,,Pohráš sa s ňou?"

,,Fury ju dal na krk tebe." Odvrkla Natasha.

,,Ako...?"

,,Nebol by si tu, keby si sa jej nechcel zbaviť."

,,Z-z-baviť? Ujo Steve, ty ma nemáš rád?"

,,Ale isteže ťa mám rád, ale musím si ísť niečo vybaviť."

,,Dobre. Ahoj ujo Steve." Povedala som a otočila sa na vydesenú Natashu.

○○○

V tele a aj roli dieťaťa som bola už dva týždne. Vcelku som si zvykla. Nebola som to slušné dieťaťko, ktorému keď niečo zakážu, tak ostane ticho v kúte, ale nezbedné hlasné dieťa, ktoré robí napriek všetkým naokolo. Hlavne Lokimu.
Každý deň ho v noci budím svojim plačom, cez deň otravujem svojim krikom a stále za ním doliezam. V posledných dňoch na ňom vidím aj únavu, ktorá sa prajavuje viec a viac. Teraz je 5 hodín ráno a Loki spí ako zarezaný. Nechala som ho spať hlbokým spánkom. Na svojom stolíku mám piškóty so šľahačkou, ktoré mi raz doniesli po mojom plačlivom vystúpení.
Teraz držím v jednej ruke šľahačku a v druhej pierko z deckej indiánskej čelenky, ktorú som dostala na hranie. Pomaly sa blížim k Lokiho posteli. Na obe dlane som mu nastriekala šľahačku. Pri syčaní šľahačky s ním jemne cukol, no spal ďalej. Nevedela som, že som ho vyšťavila až natoľko. No viem, že raz hovoril, že by pre kľudný spánok už aj zabíjal.
Pozrela som sa na Alexa. Dnes mal nočnú on. Bol naklonený na bok a podľa jeho siluety v šere bolo vidno, že drieme. Prepáč Alex, súčasť plánu.
Zobrala som pierko a pošteklila Lokiho na nose. Ten ( podľa očakávaní ) zdvihol ruku a išiel sa poškrabať na svrbivom mieste. Šľahačka dopadla na jeho tvár a on sa prudko zobudil. Ja som sa rehotala vedľa jeho postele. Svojím rehotom som zobudila Alexa, ktorý sa k nám otočil. Uvidel Lokiho a tiež sa uchechtol.
Loki si ma premeral a zastal očami na šľahačke.

,,Ty!" Niekomu tu rupli nervy.

,,Hopla." Povedala som ako správne neviniatko i keď všetky dôkazy boli jasné.

,,A už mám toho dosť! Myslel som, že premeniť ťa na dieťa je skvelý nápad. No midgardské deti sú ešte otravnejšie!" Povedal celý vytočený z náhleho zobudenia. Nachvíľu stratil kľud a kamennú tvár, ktorú mal obvykle.

Mávol rukou a okolo mňa sa zjavil zelený závoj dymu , ktorý ma obkolesil
Nič som cezeň nevidela. Keď dym zmizol bola som to opäť ja. 16-ročná Tara.

,,Takže si si priznal chybu. Že ti to trvalo." Povedala som znudene, ale na tvári mi hral úsmev.

,,Ty si to celú dobu hrala?" Povedal neutrálnym výrazom. No zazrela som tam aj trochu prekvapenosti.

,,Prekvápko! A terz poďme spať. Už som sa dlho dobre nevyspala."

,,Nie!"