Bol iný a uvedomoval si to stále viac a viac. Potvrdilo sa mu to každým ďalším strateným chlapcom, ktorý po ňom na ostrove našiel svoje nové útočisko. 

Zabudli. Vílí prach im postupne zmazal všetky spomienky na ich život na Zemi a všetci do jedného dostali možnosť začať úplne od začiatku. 

Jeho čas mal vypršať tiež. Mal vypršať presne vo chvíli, kedy jeho detská noha v behu naprázdno vkročila do výťahovej šachty. No nestalo sa tak... 

Pamätal si všetko. Akoby jeho existencia ignorovala, že má ako človek jedinú šancu na život a po páde do Nezeme mu neostávalo nič iné než jednoducho pokračovať ďalej v tej istej ceste. Vílí prach bol bez efektu a jediné, čo sa v ňom zrodilo, bol takmer panický strach z výšok. 

Napriek tomu teraz Minho v tichosti kráčal po Druhej. Bez hlbšej logiky zľahka našľapoval, nasledujúc po tme hybrida a všeumelca bez ich vedomia. Sám spočiatku nechápal, čo presne tu robí, vedel iba toľko, že ak sa to týkalo chlapca, v ktorom záhadne ostávala šťastná spomienka na jeho vlastnú smrť, tak bol vždycky v pravý čas na pravom mieste. 

Nikdy nezabudol na to, ako po prvý krát uvidel jeho široký úsmev, keď pristál sánkami v piesku. A rovnako tak nikdy nezabudol na desivú čiernu siluetu za anjelom smrti. 

Zvíjala sa, pamätal si, že podobne zbesilo ako rozliata ortuť, a bolestivo kričala. Jej chlapčenský hlas mu nahlas zvonil v ušiach, až dokiaľ rozrušene nevzlietla spolu s pár zatúlanými vločkami kamsi k Polárke. 

Chladný vánok z jeho spomienky ho donútil sa obzrieť. 

"Viem, že si tu...," šepol. 

Automatické dvere, predstavujúce jeho portál, ktorý dokázali osoby zdieľajúce pohľad privolať z minulosti, sa otvorili. Hybrid ani elf na nič nečakali a bez váhania vstúpili do výťahu, ktorý ich mal dostať späť na Zem. 

Zmizli, zanechávajúc za sebou iba bezodnú priepasť. 

Zatajil dych. 

Obzerajúc sa po okolitej tme si uvedomil, že tu ostal sám. Najhoršie na tom však bolo to, že vedel, že sám nie je. Počítal s tým. 

Ubehlo pár chvíľ a stále sa nič nedialo. Nič naňho neútočilo, akoby aj samotné miesto medzi dimenziami bolo zmätené z jeho prítomnosti. 

Prešiel tých posledných pár metrov. So žalúdkom až v krku sa posadil ku kraju prázdnej šachty a znovu sa ohliadol naokolo. 

"Ostatní to už nemôžu vedieť... s Binovými spomienkami sa hrá vílí prach, ale vieš čo? Ja viem, že Felix nikdy nemal žiadny tieň, pretože vyžaruje vlastné svetlo... To dieťa, s ktorým si prišiel, tiež podvedome tuší, že existuješ," pri zmienke Jisunga jeho sladký hlas lenivo zoslabol. Chcel od neho onu bytosť udržať ďalej, rozptýliť ju, pohrať sa s ňou. Zrejme aj preto bol tu. 

Tma zhustla, jeho dlane schladli. Zadívajúc sa do nekonečnej tmy pod ním sa mu nevoľnosťou prekrútili oči. 

"Sme si vlastne podobní," zachechtal sa úzkostlivo s úškľabkom na perách, "ibaže ty si zaseknutý v dimenziách medzi nebom a peklom a ja vo výťahovej šachte." 

Širokou ulicou sa prehnal studený vietor. 

Zapátral po dychu - takže si ešte naozaj neodišiel. 

Pozviechal sa na nohy a znovu prešiel pohľadom okolité budovy, ako keby mal vôbec šancu rozoznať rozbitú dušu, ponášajúcu sa na tiene, v ktorých sa bez svetiel mohla bezpečne kdekoľvek schovávať. 

