•Lokiho pohľad•

Pomaly som otvoril dvere vedľa. Obával som sa čo v nich nájdem. Zmačkol som kľučku a potlačil. Dvere šli otvoriť veľmi ťažko. To naznačuje, že sa s touto spomienkou niekto zahrával.
Čierna miestnosť, žiadne okná, svetlo sa tu vyskytovalo len z malých podlhovastých žiaroviek na obróvskom prístroji. Na ňom bola pripútaná Tara. Šklbala sebou a snažila sa uvoľniť popruhy. Revala akoby jej šlo o život. Možno, že i šlo.
Vedľa prístroja som zazrel skupinku ľudí. V popredí vytŕčali Fury, Coulson, Hill a Banner, ktorého si pamätám od doby, čo mi jeho druhá zelená polovička dala nakladačku. Za nimi bolo ešte päť vedcov s papiermi v ruke.

,,Naozaj jej chcete vymazať túto spomienku a pamäť do incidentu s meteorom?" Spýtal sa neisto Coulson. ,,Vymazanie jednej spomienky chápem, ale zrušiť jej celé detstvo, roky čo strávila s rodičmi, než zomreli...nezdá sa mi to správne." Úprimne sa vyjadril Coulson.

,,To o kom teraz hovoríme, nie je Tara! Pozrite sa na ňu!" Ukázal prudko Fury vystretý ukazovák na Taru. Ta len ešte viac zaškriekala.

,,Možno jej vymažete spomienku a tým ma spomalíte! Ale stále tam budem! Stále budem pomaly zožierať jej vnútro,jej ja...až ostanem len ja!" Kričala neľudským hlasom.

,,Máte pravdu, je potrebné to urobiť." Sklonil hlavu Banner. ,,Viem aké ťažké je ovládať niečo čo chce ovládať teba." Snažil sa prihovoriť k Tare aj keď sa naňho len zabijácky škerila. ,,Tento boj bez našej pomoci nevyhraje." Poznamenal.

,,Chcete k tomu niečo dodať aj vy Hill?" Otočil sa a uštipačne dodal.

,,Mali by sme to urobiť." Sklonila hlavu.

,,Zapnite to." Prikázal Fury.

Vedci podišli k prístroju a začali ho pripravovať na zákrok.

,,Len ste si predĺžili utrpenie!"

Prístroj sa rozžiaril a ju oslepil jasný paprsok lúčov. Prestala sebou mykať a odpadla.

,,Odvedte ju do jej novej izby." Rozkázal Fury a odišiel.

Prístroj zhasol a jediné svetlo šlo cez dvere z chodby bludiska. Zťažka som ich za sebou zabuchol.
Pomaly som kráčal bludiskom, veľa krát narazil na slepú cestičku. Pootváral mnoho dverí a spoznal jej povahu ešte viac do hĺbky. V mnohých nových spomienkach som hral hlavnú rolu len ja a ona. Sprvu sme si robili len zle, no neskôr som hneď po otvorení dverí začul smiech. Narazil som i na spomienky ako ma postrelila, ako som ju zmenil na dieťa a ako ma nakoniec s mojím žartíkom dobehla ona. Alebo i pohodové chvíle počas Vianoc.
Až teraz som si plne uvedomil aký krutý som z prvu bol. Bola to moja ochrana voči svetu...avšak až priveľmi tvrdá. Ako na priateľov, tak i na rodinu, aj keď nie je moja práva. No Tara sa mi poriadne dostala pod kožu.

Zazrel som voľnejšie priestranstvo medzi stenami bludiska. Zrýchlil som krok a postupne sa mi vynorila rozbitá kamenná fontána, z ktorej vytekala voda. V strede bola socha dvoch labutí so zahnutými krkmi. Dotýkali sa zobáčikmi...teda mali by. Krk jednej z nich bol zlomený a padnutý vo fontáne. Obe dve sa rozpadávali a drolili na malé kúsky. Oproti fontáne, pri živej stene bludiska bola mohutná kamenná lavička. Sedel na nej lukostrelec. V pochmúrnom prostredí jeho farby úplne vymizli. Tak ako farby lístia na stenách bludiska. Pokožka, oblečenie, všetko mal čiernobiele. Hlavu mal položenú do dlaní. Zlomený luk s prasknutou tetivou ležal vedľa neho.
Toto už nemôže byť preľud. Tarino podvedomie ešte odoláva. Je zničené a slabé, ale ešte ho hlas neovládol. Našiel som prvého člena tímu.

,,Čo sa ti stalo?" Ticho som sa spýtal. Neviem ako dosiahol hlas zničenie mysle človeka do takejto miery. (Vysvetlivka: postava Hawkeya, ktorá sedí na lavičke, je jeho myseľ, keďže sa všetko odohráva na úrovni mysli) Lukostrelec je na tom veľmi zle.

,,Ty si to nepočul? Prehrali sme, máš svet už neexistuje, pohltila ho temnota, aj my sme v nej. Bol to masaker. Ale ako ty môžeš čo i len súcitiť! Nebol si tam! Zašíval si sa ako vždy!" Jeho reakcia bola podľa stavu mysle adekvátna. Bol zúfalý. Hlas mu vytvoril svet, kde ho ničí každá myšlienka.

,,Čo sa tam udialo?" Snažil som sa priblížiť k jeho ilúzii a vedieť čo od neho ďalej očakávať.

