,,Sakra, čo to je!?" Prerušil bezdomovec svoje rozprávanie, keď uvidel Starkov quinjet.

,,Flotila dorazila." Zasmial som sa. ,,Radšej choď, ak prežijem a budem môcť, tak sa za tebou možno ešte zastavím." Ten na nič nečakal a zmizol v prvej bočnej uličke.

Quinjet pristál a z neho sa vyvalili všetci v bojovom postoje. Ja som však naďalej pohodovo sedel na lavičke.

,,Určite to je pasca!" Obzeral sa kapitán.

,,Nie, žiadna pasca." Pousmial som sa, neodpustil som si zákerný usmev...v ich prítomnosti sa nikdy necítim príjemne.

,,To ti tak uveríme..." Reagoval Clint, zrejme narážal na ten môj úsmev.

,,Mali by ste." Povedal niekto za nimi. Z quinjetu vyšiel chlapík v strednom veku. S vozíkom sa pohyboval dosť pomaly.

,,Už beriete do bitky aj vozíčkarov?" Zasmial som sa na ich účet. ,,Určite vám zapĺňajú predné rady."

,,Ty radšej mlč!" Nahneval sa kapitán. ,,Prečo si to myslíte profesor?"

Zacítil som ako sa mi snaží dostať do hlavy. Aj keď mi moju myseľ už nechráni mágia, nikoho si sem nepustím.

,,O nič sa nepokúšaj starec!" Prudko som sa postavil a zakričal naňho. Všetci zbystreli a Stark nabil repulzory.

,,Chceš, aby ti verili? Mne veria. Mnoho ľudí necíti ak sa im niekto snaží dostať do mysle. Musel si si prežiť mnohi ťažkých životných situácii. Ospravedlňujem sa. Dovoľ mi nahliadnuť do tvojej mysle." Prišiel s vozíčkom až ku mne. Ozbrojený nebol, ale jediná jeho zbraň bola neviditeľná...myseľ.

,,Do mojej mysle sa mi ešte nikto nedostal...ani nedostane." Stál som si za svojim. Pre mňa bola myseľ jediné bezpečné miesto, kde môžem byť sám sebou.

,,Chceš ju zachrániť?" Nadvihol obočie.

,,...Áno." Skolnil som hlavu.

,,Sám to nezvládneš... sám to dobre vieš." Prihováral sa mi profesor do duše. Musím uznať, manipulovať s ľuďmi bez mágie mu ide.

,,Pustím ťa do mysle...ale bez môjho zvolenia nikam ďalej nepôjdeš. Pozrieš sa len na spomienky, ktoré ti dovolím." Priečil som sa sebe samému.

Prikývol na súhlas. Sadol som si na lavičku a zatvoril oči. Čakal som, kedy si dnu pustím dočasného parazita. Zacítil som ho pred bránami svojej mysle.

Tak nech už to máme za sebou... Povedal som v mysli a čakal na odpoveď.

Nepôjdem k tebe ďalej. Viem ako je pre teba myseľ dôležitá. A taktiež ako veľmi ti k srdcu prirástla ona. Chcel si ma pre jej záchranu pustiť cez múry, ktoré ešte nik neprekročil. Otvoril som oči a videl ako sa mierne usmieva. Pozoruhodný ten profesor.

Odišiel od brán mojej mysle a vozíčkom sa vybral k avengers.

,,Nič nekalého sa nechystá urobiť." To, že ju mám rád, nezmienil...som za to i rád. Ešte by si ma doberali.

,,Varujem vás, nikomu neverte! Ani nikomu z vášho tímu! Všetko naokolo vás bude  klam alebo realita. Majte sa na pozore!" Prižmúril som oči a pozrel sa späť k horám. Ideme na to. Teraz alebo nikdy!

Poznámka autora:
Len vám pripomínam ľudkovia, že text, ktorý je hrubým, tak nie je vyslovený nahlas...je to akoby ste si niečo hovorili len v hlave. Vy to počujete, ale iní nie. A tak hovoril Xavier správu len Lokimu.

A ďakujem vám, že knihu čítate, aj keď kapitoly nevychádzajú pravidelne. ^^

Prajem vám všetkým príjemný zvyšok dňa. ;)

Vaša Jaimix.