"Vtedy na pláži... počul som tvoj krik. Ostal si Felixovi v pätách a snažil sa, aby sa sem viac nedostal nikto, kto nemal. Mám pravdu?" 

Svetlo neďalekej lampy prerušovane zablikalo, až nakoniec chytilo kontakt a ostalo svietiť. 

Minhovu šiju zalial chlad, po ktorom mu nabehli zimomriavky. Položil si na ňu dlaň. 

Keď sa pootočil, všimol si živého tieňa, rozprestierajúceho sa za ním. 

Bolo mu nevoľno. Bál sa, že jediný ďalší závrat by ho mohol bez kontroly vrhnúť rovno do hlbočiznej králičej nory, stále pulzujúcej mágiou. 

Sám nemohol uveriť tomu, čo sa chystal urobiť. Viedla ho čistá hlúpa zvedavosť, s akou mačacia laba pomaličky posúvala predmety na okraj stola. Čistá zúfalosť z nemiznúcich desivých spomienok a zároveň šialená láska, ohľadom ktorej si zvykol z ostatných chlapcov trochu pokrytecky strieľať. 

Chcel vedieť, či sa ozaj dokáže vrátiť späť na Zem. Chcel vidieť, či sa Jisung i tentokrát tak radostne usmieval vďaka snehovej prikrývke. 

A opačná strana tej mince bola - mohol jeho čas nakoniec vypršať...? Mohol portál ukončiť trápenie tej zúfalej duše za ním a vrhnúť ju do zabudnutia? 

Som rozbitný? 

Pristúpil si roztrasene k okraju. 

"Asi si si už všimol, že ma obchádzajú pravidlá. Nemôžem zabudnúť na svoju smrť a kvôli podobnej náhode, vďaka ktorej som ťa uvidel, sa dostávam v pravej chvíli na konkrétne miesta."

"Ak ma vezmeš do portálu...," začal vyjednávať slabnúcim hlasom, "ak mi dáš jeden deň na Zemi, vezmem ťa so sebou, aby si sa mohol nájsť." 

Tieň sa prestal chvieť. Svetlo krátko zablikalo, akoby tým návrhom ostal prekvapený. 

Minhovi však z nervozity a úzkosti dochádzala veškerá trpezlivosť. 

"Tak? Chceš vojsť?" spýtal sa nakoniec energickej bytosti so značne rozladeným tónom v hlase. 

Potom to už bol iba zlomok sekundy. 

Tieň bez zaváhania prestúpil do Minhovho tela, zložiac ho na zem v bolestivom kŕči. 

Zvíjal sa. Vrieskal. Od nôh až k čelu ho zalievala zimnica, v ktorej sa nekontrolovateľne triasol. 

"Uvoľni sa." 

Chytil sa za hlavu. Cítil, ako mrzne zvnútra až navonok. 

Vrhol sa na lopatky, zatínajúc zuby, pomedzi ktoré vychádzali až neľudské pazvuky. 

"Pustil si ma, nie je cesty späť. Musíš ma prijať." 

"To nejde, dopekla!!!" So sípavým dychom sa prehýbal v chrbte. Snažil sa upokojiť, avšak neznáme pocity obrovského chladu, tuhnutia a úzkosti v jeho vlastnom tele ho privádzali k šialenstvu. Ako by to mohol prijať? 

"V tom prípade mi nedávaš inú možnosť..." 

Keď tieň opriadol mrazom aj Minhove pery, triaška okamžite skončila. Jediný bozk ukončil všetko, čo stratený chlapec doposiaľ cítil. Jeho ruky klesli pozdĺž bojom znaveného tela, ktoré sa čoskoro pomaly pozviechalo na nohy. Nikdy predtým sa mu nezdali byť tak krehké a nevlastné, ako keď nimi malátnym krokom neisto kráčal po okraji priepasti. 

Jeden laní krok vystriedal druhý... posledným naprázdno vkročil v ústrety svojej najdesivejšej spomienke, usadenej na nedohľadnom konci černo-čierneho tunela.