,,Boli v presile...alebo bolo, nepriateľ bol agresívny, nepredvídateľný... obkľúčil ma, keď som sa snažil dostať skupinku detí do bezpečia. Bola to hmota, vyzerala ako hmyz alebo ako tiene ľudí. Nebrali na nikoho ohľad. Živili sa strachom a plačom. Najprv sa okolo detí len obšmietali. Boli vystrašene na smrť. No postupne začali pôsobiť ako bábky. Neplakali, netriasli sa, stratili ľudskosť, emócie. Tie potvory to z nich vysali! A potom ich neľútostne prebodli svojimi chápadlami! Môj hnev a smútok mi ukradli a zo mňa sa stala troska." Ruku len mierne zatol v päsť, avšak jeho myseľ už nezvládla vyjadriť inú emóciu ako výčitky.

,,Nie navždy." Prešiel som okolo fontány a pokračoval ďalej, blížim sa.

Neboli tu vedľajšie uličky, len jedna veľká dlhá cesta.
Zrazu prešiel okolo mňa kapitán.

,,Vojak, vráťte sa na základňu, kým je čas, oznámte počet mŕtvych...stále stúpa." Pozrel na mňa, avšak tiež zo správy nevyjadril ziadnu emóciu ako napríklad ľútosť.

,,Kde je základňa kapitán?" Pýtal som sa, akoby som bol s ním v ilúzii.

,,Blízko, ale ani tam nie je bezpečno." Prezradil z vety viac, než si uvedomoval. Základňa je Tarina myseľ, ktorá je podľa jeho slov v ohrození. ,,Nikde sa nezastavujte a bežte priamo tam vojak!" Povedal mierne hlasnejšie. Až som v hlase spoznal štipku kapitánovej osobnosti. Ešte bojuje proti hlasu. A povedal mi, že Tarina myseľ je na konci chodby! Vďaka kapitán.

Rozbehol som sa. Koniec bol však v nedohľadne. Zrazu ma skopla Romanoff. Zaťala ruky v päsť a zatla hrudník...pripravená bojovať.

,,Nechcem boj." Vystrel som ruky pred seba.

,,Nemal si sa tu ukázať!" Popravde, u nej som rozdiel medzi Romanoff s emóciami a bez nich nevidel. To bude ten výcvik zabijaka.

Rozbehla sa a vyštartovala po mne. Rýchlo som aa uhol, avšak ja a boj k sebe nejde. Neporazím ju silou.
Úhyb doľava, skok a opätovanie úderu.
Bol som predsa boh klamstiev! A svojho talentu musím využiť!
Odskočil som dozadu a urobil kotúl, nech zväčším vzdialenosť medzi nami. S krikom som sa rozbehol proti nej. Ona tiež. Skočila, no ja som sa šmykol na podlahu, vytiahol nôž a porezal ju cez celé práve stehno. Padla na zem a chytila si ranu, z ktorej netiekla krv, ale tekutina čo ničí Tarinu myseľ.

,,Pekná dýka. Vieš, raz som od teba počul vetu, nikto sa neubráni samému sebe. Mala si pravdu." Otočil som sa a bežal ďalej.

Už na mňa neskákali členovia Avengers, ale tekutá hmota, ktorá v tvare chápadiel vyletovala zo stien bludisla, rýchlo a nepravidelne. Dýkou som si sekal cestu na koniec uličky.
Zrazu pád!
Obklopila ma tma a ja som nekontrolovateľne padal. Stalo sa presne to čo nemusím, život nie je v mojich rukách, nezmením to ako dopadnem...
Vietor mi svišťal pomedzi uši. Zrazu sa rýchlosť môjho pádu spomaľovala, až som zastavil úplne a hladko dopadol na zem.
Tarina myseľ, dokázal som to!
Všade naokolo bola hmota. Ostatní z Avengers boli tu. Chodili ako bez duše, čo nemá nikdy nájsť pokoja. Akoby to boli len prázdne schránky.
A potom som ju zahliadol...
Ležala nehybne, pripútaná okovmi vo vlastnej mysli.
Pribehol som k nej.

,,Tara! Viem, že ma počuješ, prosím, nevzdávaj to! Si silnejšia ako hlas!"

,,Ach, úbohý smrteľník, nič nechápeš. Je koniec." Otvorila temné oči Tara a usmiala sa. Vstala a okovy sa uvoľnili. ,,Maličká je už v mojej moci..."

,,Nikdy nebola v tvojej moci. Ty si sám, ona má nás!" Zakričal som a moje kľudné vystupovanie, ktoré som vždy mal sa úplne stratilo.

,,Loki, si to ty?" Povedala zrazu roztraseným hlasom Tara.

,,Som tu! Prišiel som ťa zachrániť! Ale bez tvojej pomoci to nezvládnem!"

,,Dosť!" Chytila sa Tara za hlavu.

Ja som jej však rýchlo chytil ruku. ,,Vždy budem pri tebe stáť, ty si tá, ktorá ma zmenila k lepšiemu, veľa pre mňa znamenáš, nechcem o teba prísť..." Sklopil som hlavu.

,,I ja pomôžem ako len budem môcť...vždy." Zatla oči a krivila tvár od bolesti.

Zrazu sme sa ocitli v údolí. Avengers stáli obďaleč. Ja som sa ocitol pred Tarou a ona zoči voči mne. Boli sme na okraji výbežku z jaskyne.

,,Hlas sa nezastaví pred ničím. Nič ho neporazí...avšak k zničeniu vesmíru potrebuje inteligentného hostiteľa. Bez neho nič nezmôže. Raz mi odpustíš!" Povedala a skočila.