?" Pokrčil som ramenami.

Tentokrát mi Felixov hrejivý úsmev, ktorý sa mu rozlial po tvári, nedával žiaden zmysel, naopak ma len viac zmiatol a ostal mi záhadou. Na to už Jisungovi došli slová, alebo sa ich skôr rozhodol schovať za predlaktia, ktoré si skrížil na hrudi, zahalenej v maskáčovom tričku a zelenej košeli - nie je to jeho vec.

"Teoreticky by to ale bolo výhodné. Ak by bol mŕtvy, mohli by ste ostať spolu," ozval sa z ničoho nič čistý mužský hlas. Nemohol som sa rozhodnúť, či pôsobil milo, alebo úlisne, možno to ale bolo len jeho zvláštnou myšlienkou alebo sladkosťou jablka, ktoré tak sústredene prežúval. Sedel kúsok od nás, opieral sa o strom a jeho lanie oči sa na nás troch od kríka pozerali ako na priemerne dobrú TV show. Svojou čistou aurou sa podobal skôr žiarivému Felixovi než Jisungovi, ale bol inak... iný. Zrejme skôr až príliš úprimný než doslova zlý.

"Aj tak ale nechápem, na čo je v dnešnej dobe Felixovo poslanie. Očividne s ním má na Zemi čas i na iné veci plné problémov, asi sa už nestráca toľko detí," ozval sa ďalší hlas, ktorého vlastníka som však ihneď nenašiel, pretože bol schovaný kdesi v korunách stromov. Chcel som čo najskôr niečo povedať, o to viac, keď som si všimol Felixov trochu dotknutý pohľad, ale netušil som čo, a tak som len naprázdno prehltol, ďalej pozorujúc dianie.

"To nie je pravda, Seungmin. Nanešťastie sa stráca stále až priveľa detí," ozval sa trpezlivo Fixie. I Jisungovi zmäkol pohľad.

Na ukrytom chalanovi náhle bez otáľania skončilo hodené nedojedené jablko.

"Hej, môžeš byť trochu citlivejší? Záleží ti na ňom vôbec?" prehovoril naňho karhavo mladík spod stromu.

"Iba som konštatoval. Mohol by si sa chovať menej agresívne?" prišla mu tichšia odpoveď, no s akýmsi napätým podtónom.

"Myslíš, že to pri tebe zvládnem?"

Už-už som bol pripravený presunúť konverzáciu svojim smerom a spýtať sa asi tak na milión vecí, ktoré boli najskôr dôležitejšie než nezmyselná prestrelka slov, ku ktorej sa to schyľovalo, no na moju smolu tu bolo zrejme ešte dosť osôb, ktoré ma mohli prerušiť a potrebovali sa vyjadriť. Asi sa nikdy nedozviem to, čo mi chcel Felix povedať.

Na túto malú čistinku, na ktorej začínalo byť akosi tesno, pribehol nižší zadýchaný chalan s plnšími lícami a obtiahnutým sieťovaným bielym tielkom, na ktorom sa mimo jeho svalov dali rozoznať i malé krvavé škvrny. Široké ramená sa mu chvíľu sťažka zdvíhali a spúšťali, kým bol schopný prehovoriť. Do tej doby sa stihli všetci okrem mňa napäto postaviť. Asi preto mi Felix podával ruku. Zodvihol som sa s jeho pomocou na nohy.

"So vše- So všetkým prestaňte. Jeongin sa vrátil do tábora, niečo sa mu stalo. Všetko je v háji."

Vymenil som si pohľad s plavovláskom, ktorého ruku som stále nepúšťal. Už som si myslel, že nemôžeme spadnúť hlbšie, očividne som však bol zapletený do niečoho ešte komplikovanejšieho než som si doteraz mohol domyslieť.

Fixie, asi nie úplne všetky prvé stretnutia bývajú čarovné a vrelé.